Smetisko je môj raj

Nechce sa mi veriť, že techniku koláže vynašli kubisti a dadaisti. Niečo mi našepkáva, že musí mať oveľa skorší pôvod. Vieš o tom niečo? - Kubisti a dadaisti, predovšetkým však surrealisti, vlastne presnejšie ich medializátori a teoretici iba označili svoju techniku spôsobom, akým sa vyvíja celá evolúcia a akým pracuje aj ľudský mozog. Naše vnímanie, rozmýšlanie a najmä sny sú mozaikou viac-menej nesúvisiacich fragmentov a iskrenie nových nápadov vzniká pri známom stretnutí šijacieho stroja s parazólom na pitevnom stole. Princíp koláže je teda podľa mňa zakódovaný priamo v princípe života. Všetko to nekonečné spájanie rôznych chemických látok viedlo k postupnému objaveniu aminokyselín a bielkovín a vytrvalým kolážovaním k vzniku života. A pokračovalo to ďalej cez dinosaury a opice až k Darwinovi. Niet úžasnejšej koláže ako je chromozóm a celá genetická informácia s miliardami kombinácií ATTCGACGCCCC a pod. Stačí vymeniť niekoľko písmen a máte úplne iného tvora! Rozdiel medzi genetickou infomáciou myši a človeka je vraj iba niekoľko percent. Tri určité sekvencie trojíc báz napríklad znamenajú stop. Gén sa vraj začína a končí znamienkom stop. Existuje asi dvadsať rôznych typov aminokyselín a bielkovina je tvorená ich reťazcom. Genetický kód je pretlmočený do bielkoviny, ktorá má špecifické funkcie v živom organizme. Je obdivuhodné, že tento genetický kód je univerzálne platný. Rovnaké trojice báz kódujú rovnaké aminokyseliny vo všetkých životných formách na Zemi , a teda, logicky, aj u kolážistu. Táto skutočnosť sama osebe je silným dôkazom pre jednotu života vzniknutého zo spoločných evolučných ciest. Udivujúcim dôsledkom tohto usporiadania je, že funkcia génov spočíva jednoducho v tom, že kódujú usporiadanie bielkovín. Neexistujú gény pre farbu očí alebo tvar semien. Rýchlosť, s ktorou môžu byť gény pretlmočené do bielkovín, môže byť ovplyvňovaná mnohými činiteľmi. Genetická informácia sama plynie iba jedným smerom, a to od DNA von. Verím, že týchto niekoľko podrobností o úžasných zmenách, ktoré vysvetlila moderná biológia, umožní čitateľovi lepšie porozumieť mutáciám. Génové mutácie vznikajú, keď príde k strate alebo pridaniu určitej bázy alebo náhrade jednej bázy inou počas replikáce molekuly DNA. Všimni si, ako sa to podobá na výsledok, ktorý sa dá dosiahnuť tiež rôznymi druhmi koláže! Naviac sa môže stať, že sa stratí celý úsek DNA alebo že sa takýto úsek môže obrátiť. Pri spracovaní koláže počítačom možno tiež robiť veci, ktoré sa s obyčajným vystrihnutým papierom robiť nedajú. Teda zmenšovať, zväčšovať, akokoľvek deformovať, ale aj zrkadlovo obracať, meniť farby a použivať všemožné filtre. Ľahko pochopíme, prečo sú mutácie väčšinou zhubné. Interakcie enzýmov v tele sú tak jemne balansované, že je nepravdepodobné, že nová zmena bude prospešná. Avšak príležitostne môže byť mutácia so svojimi novými enzýmami organizmu užitočná. Podobne väčšina koláží je v lepšom prípade neplodnou mutáciou, v horšom priamo zhubnou. Každý kolážista, podobne ako alchymista, však verí, že sa mu podarí niečo, čo posunie ak nie priamo evolúciu, tak aspoň dejiny ľudstva ďalej. Prinajhoršom sa aspoň uspokojí s honorárom. Ak ho dostane. Aká budúcnosť čaká, podľa teba, slovenských kolážistov? - Už podľa predchádzajúcej odpovede musí byť jasné, že slovenských kolážistov čakajú také isté problémy a možno aj radosti ako všetkých ostatných občanov. Zatiaľ nedošlo k mutácii, ktorá by oddelila kolážistu od druhu Homo sapiens. V sci-fi literatúre sú už známe koláže človeka a stroja, na súčasnom Slovensku to zatiaľ nehrozí. Má zmysel trápiť sa s kolážami, keď filmová a najmä video-technika dokáže oveľa zaujímavejšie kúsky, nehovoriac o hudbe? - Má zmysel sa vôbec s čímkoľvek trápiť? Nemá. Ale kolážisti sa asi netrápia, asi ich to baví. Koniec-koncov každý z nás je kolážista. Sadne si pred televízor a surfuje z programu na program. Nič nevidí celé, vidí rôzne útržky hocičoho, a tak si vytvorí každý sám pre seba v hlave takú koláž, že aj najväčší režiséri by mali problém urobiť niečo originálnejšie. Presnejšie má každý v hlave totálny guláš. Keby som bol zdatný lingvista, určite by mi nerobilo problém dokázať, že slová koláž a guláš majú spoločný pôvod. Koulague – goulague, kolage – gulage, koláž – guláš.

