Učiteľkou v Thajsku

Pár týždňov, ktoré sme strávili vyučovaním angličtiny na strednej škole v Thajsku, nám dokázalo, že naozaj netreba nikdy zabúdať na heslo „expect the unexpected“ – očakávaj neočakávané.
Počet zobrazení: 841
9-m.jpg

Pár týždňov, ktoré sme strávili vyučovaním angličtiny na strednej škole v Thajsku, nám dokázalo, že naozaj netreba nikdy zabúdať na heslo „expect the unexpected“ – očakávaj neočakávané. 31. máj – Deň v škole O ôsmej ráno sa začína otvárací ceremoniál – žiaci si na trávnatom nádvorí nastúpia do radov podľa ročníka – rad chlapci, rad dievčatá, rad chlapci… pred nimi je minipódium s rečníckym pultom a stožiarom. Učitelia sú nastúpení oproti študentom – vedľa pódia. Najprv zahrá hymna – to všetci stojíme v pozore (aj keď sme za rohom – meškáme na nástup a ponáhľame sa teda, musíme počas hymny zastať). Potom sa za pozoru vztyčuje vlajka. Nato dievča niečo kričí a všetci študenti po nej opakujú. To sa robí viackrát – sľubuje sa tak vernosť kráľovi a vlasti, že budú poctivo študovať v škole... a ešte i úcta Budhovi (všetci sa otočia k jeho malému chrámiku postavenému obďaleč a uklonia sa). Potom reční riaditeľ a niekedy aj niekto z učiteľov, ale nám to neprekladajú. My tam klábosíme s učiteľkami, ktoré sa často z tohto ulievajú, ale odkedy sme prišli my, chodia na ten nástup, aby si s nami mohli dohodnúť, kto nás vezme na obed, čo robíme večer alebo výlučne len „pokecať”. Vyzerá to ako s hotentotmi, lebo všetci by chceli rozprávať, ale nikto nevie po anglicky… No sú nesmierne pozorní, priateľskí a pohostinní. Strašne sa o nás chcú starať a predbiehajú sa v tom. Je to na jednej strane ohromne milé, ale na druhej strane pre nás aj trošku únavné, niekedy ide až na nervy. A celý čas hrá školská kapela (taká dychovka, vojenské pochodové tempo – školská hymna a ostatné piesne mi trošku pripomínajú naše staré milé melodické a víťazné pionierske či komunistické skladby). Vyučovacie hodiny trvajú 50 minút a každý deň je ich osem. Medzi hodinami nie je prestávka a žiaci ostávajú vo svojich triedach. Akurát po štvrtej hodine je hodinový obed. Vyučuje sa thajčina, angličtina, „social education” (ako náuka o spoločnosti), dejepis, zemepis, etika, nejaká prírodná veda, matematika, počítače, „home economy” (pýtala som sa, či ide o účtovníctvo, a skoro som odpadla, keď som počula, čo tam robia – učia sa variť, aj chalani), poľnohospodárstvo (ako pestovateľské a technické práce), umenie (výtvarné, hudba, divadlo), skauti (chlapci) a „girl guidance” (dievčatá). 1. jún – My hviezdy Minulý pondelok nás ráno riaditeľ predstavil celej škole, prihovorili sme sa deckám cez mikrofón a porobili prvé opičky, potom nám dve študentky priniesli po obrovskej kytici ruží… Na obed nás zobrali do najlepšej reštaurácie v okolí. Deti sa nám stále klaňajú, ale aj si veľa šuškajú a chichúňajú sa, dospelí sa snažia o konverzáciu, často sa o nás bavia a ani to neskrývajú, hoci nemáme ani šajnu o čom. Sú strašne nadšení! Často ma to privádza do rozpakov. V našej dedine ma už všetci poznaj a na trhu mi dávajú zľavu bez toho, aby som si ju pýtala. Ak nemáte talent a peniaze a chcete si užiť troška slávy, tak za úsmev a milé slovo ho nájdete v Thajsku. Každý deň počas Opening Ceremony sa pred celou zhromaždenou školou prečítajú mená záškolákov či páchateľov školských priestupkov a títo frajeri potom dostanú pred celou školou výprask – trstenicou 2- či 3-krat takým dobrým švihom po zadku...No a zakaždým sa za to slušne poďakujú (úklonom a so zopnutými rúčkami...) Exekútormi sú dvaja učitelia – Tiger a Snakehead – a sú akože postrachom na škole. A vážne, pri pohľade na nich mám rešpekt. Moja domáca chodí do školy na motorke. Prvý deň som sa teda zviezla vzadu s ňou. Videl nás riaditeľ a zdalo sa mu, že sme išli čudne (teda vážne nemala dobrú rovnováhu). Nuž sa ma spýtal, či viem bicyklovať, že mi dá bicykel. Vcelku som sa potešila. Netušila som, čo som si tým na seba ušila… A tak večer ma už doma čakal nový bicykel, ktorý boli