Kapitola z Ľudských a literárnych dejín pohnutých čias II.

Počas IX. zjazdu KSČ (Praha, máj 1949) požiadal vedúci kultúrno-propagačného oddelenia Komunistickej strany Slovenska Július Šefránek okrem iných aj vtedajšieho ministra zahraničia Vladimíra Clementisa o príspevok do chystaného zborníka spomienok k 25. výročiu založenia skupiny a časopisu DAV. Tlmočil pritom žiadosť povereníka školstva a osvety Laca Novomeského, aby zdôraznil najmä snahu davistov začleniť slovenský vnútropolitický vývin po prvej svetovej vojne do širších európskych súvislostí. Na zdôraznenie závažnosti publikácie uviedol, že autormi zborníka budú okrem bývalých davistov prezident Klement Gottwald, ministri Zdeněk Nejedlý, Viliam Široký a ďalší politici, ba aj sovietsky prozaik Iľja Erenburg, atď. Väčšina oslovených si naozaj zaspomínala na pôsobenie davistov, ale pripravený zborník v jeseni 1949 nevyšiel – hoci uvedený zjazd zvolil do Ústredného výboru aj hlavných členov DAVu. Nad ich osudmi sa totiž začalo zmrákať. Po hrdelných rozsudkoch nad vysokými funkcionármi v Bulharsku a v Rumunsku aj maďarský „šéf“ Mátyás Rákosi poslal na šibenicu svojho ministra zahraničia Lászlóa Rajka a súčasne sa dožadoval u Stalina i Gottwalda podobného trestu pre československého ministra zahraničia Clementisa, najmä za jeho postoje k maďarskej otázke. Československý minister zahraničia vtedy zastupoval republiku na rokovaniach OSN v New Yorku, kde ho informovanejší kolegovia a najmä novinári odrádzali od návratu do vlasti. Na dôkaz, že ministrovi nič nehrozí (alebo ho chcel zachrániť?), prezident Gottwald poslal za ním do USA jeho manželku. V polovici decembra sa potom Clementisovci vrátili do Prahy. Na hlavnej stanici ich s príslušnou suitou a s poctami vítal námestník predsedu vlády (súčasne šéf KSS) Viliam Široký. Clementisovi však zrejme ani súkromne nepovedal, že už keď sa začal peštiansky proces s Rajkom, Gottwald a generálny tajomník KSČ Rudolf Slánský telegraficky požiadali Stalina, aby poslal do Prahy odborníkov, ktorí by pomohli odhaliť Rajkových spolupracovníkov v ČSR. „Poradcovia“ už začiatkom októbra 1949 založili v Prahe a Bratislave vyšetrovacie útvary „pre stranícke a politické delikty“. Ich hlavnou úlohou bolo pripraviť proces „s britskou líniou špionáže“. Po niekoľkých sondách už v januári 1950 oznámili vedeniu KSČ, že najvhodnejším československým Rajkom bude Clementis a že čoskoro nájdu aj jeho spolupracovníkov. Slovo naozaj splnili. A tak predsedníctvo ÚV KSČ na zasadnutí 13. a 14. marca v referátoch L. Kopřivu a V. Širokého obvinilo prekvapeného Clementisa z buržoázneho nacionalizmu, z nepriateľského postoja k ZSSR už v minulosti (Paríž, Londýn) atď. a odvolalo ho z funkcie. Clementis musí písať čoraz tvrdšie sebakritiky, ale každú mu odmietajú. Medzitým Široký horúčkovito pripravoval IX. zjazd KSS. Na zasadnutí predsedníctva ÚV KSS 3. apríla zaradil medzi nositeľov buržoázneho nacionalizmu popri Clementisovi aj Novomeského s Husákom. Na IX. zjazde KSS 24. – 27. mája 1950 popri neprestávajúcich ováciách Širokému je hlavným bodom do absurdnosti vystupňovaná kritika troch slovenských buržoáznych nacionalistov, najmä však Clementisa. Ale ešte stále ich oslovujú „súdruhovia“, a oni po zjazde musia písať ďalšie sebazničujúce sebakritiky. Presúvajú ich do podradnejších zamestnaní. Odborníci