V znamení detstva, rozprávok a filmu

Letná filmová škola v Uherskom Hradišti patrí už tradične medzi to najlepšie, čo nám kultúrne, alebo konkrétne filmové leto ponúka. Tento ročník nebol výnimkou. A to LFŠ oslávila už svoje tridsiate narodeniny. Trošku paradoxne, keď si uvedomíme, že hlavnými témami bolo tentoraz detstvo a rozprávky. Poďme však pekne poporiadku.
Počet zobrazení: 920
19-m.jpg

Letná filmová škola v Uherskom Hradišti patrí už tradične medzi to najlepšie, čo nám kultúrne, alebo konkrétne filmové leto ponúka. Tento ročník nebol výnimkou. A to LFŠ oslávila už svoje tridsiate narodeniny. Trošku paradoxne, keď si uvedomíme, že hlavnými témami bolo tentoraz detstvo a rozprávky. Poďme však pekne poporiadku. Od začiatkov po súčasnosť Myšlienka usporiadania filmovej školy, ako určitého kurzu zameraného na film, vznikla v polovici šesťdesiatych rokov, keď sa začali pravidelne stretávať zástupcovia filmových klubov, aby sa takto mohli väčšmi oboznámiť s filmovým umením. Na prvom seminári v roku 1964 v Čimeliciach bolo vtedy len okolo päťdesiatky účastníkov. Semináre však pokračovali naďalej každý rok vždy na inom mieste, s narastajúcim počtom záujemcov. Začala sa rodiť tradícia, ktorá prerástla v roku 1974 do novonazvanej akcie s názvom Letná filmová škola. Konala sa postupne na viacerých miestach (Jihlava, Písek, Trutnov...) a natrvalo sa usadila v Uherskom Hradišti až v roku 1992. Z rozsahom malého stretnutia sa postupne stala veľká akcia pre všetkých milovníkov filmu, či už filmových tvorcov, profesionálov, teoretikov alebo kritikov, ale i divákov, ktorí od filmu čakajú viac, než to, čo im môže ponúknuť dramaturgia bežných kín. V tomto smere sa LFŠ vymyká charakteru ostatných filmových prehliadok a festivalov. Skutočné aj pomyselné hranice medzi divákmi – filmovými amatérmi a účastníkmi, hosťami – filmovými profesionálmi sa tu viacmenej strácajú a spolu vytvárajú jednu masu filmových nadšencov, ktorí sa v Hradišti stretávajú jednak kvôli filmom a tiež kvôli v podstate neformálnej atmosfére, ktorá je pre LFŠ príznačná. Drvivú väčšinu návštevníkov tvoria študenti vysokých a stredných škôl a mladí ľudia zaujímajúci sa o klubové dianie a film. Napríklad minuloročná návštevnosť /120 000 divákov/ sa pohybuje tesne pod hranicou MFF v Karlových Varoch /123 000 divákov/. Dieťa ako východisko alebo útek do rozprávky Programová dramaturgia sa každoročne sústreďuje do tematických celkov, v rámci ktorých prináša diela z filmovej histórie, ale aj zo súčasnosti. Snaží sa naraz priblížiť spracovanie a postoj k určitému problému tak, ako sa s ním v rozličných obdobiach potýkali rôzni režiséri. Preto sú súčasťou programu okrem lektorských úvodov aj tzv. komponované programy, kde sa prednášajúci venuje istému tematickému okruhu záujmu v širšom zábere, s použitím audiovizuálnych ukážok, diapozitívov a pod. Tohtoročnými hlavnými témami 30. LFŠ boli Film a dieťa a Film a rozprávka /zahŕňali približne 150 filmov/. Prvá spomínaná sekcia mala ešte štyri podsekcie – Dobrodružstvo a túžby detstva – kde okrem českej klasiky v podobe napríklad Ukradnutej vzducholode /K. Zeman, 1966/, Osady havranov /J. Schmidt, 1977/ alebo filmu Páni kluci /V. Plívová-Šimková, 1975/ sme mali možnosť vidieť aj ďalšie, menej dostupné diela. Podobenstvo o ľudskom charaktere Pán múch /P. Brook, 1963/, Deti z Bullerbynu podľa A. Lindgrenovej /L. Hallström, 1986/ a ďalšie. Filmy o deťoch, ich túžbach a predstavách. Gombíkovej vojne /R. Yves, 1962/ o