V jednom rozhovre si raz spomínal bledočernošského gitaristu, funky-komponistu, ktorý už štvrťstoročie spoľahlivo fičí pod umeleckým menom Prince. Keď ty „komponuješ“ svoje koláže, počúvaš jeho hudbu plnú eklektickej kolážovitosti. V ktorých tvojich kolážach je najväčšmi vystopovateľný rytmus jeho kompozícií? - Prince ako neukojiteľný eklektik geniále mixuje všetky možné hudobné žánre a zostáva pritom výborne počúvateľný. Dychovku a čardáš asi nepozná, ale možno by sme boli milo prekvapení. Počúvam ho často, veď je aj čo. V ktorých mojich kolážach je najväčšmi vystopovateľný rytmus jeho kompozícií? To sa neprejavuje takto jednoznačne, je to skôr atmosféra, ktorú jeho hudba vytvára a pri ktorej sa mi dobre robí. Alebo ti skúsim odpovedať takto. Prejavuje sa to asi tak ako sa prejavila tvorba Edgara Varčseho v tvorbe tiež veľkého eklektického kolážistu Franka Zappu. Viem, že vieš, o čom hovorím. Čítal si kolážový román Johna Dos Passosa Manhattanské križovatky? Alebo Doctorowovu Svetovú výstavu? Alebo Horváthovu prózu Laco v Bratislave? Alebo Burroughsove romány Nahý obed, Nova Expres, Lístok, ktorý vybuchol, Mäkká mašinka? Alebo niektoré z diel Borisa Piľňaka alebo Andreja Belého? - Nečítam nič, nepoznám ani jedno z tebou spomínaných šiestich mien. Sorry... Sorry? Ty niečo ľutuješ? - Teda, aby som neklamal, občas čítam, ale skôr faktografickú literatúru. Keď nepočúvam hudbu, mávam pustený televízor, fascinujú ma stanice ako Spektrum a Discovery. Tam je stále niečo. Niekedy ma to natoľko nadchne, že bežím do kníhkupectiev a skúpim všetko, čo o danej téme majú. A potom sa vzdelávam, keď mi nestačia odborné knihy, ukájam hlad po vzdelaní na internete, ale iba na našom, slovenskom, prípadne českom. Neviem totiž jazyky, nemám nervy sa ich učiť. Zatiaľ som prežil aj bez toho. Veď my sme vcelku civilizované národy, aj tak neprečítam všetko, čo sme popísali, preložili. A teraz sa najmä dabuje a dabuje, tak to nejako prežijem. Určite si si všimol, že nedávno bežali seriály o vzniku života, genetike a Darwinovi. Nie, nevšimol... - On ten Pôvod druhov je vceku napínavé čítanie. Podarilo sa mi dokonca zohnať ilustrované vydanie. Lenže bol v televízii aj jeden dokument, ktorý zasa celého Darwina spochybnil. Totiž ako je možné, že niektoré druhy stále zostávajú rovnaké už miliardy rokov? Všetko sa mení a ony nič! Napríklad by si neveril, aké sú zaujímavé mravce! To bežal celý seriál, už ani neviem kde, až to budú opakovať, pošlem ti esemesku. Alebo o Egypte! To sú často najnovšie objavy, to ani v nijakých encyklopédiách nenájdeš. Ani keby si bol v Egypte, by si sa viac nedozvedel. Napríklad sa im podarilo zistiť, kto zabil Tutanchámona, hotová detektívka. Nepamätám si z toho nič, mal som práve zhon, nemohol som to vnímať naplno, dokončoval som jednu vec, musel som sa sústrediť. Ale budú to určite opakovať. Aj ČT 2 je dobrá. Teraz tam beží napríklad seriál o Semafóre. Ty nemáš kábel ani satelit? Tak potom nič... No, veruže nič, lebo naozaj nemám... A čo iní kolážisti? Stretávaš sa s nimi? - Veľmi nie. Vlastne, vôbec nie. Nepoznám ich osobne, ale nechýba