zatiaľ hľadajú ďalšie veľké „ryby“. Majú nimi byť krajský tajomník v Brne O. Šling a vdova po J. Švermovi. „Vyrábajú“ im aj spolupracovníkov – od polovice februára do polovice marca 1951 zatkli takmer päťdesiatich straníckych a štátnych hodnostárov. Pritom sa šírili zvesti o ich útekoch za hranice. Aj s Clementisom a ďalšími zohrali podobnú frašku. Napokon vytvorili dve skupiny „zločinných škodcov a sprisahancov“. O českých referoval 21. – 24. februára 1951 na zasadnutí ÚV KSČ Václav Kopecký, o špionážnej a záškodníckej činnosti Clementisa a jeho „frakčnej skupiny“ slovenských buržoáznych nacionalistov – Štefan Bašťovanský. Tieto vykonštruované odhalenia „zločincov“ sa mali čo najrýchlejšie dostať do vedomia občanov predovšetkým prostredníctvom tlače a rozhlasu i aktívov komunistov vo všetkých podnikoch a inštitúciách. Jedným z takýchto podujatí bol tiež aktív spisovateľov-komunistov v Bratislave 30. marca. Referát predniesol vedúci kultpropu Július Šefránek – ten istý, čo predtým organizoval zborník o davistoch. Názov referátu Niektoré ideologické problémy našej literatúry ešte nebol bojovný. Obsah však taký, aký sa už vtedy požadoval. Šefránek rýchlo zabudol na zborníkovú oslavu výročia skupiny a časopisu DAV a snažil sa splniť novú úlohu, ktorou ho poverila najvyššia vrchnosť: „ideologickým bojom odstrániť škodlivé následky buržoázneho nacionalizmu vo všetkých úsekoch nášho života“ a od začiatku sa špeciálne zapodievať jeho minulosťou a prejavmi v činnosti Clementisa, Novomeského atď. Predovšetkým však „históriou DAVu“, jej úplne novým hodnotením, lebo skupina a časopis DAV mali odrazu „neblahý vplyv“ na ľavú inteligenciu a najmä na slovenskú literatúru a kultúru. Referent začal tým, že davistov rozdelil na „vlastnú davistickú skupinu“ (Clementis, Novomeský) a na tých, čo sa nedali „strhnúť na scestie“ (P. Jilemnický a E. Urx). Títo dvaja vraj DAV od začiatku ostro kritizovali, boli ochotní „zapaľovať sa“ príkladom ZSSR, „ísť s robotníckou triedou, prijímať revolučné učenie marxizmu-leninizmu“. Clementis s Novomeským si vraj na rozdiel od nich nárokovali „vždy osobitné, privilegované, intelektuálske postavenie v strane“, povyšovali sa nad robotnícku triedu, komentovali robotnícke hnutie „z intelektuálskej vzdialenosti“, v podstate vyznávali „meštiacke pokrytecké učenie o vedúcej úlohe inteligencie“, atď., atď. Ale aj k samej inteligencii vraj mali rovnako „panský vzťah“ ako k robotníckej triede. Preto okolo DAVu nikdy nevzniklo také široké hnutie ako okolo českej Levej fronty. Hoci Šefránek predtým pripravoval oslavný zborník o význame a zásluhách skupiny DAV, zrazu prišiel s tvrdením, že Clementis neovládal podstatu „marxizmu-leninizmu“, bol iba „salónnym marxistom“. Novomeský sa vraj štúdiu marxizmu nikdy nevenoval a v tom bol jeho „verným nasledovníkom Gustáv Husák, ktorého negatívny pomer k marxizmu bol známy“. Nie náhodou sa preto dostali „až k zrade, k prechodu do tábora nepriateľa“ a niektorí „dokonca k špionáži“ – najmä Clementis. Podľa Šefránka sa davistická skupina vyznačovala „širokým buržoázno-nacionalistickým taktickým plášťom“ a pod ním sa spájala aj s „vyslovenou slovenskou reakciou“ – s ľudákmi a autonomistami – napríklad na trenčiansko-teplickom zjazde mladej slovenskej inteligencie. Na deklaráciách DAVu boli údajne „pravidelne!