Kráľovské maďarské katolícke gymnázium I. - Franz Schmidt
Hudobný život Bratislavy v 19. storočí bol doménou domáceho meštianstva. Po presťahovaní štátnych inštitúcií do Pešti a zrušení kontemplatívnych reholí sa meštianstvo stalo hlavným organizátorom i príjemcom hudobného života, pričom sa nemohlo oprieť o nijakú domácu osobnosť nadregionálneho významu. Mestské divadlo, Cirkevno-hudobný spolok, hudobná škola, vojenské hudby udržiavali hudobnú žilu mesta, ktorá sa opierala tak o kult významných európskych osobností – v prvej polovici storočia prevládal kult Beethovena, v druhej sa sformoval kult Liszta – ako o domáce komorné muzicírovanie v podobe štvorručnej klavírnej hry či v podobe pestovania komornej hudby. Styky s veľkou hudobnou Európou však existovali. Karol Jurenák viedol korešpondenciu s Richardom Wagnerom, Robertom Volkmannom, ktorý mu venoval svoju 3. serenádu pre sláčikový orchester, i Johannesom Brahmsom, ktorý bol jeho osobným priateľom. Nitky hudobného života držal v rukách mestský archivár a organizátor Ján Batka (1845 – 1917), po ktorom sa zachovalo stovky listov od kľúčových osobností európskej hudby (A. W. Ambros, F. Liszt, R . Wagner, H. Richter, A. Glazunov atď.). Bratislavské návštevy významných osobností v 18. storočí (W. A. Mozart, L. v. Beethoven) sa odohrávali na pozvanie domácej šľachty. V 19. storočí však aj v tomto smere iniciatívu prebralo meštianstvo, prípadne domáci výrobcovia hudobných nástrojov (klavírnicka firma Carla Schmidta). V Bratislave koncertoval aj miestny rodák Johann Nepomuk Hummel, Clara Schumannová i Anton Rubinštejn, vrcholnými udalosťami však boli viacnásobné návštevy Franza Liszta, ktorého diela uvádzal Cirkevno-hudobný spolok a ktorý častejšie vystupoval tiež v miestnych domácnostiach. Ušľachtilý amatérizmus posilňoval konzervatívny charakter hudobného života, hudobný vývoj sa zastavil na pozíciách vrcholného klasicizmu či raného romantizmu. K šíreniu nových názorov a myšlienok napokon došlo až na prelome storočí. Nový kvas pritom nebol spojený s konkrétnou hudobnou inštitúciou, ale s Kráľovským maďarským katolíckym gymnáziom (Klarisky), ktorého štyria absolventi sa veľkolepo zapísali do dejín hudby 20. storočia. Boli to Franz Schmidt (1974 – 1939), Ernő Dohnányi (1877 – 1960), Béla Bartók (1881 – 1945) a Alexander Albrecht (1885 – 1958). Všetci štyria zmaturovali na tomto gymnáziu a ako najvýznamnejší muzikanti si po sebe vystriedali aj post miestneho organistu. Otcovia dvoch z nich pritom pôsobili aj ako pedagógovia. Johann Albrecht bol klasickým filológom i riaditeľom gymnázia, Frigyes Dohnányi tu vyučoval fyziku a matematiku. Životné i umelecké cesty našej štvorice formovali ich osudy v rovnakej miere ako im ich osobné vlastnosti predurčovali životnú cestu. Prešporská štvorica excelentných hudobníkov viac-menej exemplárne definovala možnosti hudobného umenia v stredoeurópskom priestore na prelome starej a novej doby, doráňanej vojnovými kataklizmami. Franz Schmidt sa pod vplyvom dómskeho organistu Rudolfa Madera zaľúbil do organovej hry. Schmidtov otec bol Prešporák, jeho matka pochádzala zo Záhoria, zo Skalice. Do hudby a umenia ho zasväcoval miestny františkán Felicián Môcik. Schmidtova vášeň pre hudbu bola taká veľká, že po maturite začal študovať v najvýznamnejšom hudobnom centre habsburskej monarchie, vo Viedni, kam presídlila aj celá rodina. Tu sa spočiatku venoval štúdiu klavírnej hry u Theodora Leschetizkého, neskôr však najmä hre na violončele u posledného predstaviteľa azda najvýznamnejšej viedenskej hudobníckej dynastie Ferdinanda Hellmesbergera a krátky čas aj skladbe u Antona Brucknera a Fuchsa. Živil sa prekladmi, ale predovšetkým violončelom. Bol violončelistom Dvornej opery, vyučoval ho na konzervatóriu Gesellschaft der