poobede s mojou domácou vyberať v Tescu. Bicykel je veľmi pekný… Na prvý pohľad… Ale v akcii už pôsobí úplne ináč. Má malé kolesá, jednu rýchlosť a vydáva čudné zvuky. A v tom je celé moje ranné utrpenie či skôr komédia, ktorú som si náhodou celkom obľúbila (trvá asi 20 minút, ak sa nemusím ponáhľať, tak dlhšie). Do školy nechodí na bicykli nikto iný. Tak ma všetky decká na motocykloch obiehajú, aj otvorené dodávky so študentmi, a všetci mi mávajú, zdravia sa, usmievajú sa. A ja upachtená krútim, krútim s veľkým úsmevom na tvári a opätujem ich pozdravy… Pred školou „zaparkujem” vo veľkom štýle, lebo sa dostanem tam, kde už motorky nechodia a môj škrípajúci bicykel na seba vie tak hrdo upozorniť. Po mojom prvom výkone prišli za mnou viaceré učiteľky a ponúkli sa, že ma bude voziť do školy. Ja som ich však hrdinsky odmietla – keď mi už kúpili ten bicykel… Inak, film Anna a kráľ je v Thajsku zakázaný. Ľudia by ho aj veľmi chceli vidieť, no vraj uráža kráľovstvo – vykresľuje kráľa v zlom svetle. 14. jún – Osobný rekord Počasie sa zhoršuje. Každú noc pravidelne hrozne leje a hrmí a blýska sa. Posledné dni prší už aj cez deň. Ráno je dlho tma a všetko je mokré a blatové. Rieka pred domom, čo v čase môjho príchodu siahala len do polovice koryta, výrazne stúpla a pripravujú sa na záplavy. Objedám sa tu ovocím a po nociach poriadne nespím, lebo som už úplne paranoidná zo všetkých tých chrobáčikov – už aj najjemnejší dotyk vypadnutého vlasu ma zobudí. Moje nohy vyzerajú úplne strašne, akoby som mala osýpky. Ak nemáme školu, často chodíme na výlety. Učitelia nás berú na celodenné výlety po okolí – tak sme napríklad boli pri úžasných sedemstupňových vodopádoch v džungli či v najstaršom hlavnom meste Sukhotai, kde boli nádherné zrúcaniny, a keďže sme prišli hodinu pred záverečnou, tak sme sa cez historický park so zrúcaninami prebicyklovali pri západe slnka. Lepšie načasovať sa nedalo. Boli sme aj na trhu na barmských hraniciach. Pašované veci sú veľmi lacné – učitelia si urobili zásoby, ako keď Slováci chodia do Poľska, Maďarska či Čiech, a my sme si kúpili fľašu whisky od pašerákov úplne mimo trhu, keď sme sa vybrali na prechádzku popri rieke, čo delí Thajsko od Barmy (Myanmaru). Veľmi dobre padla nasledujúci víkend, keď sme sa samy vybrali na dva dni do 500 kilometrov vzdialenej Ayutthaye, nádherného historického mesta, oproti ktorému bol Londýn podľa európskych návštevníkov v 16. storočí len takou dedinou… Vrátim sa ešte ku škole. Minulý štvrtok bol Wai Kru deň, čo je niečo ako deň učiteľov, keď im žiaci vzdávajú vďaku, prosia o odpustenie a sľubujú, že sa budú učiť. A to celé sa deje vo veľkej hale, približne dve hodiny. Žiaci spievajú, recitujú, potom párik z každej triedy prinesie riaditeľovi kvetinový kôš, ktorý deň predtým urobili (popritom sa mu tri razy na kolenách uklonia) a nakoniec každý žiak donesie na pódium každému učiteľovi kvietok – toľkými kvetmi som v živote nebola obsypaná. Po ceremónii sa vyhlásil najkrajší kvetinový kôš a najlepší študenti dostali vyznamenanie, prípadne aj nejaké štipendium (finančnú odmenu). Posledný piatok som sa úplne prekonala! Odučila som dvetisíc študentov! Už ani sama nechápem, ako som to zvládla. Keď som sa to ráno v ten deň dozvedela, myslela som, že na mieste skolabujem, umriem, niekoho zabijem a celú školu podpálim! Ale po poriadku. Poprosili ma z katolíckej školy, aby som prišla aspoň na jedno poobedie k nim medzi žiakov, len sa ukázať a prípadne s niektorými skúsiť pokecať a trošku ich inšpirovať. Katolícka škola je spojená s kostolom, ktorý je tu jediný v celej provincii, no a vlastne hneď na prvej omši (thajskej) sme sa zoznámili z najdôležitejšími ľuďmi z tejto komunity. Bolo super zistiť, že hovoria pekne po anglicky, a boli nesmierne srdeční. O pár dní sme šli na večeru s vedúcou angličtinárkou, od ktorej sme sa vlastne my dozvedeli veľa dôležitých informácií o tomto prostredí a vôbec o Thajsku (naše angličtinárky majú takú zlú angličtinu, že nám na naše otázky odpovedajú