“ aj podpisy takých ľudí ako Šaňo Mach a Milo Urban, „už vtedy známi... aj svojimi protisovietskymi štvanicami...“ Clementisovi s Novomeským prekážal aj pozitívny vzťah k ZSSR. Prvý z nich údajne po celý čas zatajoval svoj skutočný vzťah k ZSSR, v roku 1939 sa „jednoznačne nepriateľsky“ postavil proti sovietsko-nemeckému paktu o neútočení, neskôr bol „špión imperialistov“. Novomeský podľa neho „dlhé roky sympatizoval s trockizmom a trockistami, aj keď už stáli pred súdom“, ignoroval klasikov marxizmu-leninizmu, ba aj na sovietsku literatúru sa díval „celkove zhora“. Šefránek pripúšťal, že davisti na začiatku aspoň koketovali so socialistickými myšlienkami, ale rýchlo ich zaujal kozmopolitizmus, „zahnívajúca buržoázna kultúra západu..., buržoázny anarchizmus, individualizmus, surrealizmus, atď.“ Tú istú „reakčnú prácu“, ktorú vykonával v Devětsile Karel Teige, robil vraj na Slovensku DAV, s rozhodujúcim slovom Novomeského. Z toho všetkého autorovi vyplynulo, že „buržoázny nacionalizmus a kozmopolitizmus sú blížence“, dve stránky tej iste veci. Hneď na to autor odmieta vtedajšiu údajnú teóriu, že Novomeský a spol. „skĺzli falošným smerom“, najprv v literatúre a až potom v politike. Vraj to bolo práve naopak: najprv tu bola cudzia, nepriateľská ideológia, až potom úpadkovosť aj v literatúre. Práve na Novomeského poézii sa potvrdilo, že „nebola nikdy socialistická“. Šefránek však na toto tvrdenie neuviedol nijaký príklad. Ušlo sa aj iným davistom. Poničan vraj iba „radikálničil“ v poézii, Okáli v literárnej kritike, pričom obaja „malomeštiacky, hyperrevolučne“. A Okáli napokon úplne skončil „v tábore triedneho nepriateľa“, čiže v skupine Clementisa, Husáka a Novomeského. Potom sa Šefránek opäť vracia k Novomeskému. Spočiatku to vyzerá, že predsa len aspoň na ňom nájde niečo pozitívne: vraj sa nikdy nedopúšťal anarchizmu a radikalizmu. Hneď však svoj názor spresňuje: v jeho zbierkach sa nenájde jediný socialistický riadok. A to ani v prvotinách, keď davisti ešte „budili falošný ,revolučný´ dojem“. Ďalej sa doňho púšťa tvrdšie. Podľa neho už prvotina Nedeľa mala „úplne nesocialistický ráz“ – sentimentálne „sociálne obrázky“ sa nemôžu zamieňať so socialistickou poéziou. Od začiatku sa zaujímal o nesocialistické ideály – o „bohémske, pijanské a erotické scény v nočných lokáloch parížskeho podsvetia“. Šefránek v jeho veršoch nenašiel ani jednu dobrú báseň. V knižkách Romboid a Otvorené okná zase zabiehal do „artizmu a poetizmu“, predchodcu surrealizmu. Ako politický básnik po prvýkrát prehovoril až v zbierke Svätý za dedinou, aj to len preto, aby dal „básnický výraz clivote, úzkosti, osamelosti, porazenectvu“ – čiže kapitulácii pred fašistickým nepriateľom. A v knižke Pašovanou ceruzkou len podčiarkuje „beznádejnosť a zúfalstvo toho istého politického postoja“. Nie náhodou hlásal, že „poézia má byť beztendenčná“. Najsilnejšie protinovomeskovské „argumenty“ si nechal až do pasáže o jeho vzťahu k sovietskej literatúre a kultúre vôbec. Z nej uznával iba Jesenina a Pasternaka, ich však omilostil tiež len kvôli malomeštiackemu anarchizmu a formalizmu. V nasledujúcich „odhaleniach“ odmietol Novomeského teóriu „o miernom splynutí kapitalistickej kultúry západu so socialistickou kultúrou východu“, čiže Sovietskeho zväzu! Navyše pripomenul, že Novomeský „obšírne“ citoval Bucharina a odvolával sa