dvoch skupinách vidieckych chlapcov, bojujúcich medzi sebou o gombíky, bez ktorých im padajú nohavice, nakrútenej s jednoduchou úprimnosťou a jemným humorom predchádzala trochu krkolomná diskusia niekoľkých českých režisérov /Jasný, Plívová-Šimková, Hanibal, Zelenka.../ s riaditeľom LFŠ Jiřím Králíkom o súčasnej situácii nedostatku kvalitných detských knižných predlôh ako jednej z príčin absencie súčasného detského filmu. Aktéri debaty spomínali aj dnes obľúbené mayovky, verneovky a foglarovky, ktoré v súčasnosti nemajú adekvátnu náhradu, respektíve literatúru pokračujúcu v takom významovom kontexte a dosahu ako už desaťročia overené tituly. Samozrejme okrem megaúspešného Harryho Poterra. Pokiaľ som označila diskusiu za krkolomnú, je to preto, lebo sa vlastne krútila dookola bez náznaku východiska až do tej miery, že si diváci už sami žiadali začať s projekciou. Istým druhom odpovede na nastolenú otázku bol samotný film, ktorý nasledoval, a síce už spomenutá Gombíková vojna, ktorá prostredníctvom vtipných a trefných replík udržiava diváka v pozornosti i napätí a zároveň poukazuje nielen na svet detí, ale aj svet dospelých, ktorý je niekedy smiešnejší, než by sa komu páčilo. Možno že tu niekde bude pes zakopaný, pohľad a prístup k téme a námetu si potrebuje udržať istý odstup, lebo vtedy sa väčšinou doberieme k podstate. Prvoplánové, explicitné vŕtanie sa v problémoch mladej generácie zaujme málokoho a už vôbec nie samotné deti a mládež. Ale to len na margo jedného z problémov, ktoré boli v rámci tém LFŠ načrtnuté. Ďalšou podsekcou bolo Dieťa vo svete dospelých, keď sa svet dieťaťa intenzívnejšie prelína, ba až splýva so svetom dospelých. Dieťa musí alebo chce zapadnúť do „veľkého“ sveta okolo, pričom stráca svoju nepoškvrnenosť. To, po čom dieťa túži, je vedľajšie. Nájdeme tu napríklad Denník Anny Frankovej /G. Stevens, 1959/, Ivanovo detstvo /A. Tarkovskij, 1962/, Starý dom uprostred Madridu /C. Saura, 1976/, ale ešte aj nie celkom zabudnutého Timura a jeho družinu /A. Razumnyj, 1940/. Posledné dve podsekcie sa venovali detstvu z jeho dvoch strán – Idyla detstva a Neradostné detstvo. Tým pozitívnejším zážitkom sa venovali filmy Tajomná záhrada /A. Hollandová, 1993/, Môj život ako pes /L. Hallström, 1985/, Trojka z mravov /J. Vigo, 1933/, Toto hrdina /J. van Dormael, 1991/ a pod. Súčasťou sekcie bol aj cyklus filmov jedného z najvýznamnejších poľských dokumentaristov Marcela Lozinského, ktorý prišiel svoje filmy aj osobne uviesť. V dokumente Všetko sa môže stať je pýtajúcim sa jeho malý syn. Ešte nezaťažený poznaním oslovuje cudzích ľudí so zdanlivo triviálnymi otázkami. Táto konfrontácia pôsobí obojsmerne. Uzavretí ľudia sú ochotní rozprávať o jednoduchých, ale zásadných veciach a malý chlapec pomaly spoznáva komplikovanosť sveta, v ktorom sa nie všetko môže stať. Podľa Lozinského to však nie je len film o detskej idylke, ale aj o jeho vlastnej zvedavosti. Len tá detská otvorenosť podnecuje ľudí k tomu, aby aj oni boli prístupnejší. Farba raja /M. Majdi, 1999/, Zimnica /W. Marczewski, 1981/, Stena /A. Parker, 1987/ alebo Nikto ma nemá rád /F. Truffaut, 1959/ patria k filmom, ktoré predstavujú odvrátenú stranu detstva, keď prichádza predčasne dospievanie a skúsenosti, ktoré sú v tomto období bolestivejšie, než by boli o pár rokov neskôr. Pri pohľade na rozdelenie filmov do štyroch sekcií sa však naskytne otázka o zmysle tohto delenia. Väčšina filmov zo „sveta dospelých“ by sa dala bez problémov zaradiť do