Aj Rusko má už svoj 11. september
Ruská bezpečnostná služba FSB potvrdila podozrenie, že minulotýždňové zrútenie dvoch ruských civilných lietadiel v priebehu niekoľkých minút nespôsobili technické poruchy, ale explózie trhavín. Oba bombové útoky prebehli koordinovane, podobne ako pred troma rokmi v New Yorku. Práve tá synchronizovanosť oboch akcií pripomína americký 11. september 2001, z ktorého sa stal symbolický i skutočný budíček pre všetkých Američanov. Aj pre vtedy v zahraničnej politike ešte neskúseného prezidenta Georgea W. Busha, ktorý si okrem iného mýlil Slovensko so Slovinskom. Bush potom vyhlásil svetovému terorizmu nemilosrdnú vojnu a pustil sa do práce nasadením najmodernejšej vojenskej techniky. Napadol najprv Afganistan a neskôr Irak. Teroristické základne a výcvikové tábory, ktoré sa v Afganistane nachádzali, americké ostreľovanie skutočne rozprášilo. Terorizmus ako metódu útokov na nepriateľa a psychologické pôsobenie na obyvateľstvo nepriateľských krajín však rozhnevaný americký prezident takýmto spôsobom, samozrejme, zlikvidovať nemohol. Je pozoruhodné, že Bushove stereotypy do veľkej miery opakuje aj jeho ruský náprotivok Vladimír Putin. Od neho ako od plukovníka KGB s dlhoročnými skúsenosťami pôsobenia v Nemecku (aj keď „iba“ východnom) by sa dalo čakať viac vynachádzavosti a širší záber. Napriek tomu však volí predovšetkým brutálnu vojenskú silu a na hlavné ložisko terorizmu v Ruskej federácii – separatistickú republiku Čečensko – sa díva ako cár z Petrohradu, ktorý chce udržať neposlušné čečenské kmene v ruskom košiari najmä represívnymi prostriedkami. Metódu veľkého biča a malej kôpky cukru používala sovietska Moskva voči Zakaukazsku a Strednej Ázii po niekoľko desaťročí. Tamojšie autonómne republiky a oblasti boli pevne ovládané straníckymi predstaviteľmi oddanými komunistickému ústrediu. Tí si poslušnosť miestnych kmeňov a skupín najčastejšie kupovali rozdávaním privilégií a privieraním očí nad čiernym obchodom a rozkrádaním štátnych fondov. Účinne pôsobila aj sovietska tajná polícia, ktorá nemusela prihliadať na precitlivené západné ohľady týkajúce sa ochrany základných ľudských práv tzv. banditov a protisocialistických elementov. Takáto ruská medicína účinkovala až do fiaska Moskvy v Afganistane. Tam Sovietsky zväz neprehral ani tak veľmi vojensky, ako skôr morálne a politicky. Vyrástol mu totiž nepriateľ, ktorý disponoval bezhraničnou odvahou a odhodlaním. Vierou. Z nášho pohľadu fanatickou, z jeho však jednoducho vrúcnou a bezvýhradnou. Americkí podporovatelia islamistických oslobodzovacích síl v Afganistane ani sovietski vodcovia si nevedeli predstaviť mohutnosť plameňov, ktoré v srdciach neofundamentalistických moslimov rozblčala oživená viera. Pre sovietsku Moskvu bol islam náboženstvom, ktoré dokázala vo svojich republikách pacifikovať. Väčšina sovietskeho moslimského obyvateľstva bola sekularizovaná. Rozpad sovietskeho impéria však prebiehal ruka v ruke v celosvetovým hnutím islamského obrodeneckého fundamentalizmu. Ten podcenili aj vo Washingtone, kde sa všeobecne predpokladalo, že moslimské krajiny sa budú postupne demokratizovať tak svižne a ochotne, ako to predviedla väčšina postsocialistických krajín strednej a východnej Európy. Bushovo neokonzervatívne krídlo o tom nepochybuje dodnes a šírenie trhových reforiem, čiže ekonomickú transformáciu, považuje za najspoľahlivejšiu cestu k usmerňovaniu vývoja svetového spoločenstva, ako sa rozdivočenému svetu dnes ružovojemne hovorí, tým správnym smerom. Je veľmi pravdepodobné, že prezident Putin o tom nie je presvedčený, ale pre Ruskú federáciu nie je ani schopný skoncipovať alternatívne vízie a primeranejšiu štátnu doktrínu. Stratégia rozleptania čečenského odboja zvnútra sa mu nedarí a Kremľom dosadení čečenskí prezidenti sú vraždení jeden za druhým. Aj na toho, ktorý práve zasadol na čečenský prezidentský stolec, Alu Alchanova, sa už stroja čečenskí atentátnici či už ako strelci, alebo samovražední svätí bojovníci. Čečenský odboj nie je jednoliatym hnutím. Moskva odmieta rokovať s jeho najrenomovanejším predstaviteľom a bývalým prezidentom Aslanom Maschadovom. Pri všetkých výhradách k jeho prejaveným krutostiam je to stále ešte postava relatívne umiernená a dokonca proti Moskve hrdinsky klasicky partizánsky bojujúca. Tým pádom viditeľná, ako-tak štruktúrovaná a celkove prehľadná. Horšie to má voči Maschadovi neoblomný Putin s islamistickými extrémistickými skupinami, ktoré si vymieňajú skúsenosti a metódy práce so svetovými islamistickými teroristickými formáciami. Bojovať proti nim je nesmierne ťažké, pretože sa zoskupujú a rozptyľujú ad hoc. Zorganizovanie bombového atentátu na jedno lietadlo je mimoriadne ťažké. Dokázať vyhodiť do vzduchu dve lietadlá je ťažšie viac ako dvojnásobne, pretože dosiahnutie synergického účinku úspešným zosúladením akcií je už skutočné majstrovstvo – aj keď, samozrejme, diabolský majstrovský kúsok. Čečenský extrémistický odboj sa však prebojoval do svetovej teroristickej extraligy. A určite nezaspí na vavrínoch. Autor je analytik medzinárodných vzťahov