naňho ešte aj v roku 1936, keď ho popravili za činnosť na obnovu kapitalizmu v ZSSR. Nevedel mu odpustiť ani vyhlásenie, že najväčšou udalosťou vtedajších európskych dejín je „zbližovanie a splývanie ideí a kultúr Západu a Východu“. Interpretoval to v takom zmysle – že mu išlo o splývanie kapitalistickej a socialistickej kultúry, ba ešte o niečo horšie, keďže Novomeský vyhlásil, že tento proces povedie k syntéze „kultivovanosti Západu a všeľudských túh Východu“. Šefránek sa napokon zameral na údajnú Novomeského „buržoázno-nacionalistickú teóriu“, že v oslobodenej republike už nebude prebiehať triedny boj, lebo buržoázia zmúdrela, čomu treba prispôsobiť aj politiku, ktorá „pomáha buržoázii na koňa proti ľudovej demokracii, proti socializmu“. V závere tejto časti autor zdôrazňuje, že Novomeský so skupinou DAV je vinovatý aj za to, že sa moderná slovenská literatúra „zamorila formalizmom, artizmom, bezideovosťou, naturalizmom, buržoáznym nacionalizmom a kozmopolitizmom“. Naši spisovatelia musia preto „nezmieriteľne a neúnavne“ bojovať proti všetkému, čo v našej literatúre zanechali uvedené pliagy. Potom si Šefránek vzal na mušku aj drobné prózy Vladimíra Mináča a článok Dominika Tatarku v týždenníku Kultúrny život a označil ich za „zoščenkovčinu“, pričom sa inšpiroval myšlienkami sovietskeho ideológa A. A. Ždanova. Ako vtedy bývalo zvykom, kritika sa obyčajne neskončila pri novších textoch. Ak sa spisovateľ dopustil chýb dnes, nevyhnutne ich musel robiť už včera, preto treba preskúmať a prehodnotiť celú jeho tvorbu. A tak ideológ Šefránek dodatočne nachádzal veľké chyby aj v predchádzajúcich románoch oboch prozaikov. Zo spoluviny na týchto chybách v závere referátu obvinil aj vedúcich kritikov Michala Chorvátha i Alexandra Matušku a štrukturalistického teoretika Mikuláša Bakoša, že kriticky neprehodnotili našu „literárnu minulosť“ a nepropagovali také preklady zo sovietskej literatúry, akými boli schematiké romány Ďaleko od Moskvy a Rytier zlatej hviezdy. V závere svojho prejavu Šefránek vyzdvihol ako „potešiteľné a kladné prejavy“ v poézii – Lajčiakove, Štítnického, Kostrove, Plávkove a Bendovej nové básne i prózy Hely Volanskej a Márie Jančovej. Napokon udelil spisovateľom rady, ako treba vytvárať aj na Slovensku literatúru hodnú nášho ľudu a našej veľkej epochy“. Podľa neho „je načase prestať sa opičiť po podenkových hviezdach upadajúcej a hnijúcej buržoáznej literatúry a orientovať sa plne na robotnícku triedu a jej stranu, na predstaviteľov robotníckej triedy, súdruha Gottwalda a Širokého, na medzinárodné robotnícke hnutia a jeho vyskúšaných predstaviteľov a predovšetkým a najmä na Sovietsky zväz a veľkého Stalina. A učiť sa, učiť od veľkej sovietskej literatúry“. Šefránkovým referátom na aktíve spisovateľov-komunistov sa ťaženie proti vybraným davistom neskončilo. O ich „zločinnej“ činnosti museli byť informovaní aj ostatní spisovatelia. Stalo sa tak o šesť týždňov na plenárke všetkých členov spisovateľského Zväzu – 15. mája 1951. Oveľa dlhší a najmä tvrdší referát predniesol pracovník Šefránkovho oddelenia Juraj Špitzer, pričom ho v skutočnosti len dramatizoval. Už názov znel hrozivejšie: Proti buržoáznemu nacionalizmu a kozmopolitizmu – za vyššiu ideovosť slovenskej literatúry. Primerane tomu klasifikoval najmä Novomeského a Clementisa. Autor je literárny vedec