Paródie súdnych procesov
Základnou úlohou zákona je chrániť jednotlivca pred násilím štátu. Sudcovia, ktorí neplnia tento princíp, musia byť odvolaní. V tieni svojvoľného väznenia slobodné spoločnosti proste prestávajú existovať. Keď Najvyšší súd nakoniec vyniesol svoje rozhodnutie v prípade Jásira Hamdiho, americkí liberáli boli nadšení. Zo všetkých smerov sa sypali vodopády chvály. „Nakoniec súd predsa len vykázal Busha na miesto, ktoré mu patrí,“ tvrdili progresivisti. „Je jasné, že sudcovia mohli vidieť, že prezident ‚prekročil‘ svoje právomoci, keď zbavil amerického občana jeho ústavných práv a poslal ho do väzenia na dva roky bez spravodlivého procesu.“ „Vďaka bohu za nezávislé súdnictvo... Hurá, systém funguje!“ Toto zhŕňa tón článkov, ktoré naplnili stránky novín po rozhodnutí súdu. Všade bol takmer hmatateľný pocit úľavy, výrazy radosti hraničili s extázou. Len pár hlasov skeptikov svojím temným ladením tienilo na stránkach „ľavicových“ portálov. *** Rozsudok nebol tým, čím sa zdá byť, a médiá vykonali úžasnú prácu v zakrývaní jeho skutočného významu. Ako hovorí vo svojom nedávnom článku pre Counterpunch „Smrť Veľkej listiny práv“ Jennifer Van Bergenová: „Hamdi vs. Rumsfeld, prípad nelegálneho nepriateľského bojovníka, je pre budúcnosť tejto krajiny dôležitejší, než si mnohí uvedomujú. No rozhodnutie Najvyššieho súdu je plné protirečení a podvádzania. Na jednej strane súd potvrdil právo na spravodlivý proces. Na strane druhej uznal, že ‚primerane autorizovaný a správne vytvorený vojenský tribunál‘ s oklieštenými procedúrami bude (na naplnenie práva na spravodlivý proces) dostatočný.“ Ako môžeme vidieť na bizarných a tajných procesoch, ktoré prebiehajú v Guantanamo Bay, van Bergenová mala úplnú pravdu. Rumsfeld pochopil rozhodnutie ako zelenú pre nahnanie väzňov pred „pozbieranú“ skupinu dôstojníkov, ktorí rozhodnú o ich osude. Toto, podľa jeho názoru, je súd spĺňajúci požiadavky Habeas Corpus. V skutočnosti však tieto tribunály robia Habeas Corpus (najstaršie a najsvätejšie ústavné právo) nezmyselným. Proces pred vojenským panelom proste nemožno porovnať s objavením sa pred federálnym sudcom. Nikto (okrem súčasných členov Najvyššieho súdu) by ani nesníval o takom absurdnom tvrdení. Zadržaných, ktorých vypočúvajú vojenské tribunály, sa nik nepýta, či boli mučení alebo zneužívaní (ako by to bolo pred federálnym sudcom), a trojčlenný panel nemôže v podstate prepustiť väzňa, ak sa ukáže, že pre obvinenia voči nemu nie sú dostatočné dôkazy. Navyše, procesy sa odohrávajú viac ako dva roky po tom, čo bola väčšina zadržaných uväznená. Habeas Corpus pritom garantuje väzňom nárok na rýchle začatie súdneho procesu, aby neboli nevinní nelegálne zadržiavaní. K riadnemu dodržiavaniu Habeas Corpus tak patrí výrok „Oddialená spravodlivosť je odmietnutá spravodlivosť“. *** Americké médiá zmenili rozhodnutie Najvyššieho súdu. Každý kritik a reportér v krajine (bez výnimky) tvrdil, že rozhodnutie znamenalo právo zadržaných postaviť sa pred federálneho sudcu. Nie je to tak. A teraz, zástupca ministra námorníctva pod dohľadom ministra námorníctva Gordona Englanda (bývalého výkonného viceprezidenta firmy General Dynamics Corporation a bývalého výkonného viceprezidenta Combat Systems Group) súdi zadržaných za zavretými dvermi a označuje ich za „nepriateľských bojovníkov“ bez akejkoľvek verejnej kontroly. (Malá poznámka: Druhý odvolací súd už v spore „Padilla vs. Rumsfeld“ odmietol pochybné označenie „nepriateľskí bojovníci“ ako z právneho hľadiska nemajúce význam. Rumsfeld napriek tomu tvrdohlavo trvá pri svojom prepisovaní zákona na tomto označení. Takáto klasifikácia totiž znamená, že zadržaný sa nemôže dožadovať statusu vojnového zajatca a môže byť donekonečna zadržiavaný bez obvinenia.) Kategorizácia obvinených ako „nepriateľských bojovníkov“ je vážnou ranou myšlienke vlády zákona. Otázka „čo znamená tyrania?