mi to. Mám rád klasické surrealistické koláže Alberta Marenčina, viem oceniť precízne vtipné koláže Ernesta Svrčka , obdivujem emotívne výčiny Svetozára Mydla, páčia sa mi kolážové grafické i elektronické prostredia, do ktorých posiela svojich panákov Fero Jablonovský. A to by mohlo stačiť, haniť nikoho nebudem. Sám viem, že je to aj tak každému jedno. Je tvoja koláž prejavom politického postoja? - Samozrejme, presne tak ako je prvým stupňom na stupnici vetrov bezvetrie. Ale vlastne neviem, čo je to ten politický postoj? Mali ho tí, čo boli voliť, teda nejakých zanedbateľných 17 percent. Veď to je menej ako DPH! Alebo ho mali tí, čo nešli voliť? A to už vôbec nemudrujem nad tým, koho volili tí, čo volili! Keď som čítal, že všetci sú apatickí, znechutení a unavení, tak by som tiež chcel vedieť, kto všetkých tak totálne znechutil a unavil a prečo. Ty mi to nepovieš a vlastne ma ani nezaujíma, čo si o tom myslíš. Neviem. Asi som ťa neuspokojil. Ozaj, ako sa prejavuje tvoj politický postoj? Musím taký postoj mať? - Nie nevyhnutne. Ale aj tým, že si prdneš, vyjadruješ sa nejakým spôsobom k verejnému dianiu. Nemám vo zvyku verejne prdieť... Poznal som však takých. Na študentskej ubytovni. - Si človek, čo píše a publikuje. Odkiaľ vieš, čo z toho je a čo nie je prd? Zmeníme tému alebo zostaneme pri prdoch? - OK, zmeňme ju. Kolážuješ s útržkami papiera v ruke alebo len myšou v počítači? - Aj aj. Každý spôsob má svoje prednosti i nevýhody. Niekedy ich spájam. Papierovú koláž nascanujem a v počítači upravím. Niekedy naopak počítačovú koláž vytlačím, potrhám a pozliepam. Dobre roztrhaný alebo pokrčený papier sa v počítači dá simulovať iba veľmi prácne a výsledok je vždy horší ako skutočne roztrhaný a pokrčený papier. Čo hovoríš na také stvorenie, akým je napríklad koza? No nie je to koláž či asambláž pozliepaná z niekoľkých zvierat? - Ako som už hovoril, pár zmenených génov a je to. Budeme prekvapení, čo všetko dokážu postvárať génoví inžinierski kolážisti! Ono to nie je také jednoduché. Prvá klonovaná ovca Dolly bol vlastne až nejaký stopäťdesiaty pokus. Všetko predtým boli nepodarky, buď hneď skapali, alebo to boli neuveriteľné obludy, ktoré nemali šancu prežiť. Nakoniec sa zistila hrozná vec. Bunky si pamätali vek pôvodnej ovce. To znamená, že to bola vlastne mladá starenka. To keď sa nepodarí vyriešiť, tak z celého klonovania nič nebude. Predstav si, že budeš mať sedemdesiat rokov a budeš sa chcieť dať pre istotu naklonovať, asi tak, ako sa robí záložné cédéčko. Teraz budeš mať kojenca, čo s ním? Toho len tak niekam nemôžeš založiť. Budeš to predsa ty, budeš kojenec, ale so sedemdesiatročnými bunkami. Budeš asi vitálnejší, ale už teraz nedokážeš vychádzať ani sám so sebou, predstav si, ako ťa bude neskonale srať ten starý kojenec! To všetko za predpokladu, že sa podaríš. Oveľa väčšia je možnosť, že sa nepodaríš. Kto bude rozhodovať, že si sa už podaril? A kto bude likvidovať tých nepodarených Macsovszkých? Alebo Garajov, aby ti to neprišlo ľúto. Nedokážem sa tým trápiť. - Jasné, ovplyvniť to nemôžeš, no v určitom zmysle by ťa to trápiť malo. Podľa