ktorejkoľvek z ostatných sekcií a naopak. Presné hranice sa v takom širokom tematickom rozsahu stanovujú ťažko a delenie do kategórií potom len komplikuje konkrétnu ponuku. Druhý hlavný cyklus Film a rozprávky priniesol výber toho najlepšieho, čo kinematografia ponúka. Kým príde kocúr /V. Jasný, 1963/, Alenka v ríši divov /J. Miller, 1966; W. Disney, 1951/, Kráska a zviera /J. Cocteau,1948/ a ďalšie. Aj napriek tomu, že obe sekcie ponúkali naozaj bohatý a zaujímavý program, dovolím si polemizovať s nápadom uviesť ich obe v rámci jedného ročníka. Vznikol tak veľký celok filmov o deťoch a pre deti, ktorý však vylučoval dostatočnú zmenu pre diváka, respektíve tematickú pestrosť, ktorá by vyvažovala jednostranné zameranie väčšej časti z celkového programu. Čínsky film V pravidelnej sekcii venovane niektorej z národných kinematografií sa predstavil výber filmov z Číny. Obsahovo aj výrazovo zaujímavé snímky nám okrem iného priniesli pohľad na blízku i vzdialenú minulosť, priblížili staré tradície a zvyky tejto pre nás východoeurópanov stále nie veľmi známej krajiny. Tradícia ako dedičstvo dávnych slávnych čias, alebo ako skostnatená ideológia, ktorá už pôsobí len ako prežitok niečoho, čo už dávno nemá taký silný význam ako kedysi. Dobrá žena /Ch. Sien-čung, 1987/ rozpráva o osude mladej ženy, ktorá sa musí podľa tradície vydať za šesťročného chlapca, Zaveste červené lampy /Y. Zhang, 1991/ o feudálnom ponižovaní žien v Číne, Dievča s bielymi vlasmi /W. Bin, 1950/ podľa legendy o žene, ktorá sa vzoprela svojmu osudu a utiekla do hôr. Zaujímavým filmárskym počinom je film Dotyk zenu /K. Hu, 1969/, ktorý môžeme chápať ako pokus preniesť na filmové plátno filozofiu a zážitok zenu – wu /prebudenie k pravde/ prostredníctvom yu /analógie/. Netradičnými výrazovými prostriedkami /hra s farbou, svetlom, filmovým negatívom/ sa snažil režisér navodiť určitý pocitový zážitok, ktorý by nevychádzal len z deja samotného, ale bol by „všadeprítomný“. Hu tu po prvý raz pri súbojoch použil aj silné tenké laná, ktoré sa neskôr použili v mnohých ďalších filmoch. Čínske tradície sú v ďalších filmoch konfrontované s obdobím revolúcie, respektíve je revolúcia a spoločenské zmeny ich hlavnou témou. Nedá sa nespomenúť Číňanka /J. L. Godard, 1967/, ktorá sa stala vo svojej dobe udalosťou, o skupine mladých ľudí zapálených pre veľké ideály. Modrý mrak /T. Zhuangzhuang, 1993/ zachytáva postupný rozpad spoločnosti pod ťarchou politických a spoločenských zmien, prostredníctvom života jednej rodiny. Mnohé z filmov, ktoré boli v Hradišti premietnuté, nemali jednoduchý osud, nesmeli byť uvedené do kín, prípadne bolo zakázané ich dokončenie. V programovej ponuke sa však našlo aj niekoľko oficiálnych propagandistických titulov. Za všetky spomeniem najmä Mao Little Red Video /1962/, ktoré slúžilo predovšetkým na poučenie radových občanov ako napreduje atómový vývoj a ozbrojovanie a ako je samotné atómové žiarenie neškodné. Záber na nadšených ľudí so slnečnými okuliarami, sledujúci vzdialený atómový výbuch ostatne hovorí, že táto masová absurdná propaganda fungovala. Sekcie čínskeho filmu zaujímavo dopĺňali aj sprievodné podujatia v podobe koncertov čínskej virtuózky na tradičné čínske nástroje pipu a guzheng Liu Fang alebo čínskej speváčky Feng – Jűn Song za doprovodu českej skupiny Horská karavána. Cinepur´S Choice Samostatnou kapitolou LFŠ bola početom titulov malá, ale z hľadiska filmovej histórie i teórie zaujímavá sekcia, Cinepur´s Choice, ktorú