“ je zodpovedaná problémom neoprávneného väznenia. Kedykoľvek si štát vezme právo uväzniť podozrivého bez toho, aby ho obvinil zo zločinu, štát je, z definície, tyraniou. Bez ohľadu na legalizmus znenie slov „nepriateľský bojovník“ predpokladá úplné suspendovanie ľudských práv a občianskych slobôd, len na základe želania exekutívy. Tu sa končí právo a začína sa útlak, a tak tieto procesy zožali verejný výsmech a niektorí obhajcovia v námorníctve sa ich (podľa správ) odmietli zúčastniť. *** Úplne zmenené sú aj pravidlá predkladania dôkazov, čo vytvára systém, v ktorom je nemožné vytvoriť serióznu obranu. Obžalovaní nemôžu vidieť dôkazy, ktoré sú proti nim používané, vláda môže povoliť dôkaz založený na správe z druhej ruky, prakticky neexistuje spôsob, ako by si mohla obhajoba zavolať svedkov, a zbieranie dôkazov či vypočutie svedkov je prakticky nemožné (tri roky po vojne). A to je len zopár z najväčších nedostatkov Rumsfeldovho systému tribunálov. Do úvahy by sme mali brať aj skutočnosť, že panel sa skladá z troch sudcov vybratých ministrom námorníctva, nie určených nestranným Senátom, čo tiež spochybňuje ich schopnosť byť nezávislí. Osud zadržaných je úplne v ich rukách. Právo na odvolanie neexistuje. Môžeme predpokladať, že na výsledku týchto procesov mal záujem aj samotný Rumsfeld. Keďže všetci prepustení zadržaní hovorili o mučení a zneužívaní, verdikt „vinný“ by nepochybne poslúžil jeho záujmom. Doteraz klasifikovali tribunály ako „nepriateľských bojovníkov“ štyroch zadržaných. Naďalej a donekonečna budú držaní v celách bez okien veľkých 1,6 krát 2,3 metra bez akýchkoľvek možností právne spochybniť svoje zadržanie. Celý proces je taký nepriehľadný, že nemáme možnosť dozvedieť sa, či sa o rozsudkoch rozhodlo správne, respektíve konzistentne so základnými princípmi jurisprudencie. Je to systém, ktorý sa zakladá viac na „dôvere“ než na transparentnosti. *** Tribunály sú vytvorené tak, aby obchádzali medzinárodné právo, Ženevské konvencie a ústavu USA. Schopnosť spochybniť spôsob, akým je jednotlivec uväznený, je základným princípom slobodných spoločností. Túto požiadavku tribunály nespĺňajú. Namiesto toho iniciujú režim „svojvoľného väznenia“, čo poukazuje na seizmický posun v našom súdnom systéme. V skutočnosti je to odmietnutie čohokoľvek, čo i len z diaľky pripomína spravodlivosť. James Madison, ktorý neohrozene bojoval proti „tyranii väčšiny“, videl v Najvyššom súde „ochranu proti demokratickým útokom“. Dnešní juristi to posúvajú ešte o krok ďalej a jednoducho demontujú inštitúcie ochraňujúce jednotlivca pred kriminálnym správaním sa štátu. Možno to sudca Scalia (nechtiac) zhrnul najlepšie, keď (podľa Van Bergenovej) povedal: „Nemôžeme poukázať na žiaden prípad či inú autoritu, ktoré by potvrdzovali predpoklad, že jednotlivci chytení na zahraničných bojiskách... nemôžu byť zadržiavaní mimo trestného procesu.“ Operatívnou frázou je tu „mimo trestného procesu“. Šaráda, ktorá sa deje na Guantanáme, je úplne „mimo trestného procesu“. Stojí aj mimo zákona. Skôr to naznačuje Stalinove „fingované procesy“ z 50. rokov, bombastické burlesky v súdnych sieňach, ktoré urobili z právnych procedúr paródie. Omnoho dôležitejšie je, že to odhaľuje postoj Bushovej administratívy voči čo i len minimálnym štandardom spravodlivosti. *** Poznámka nakoniec – Pokiaľ ide o Jásira Hamdiho, Spojené štáty práve so Saudskou Arábiou rokujú, či by ho prijala na svoje územie za podmienky, že bude držaný pod stálym dozorom. Ak bude Hamdi s dohodou súhlasiť, bude nútený vzdať sa svojho amerického občianstva a sľúbiť, že v budúcnosti americkú vládu nezažaluje. Zbavovanie občanov ich práv a deportácia boli dva z kontroverznejších bodov v zákone Patriot Act 2. Je jasné, že Bushova vláda chce pokračovať v pláne vytvoriť dôležitý precedens. Nateraz ostáva Hamdi naďalej vo väzení námorníctva v Norfolku. Na tom istom mieste, ako za posledné viac ako dva roky. Nikdy nebol obvinený zo žiadneho zločinu. Článok bol uverejnený v internetovom magazíne Z-mag www.zmag.org