toho čo, a akým spôsobom nás dnes trápi, dá sa predpovedať, ako bude vyzerať budúcnosť. Ty tomu naozaj veríš? - Človek cíti akú-takú zodpovednosť za osudy ďalších pokolení. Najmenej zodpovednosti cítia tí, ktorí sa hlava-nehlava rozmnožujú. Ale vráťme sa k tvojmu remeslu. Povedz mi úprimne, nie je koláž prejavom výtvarníckej lenivosti? - Dobrá, úprimná a s citom urobená koláž určite nie. Bezduché lepenie čohokoľvek k sebe, na seba a cez seba skôr. Tiež nekonečné klonovanie v počítači je pohodlné. Ale myslím, že dôležitejšie je to, čo chceš povedať a tiež to, či to niekoho zaujíma. Nezaradíme aj texty evanjelií medzi koláže? Veď toľko ich strihali, pretvárali, prerábali, všakovako uspôsobovali, že niekedy, keď ich čítam, strácam niť a mám pocit, že som stratený v koláži. - Nikto nepozná originál Biblie. Poznáme iba opisy opisov a preklady prekladov. Navyše niekedy okolo roku 500 zasadla skupina cirkevných hodnostárov a určila, čo je pravda. To je podobné, ako keby dnes niekto začal určovať, či Kolumbus objavil Ameriku. Bibliu beriem ako literárne dielo, ktoré sa nezmazateľne zapísalo do histórie ľudstva. Horšie je, že sa stále vysvetľuje, často v rozpore s tým, čo je v samotnom texte. Myslím preto, že sme skôr stratení v kolážach vysvetľujúcich textov. Len tak medzi nami, vieš si predstaviť, že by niekto vysvetľoval tvoje texty? Máš síce dobrú fantáziu, skús si to ale predstaviť. A nie raz. Ale stále a organizovane. A kacírsky ti môžem povedať, že to, čo si napísal, by nikto nečítal. Ozaj, ty si už stratil niečo v koláži? - Skôr nenašiel. Ten správny výstrižok, ktorý bolo treba doplniť do kompozície. Bol som presvedčený, že ho mám, nevedel som, samozrejme, kde. Teda vedel som presne kde je, lenže tam nebol. Potom už mohol byť kdekoľvek, ale nebol nikde. Tak som tam nalepil takú náhradku a tým som to celé pokazil. Ani zaspať som nemohol. Ráno som sa znechutený na to ani nechcel pozrieť. Ale nedalo sa, bolo to položené na stole, ale už sa mi to až také strašné nezdalo. Ako povedal najslávnejší umelec minulého storočia a tiež geniálny kolážista Pablo Picasso, keď v nových čistých montérkach vzrušene pobehoval po smetisku: „Nehľadám, nachádzam!“ Mimochodom, niet úžasnejšej koláže ako je smetisko. Smetisko je môj raj. Často sa tam prehrabávam celé dni. Musím však byť vhodne oblečený, aby som v ostatných prehrabávačoch a hromaditeľoch nevzbudzoval podozrenie. Toľko nečakaných, kýmsi nechcených vzácností v šokujúcich vzťahoch so skutočným odpadom a často aj smrteľne nebezpečnými jedmi. Spoločnosť sa často hodnotí podľa spotrebných košov. Hodnotenie podľa odpadkových košov má omnoho väčšiu výpovednú silu. Michal Garaj (1969). Výtvarník samouk. Vystriedal niekoľko profesií. Momentálne je zamestnancom grafického štúdia. Pod značkou MiGar sa venuje aj knižnej grafike. Tých neveľa samostatných výstav mal poväčšine v umeleckých kaviarničkách, baroch a krčmách priateľov. Vydal zbierky koláží Gymnastky (2000), Korenie neba (2002). V tlači je jeho ďalší album, mal by vyjsť ešte v tomto roku pod názvom Kraxne pre mĺkve prasatá. Zhováral sa Peter Macsovszky