Musikfreunde. Veľa síl venoval aj komornej hre; spolu s kvartetom Arnolda Rosého premiéroval sexteto Zjasnená noc Arnolda Schönberga, ktorého rodičia takisto presídlili do Viedne z Bratislavy. Napriek veľkému pracovnému zaťaženiu sa venoval neustále tiež skladbe a pozornosť hudobnej Viedne si získal už 1. symfóniou E dur (1899). Netrvalo to dlho a hráčsky post vymenil za miesto učiteľa klavírnej hry, kontrapunktu a skladby. Ďalšie desaťročia venoval práci na Akademie für Musik und darstellende Kunst ako jej profesor i rektor a takisto kompozícii; k jeho žiakom patril v rokoch 1924 – 1929 aj pezinský rodák Ľudovít Rajter, neskorší spoluzakladateľ Slovenskej filharmónie. Čestný doktorát viedenskej univerzity a udelenie Beethovenovej ceny berlínskej Pruskej akadémie boli oprávnenými prejavmi vrcholného spoločenského uznania, ktoré si jeho práca získala. Bohatá tvorba Franza Schmidta zasiahla všetky žánre. Bohatá gymnaziálna tvorba neprežila autorov sebakritický pohľad a len 3 malé fantastické skladby na uhorské národné melódie pre violončelo a klavír dokumentujú dávnu väzbu na prešporské prostredie. Hudobný jazyk Schmidta reprezentuje vrcholný viedenský konzervatívny novoromantizmus, na pozíciách ktorého zotrval od svojich začiatkov až po posledné diela. Viedeň nebola len jedným z hlavných centier hudobnej avantgardy (druhá viedenská škola Arnolda Schönberga), bola aj významným centrom konzervatívnych tendencií, ktoré práve vývojový kvas po druhej svetovej vojne odsúdil do zabudnutia. Celkový obraz o dobe však neukazuje len dielo Schmidta či len dielo Schönberga, ale práve spojitý pohľad na oba tieto póly viedenskej kultúry. Schmidt síce odpremiéroval dielo svojho vrstovníka, no nepodarilo sa mu presadiť ho do pedagogického zboru svojej školy, takisto ako sa Schönbergovi nemohlo podariť pomôcť Schmidtovi zaujať dôstojné miesto v dejinách. Nemali na to kompetencie; Schmidt umrel v predvečer druhej svetovej vojny, keď bol Schöberg už dávno v americkej emigrácii. Po vojne sa zabudlo na Schmidtovu monumentálnu symfonickú hudbu, zahŕňajúcu štyri symfónie, Klavírny koncert i Variácie na husársku pieseň, významnú operu Notre Dame (1904), apokalyptické oratórium Kniha so siedmimi pečaťami (1937), i na jeho významné komorné skladby. Nová renesancia a skutočné spoznávanie Schmidtovho diela prebieha len v posledných dvoch desaťročiach. Jeho diela sa znovu dostávajú na programy koncertov a nahrávajú na zvukové nosiče. Na tomto znovuoživení sa v nemalej miere podieľali aj naši hudobníci. Monumentálny cyklus štyroch symfónií nahral so Symfonickým orchestrom Slovenského rozhlasu Ľudovít Rajter ešte pre OPUS a väčšina recenzií dodnes hodnotí túto nahrávku ako najautentickejšiu. Podobne členovia Moyzesovho kvarteta nahrali pre OPUS či Naxos obe Schmidtove sláčikové kvartetá, jeho kvintetá pre klarinet, husle, violu, violončelo a klavír (v spolupráci s Aladárom Jánoškom a Danielou Varínskou), ako aj dávne uhorské fantastické skladby. Schmidtova tvorba dnes už nepatrí k raritám diskofilov, ale má svoj priestor vo vydavateľských katalógoch. Diela absolventa klariského gymnázia si zaslúžia aj našu pozornosť najmä svojimi vrcholnými hudobnými kvalitami. Mohla by nás však zaujať aj skutočnosť, že jeho Variácie na husársku pieseň (1931) varírujú v symfonickom médiu novouhorskú pieseň, teda pieseň, ktorá sa azda rovnako často vyskytuje v maďarskom, slovenskom i mestskom folklóre, a je teda aj prvým symfonickým prejavom folklorizmu „v slovenskom štýle“, anticipujúc kompozičné východiská predstaviteľov slovenskej hudobnej moderny. Schmidtov kontakt s Bratislavou sa neobmedzoval na jeho detstvo, rád sa sem vracal, veľmi rád si zahral na obdivovanom organe na Panenskej ulici a na prešporskú bázu svojej hudobnosti nikdy nezabudol.