môžeme chápať doslova. Šlo o tituly vybrané redakciou časopisu Cinepur. Výber sa riadil dvoma pravidlami. Filmy mali byť od významných, ale u nás málo známych režisérov, a témou, ktorá bola prioritná bolo „telo vo filme“. Zobrazená nahota cez násilie, lásku, vnútorné utrpenie... V dvoch snímkach sa telo vyzdvihuje ako samotný „pracovný“ nástroj herca, ktorého výkon závisí na tvárnosti a schopnosti metamorfózy do stvárňovanej postavy – Dve, kde si zahrala Isabelle Huppertová /W. Schroeter, 2002/ o dvojičkách, ktoré sa však nikdy nestretli, len paralelne prežívajú svoje životy. V ďalšom sa zaskvela Gena Rowlands, ktorá improvizáciou dosahuje hraničné medze vo všetkých emocionálnych oblastiach od lásky, smiechu, nervozity... – Žena pod vplyvom /J. Cassavetes, 1974/ Spomeniem ešte Strávila toľko hodín pod reflektorom /P. Garrel, 1985/ alebo Krehké po všetkých stránkach /J. Rivette, 1995/, ktoré sa venujú imanentnému svetu hercov a herečiek, ich schopnosti vyjadrovať emócie prostredníctvom tela, alebo problematike stotožnenia sa s postavou – H story /N. Suwa, 2001/ Juraj Herz, Vojtěch Jasný, Jiří Hanibal, Hynek Bočan a ďalší sú českí režiséri, ktorých filmy sa premietali v rámci cyklu Osobnosti a výročie. Nebolo tiež problémom ich stretnúť na niektorej z mnohých besied, rovnako ako ich mladších kolegov Jana Svěráka /uvádzal tu svoj dokument Tatínek o Zdeňkovi Svěrákovi/ alebo Jana Hřebejka. Z ďalších hostí vzbudzoval asi najväčšiu pozornosť scenárista Tom Stoppard /Zamilovaný Shakespeare, Ruský dom, Ríša slnka, Enigma.../ a predovšetkým dvaja bývalí členovia skupiny Monty Python Terry Jones /Život Briana/ a Terry Gilliam /Brazil, Strach a hnus v Las Vegas/, ktorých otvorenosť a komunikatívnosť len ďalej podporovala zvedavosť novinárov i divákov. Tradične sa v programe LFŠ premietajú aj aktuálne filmy české, prípadne aj slovenské. Tohto roku bolo naše zastúpenie viac-menej symbolické, nakoľko sa jednalo len o jeden film Nič nekrváca večne /M. Hradský, 2003/, akúsi parafrázu starých „upíroviek“. Jednoznačným negatívom však bola absencia slovenského stánku, v ktorom sa po minulé roky samostatne prezentovala edičná činnosť SFÚ spolu s ponukou audiovizuálnych nosičov so slovenskými filmovými titulmi. Mnohé z ponuky českých filmov sme už mali možnosť vidieť aj u nás /Mazaný Filip, Kameňák 2./, tie ďalšie sa v blízkej budúcnosti na našich plátnach objavia /Non Plus Ultras, Sentiment, Český sen.../ Podobne aj snímky z cyklu Ozveny filmových festivalov, výber z Benátok, Karlových Varov, Cannes... Napríklad Dievča s perlou /P. Webber, 2003/, Večný svit nepoškvrnenej mysle /M. Gondry, 2004/, Monštrum /P. Jenkins, 2003/. Aj tohtoročná Letná filmová škola ponúkala príležitosť k zaujímavým filmovým zážitkom, drobným prekvapeniam, stretnutiam. Je tu však aj pár „ale“. Za posledné roky sa LFŠ rozrástla čo do počtu filmov, tak i divákov. Rieši sa to provizórnymi sálami v rôznych divadelných a iných kultúrnych priestoroch, čo samo o sebe nie je problémom, horšie však je, keď sa človek opakovane nedostane na projekciu, pretože sa do sály už jednoducho nevojde. Niekedy ani do priľahlých miest okolo dverí do sály. Ďalším problémom bol samotný guest service, pretože pokiaľ niekto niečo hľadal, mohlo sa stať, že bol navigovaný úplne opačným smerom. Aj napriek tomu tu môže človek stráviť pár príjemných dní a ponoriť sa do zaujímavých filmových osudov. Autorka je filmová publicistka

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984