úplne od veci, a tak sa ich už ani nič dôležité, nedajbože komplikovanejšie, nepýtame). Tak som si vybavila z našej školy na celý deň voľno a prišla som veľkoryso na návštevu. Čakala som, že sa stretnem s učiteľmi a bilingválnou triedou a možno odučím pár hodín angličtiny, ak bude čas. Nedebatovali sme o tom vopred. Predstavte si môj šok, keď mi ráno povedali, že odučím celú školu! Jedna 50-minútová hodina s dvoma ročníkmi naraz, čo znamenalo, že za 6 hodín sa stretnem so všetkými žiakmi! Vraj sa nemusím báť, že budem mať mikrofón. Tak som si s neuveriteľnou hrôzou snažila predstaviť seba s mikrofónom pred 300 až 400 žiačikmi uprene na mňa zízajúcimi. Ako ich zabavím? A hlavne tých malinkých – prvú hodinu som mala s prváčikmi a druhákmi základnej školy, to jest infarktové stavy! Cítila som sa podrazená a zneužitá! Veď ja učím v triede maximálne 50 žiakov, a to stredoškolákov nad 14 rokov s nutnosťou využívania tabule ako vizuátora. Vraj by bolo voči študentom nefér, keby som sa stretla len s niektorými... No prežila som a nesmierne som sa na tom bavila! Myslím, že spokojnosť a radosť bola na oboch stranách. Decká boli podarené! Čím vyššie ročníky, tým viac som sa s nimi aj rozprávala, ale zväčša sme spievali a srandovali. Len si to predstavte, ako tak stojím pred mikrofónom (ku ktorému mi neskôr dali aj stojan) a tvárim sa, že som rocková hviezda, spievam doň a tancujem okolo. Nečakala som, že to bude také skvelé. 25. jún - Koniec Tak pred týždňom som skončila svoju „kariéru angličtinárky na thajskej strednej škole“. Bolo to ešte horšie, ako som čakala. Deti ma zas dostali. Za posledné dva dni v škole som dostala vyše dvesto ruží, plno kartičiek s maľovaným textom, fotkami a adresami, milión malých darčekov, a to všetko za božtek na rozlúčku... Na posledných hodinách mi decká priniesli nejaké tieto prekvapenia, ale najväčšie ma čakalo v piatok ráno... Počas otváracej ceremónie nás obe učitelia vyzvali dopredu, kde sa s nami najprv v mene školy rozlúčili a potom všetci naši študenti sa s nami prišli rozlúčiť po jednom – takmer každý mal v rúčke pre nás niečo, a tak mi potom museli dvaja chlapci pomáhať s preberaním kvetov i darov (vážne ako nejakej hviezde). Ale najkrajšie boli tie usmiate tváričky, ktoré mi tak vrúcne ďakovali, objímali ma a nechceli ma pustiť... nemohla som zadržať slzy, nemohla som zakryť radosť a bolesť, nemohla som vôbec nič... len tak tam bezradne stáť a ako vo sne s rozmazaným obrazom si pamätám, že niektoré dievčatá plakali so mnou a spolu s chlapcami stáli okolo mňa a nechceli odísť do tried. Počas celého dňa som sa ešte stretávala so svojimi študentmi a podpisovala im zošity, rozprávala sa s nimi a lúčila sa. Moja sentimentálna nálada trvala len ráno – potom sme sa už len šaleli, čo bolo super. A dva dni nato sme cestovali za dobrodružstvom na sever Thajska do Chiang Mai. Prvou akciou bol trojdňový trekking – prvý deň sme boli pozrieť vodopády, gejzír a po niekoľkých hodinách predierania sa cez dažďový prales sme sa podvečer dostali do dedinky Karenov – horský kmeň, títo ľudkovia sem utiekli z Barmy asi pred 11 rokmi. Nie sú thajskými občanmi a žijú vysoko v horách v skromných podmienkach. Nemajú elektrinu, žijú z toho, čo vypestujú a odchovajú. Väčšinu ich oblečenia tvorí ešte stále to, čo si sami utkajú a ušijú, ale cítiť už vplyv moderného sveta. Keďže ich systém nijako nepodporuje, prilepšujú si turizmom. Je to preto také rozporuplné – narúšať ich život ako turista. Ale tak to tu funguje už dlhší čas a má to pre nich isté výhody i nevýhody. Je však zaujímavé, že aj napriek vystaveniu sa modernému svetu tento svet mladých ľudí neláka a ostávajú, respektíve sa vracajú do hôr. Nevravím, že všetci... Na druhý deň sme sa dostali po hodinách túry do ďalšej dediny (Lahov) a na slonoch sme sa brodili hodinu dole riekou do ďalšej dediny, odkiaľ sme sa na bambusových pltiach doplavili do posledného táboriska. (Dokončenie nabudúce)

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984