Jadrová energia – áno, alebo nie?
V súčasnosti je problematika týkajúca sa jadrových elektrární skloňovaná zo všetkých strán najmä vďaka dnes už pozastavenej privatizácii Slovenských elektrární. Okrem privatizačného mišmašu nám však akosi unikajú aj iné pohľady na jadrovú energetiku a jej budúcnosť. Muselo prejsť 2 000 rokov, aby populácia vo svete vzrástla z 250 miliónov na dnešných 6 miliárd ľudí. Na budúcich päťdesiat rokov sa predpovedá nárast na 10 miliárd, z čoho 8 miliárd ľudí bude žiť v krajinách tzv. tretieho sveta. História ukázala, že rozhodujúcou podmienkou na rozvoj akéhokoľvek priemyslu a blahobytu populácie je využitie energie. Chudobné krajiny s vysokou pôrodnosťou v porovnaní s vyspelými priemyselnými krajinami dosahujú v spotrebe energie na obyvateľa len malý zlomok. Energia z fosílnych palív V súčasnosti sa zhruba 80 % energie vo svete získava z fosílnych palív (uhlie, ropa, zemný plyn). Tieto zdroje sú neobnoviteľné a ich zásoby sa za určitý čas vyčerpajú odhliadnuc od toho, že sú nezastupiteľné v chemickom priemysle, ktorý ich dokáže lepšie zhodnotiť a využiť. Za predpokladu súčasnej ročnej ťažby sa zásoby ropy odhadujú na 45 rokov, zemného plynu na 70 rokov a uhlia na 250 rokov. Navyše fosílne palivá zaťažujú životné prostredie nielen oxidmi síry a dusíka, emisiami ťažkých kovov a tuhým spadom, ale hlavne oxidom uhličitým (CO2), ktorý má z veľkej časti na svedomí globálne oteplenie, a tým aj klimatické zmeny na Zemi. Priemerná teplota Zeme za posledných 100 rokov vzrástla o 0,6 °C, v budúcom storočí sa očakáva zvýšenie o 1,5 až 3,5 °C, niektorí odborníci dokonca uvádzajú hodnotu až 2 – 5 °C. Globálny problém, akým sú klimatické zmeny, potrebuje globálne riešenie. Pokúsila sa o to konferencia v japonskom Kjóto, kde sa však navrhli len čiastočné riešenia. Tieto návrhy sa vzťahujú iba na krajiny OECD a štáty bývalého sovietskeho bloku, pričom nesmieme zabudnúť, že jeden z najväčších producentov CO2 – Spojené štáty americké – od Kjótskeho protokolu odstúpil a limity ním stanovené nehodlá dodržať. Tých krajín, kde sa očakáva rozhodujúci nárast skleníkových plynov, t. j. rozvojových, sa obmedzenia netýkajú. Tieto štáty nevyhnutne potrebujú na svoj rozvoj čoraz väčšie množstvá energie a budú ju získavať v rozhodujúcej miere zo zdroja, ktorý im je najviac prístupný, a tým je uhlie. Uhlie je však pre životné prostredie zo všetkých fosílnych palív najneprijateľnejšie. Európa a Severná Amerika preto opúšťajú toto palivo a čoraz viac sa orientujú na zemný plyn, čo si však rozvojový svet vďaka vysokým cenám tohto paliva a technológií nemôže dovoliť. Pri spaľovaní plynu tiež vzniká CO2, hoci je ho zhruba o 40 % menej ako pri spaľovaní uhlia. Klimatické zmeny môžu v druhej polovici nášho storočia veľmi vážne ohroziť život na Zemi. Určite ich mnohí z nás nezakúsia na vlastnej koži, ale to nám nedáva morálne právo byť nečinnými. Aké je teda riešenie pre súčasnosť a budúcnosť? Pokúsim sa aspoň načrtnúť, ako by sa malo postupovať. V každom prípade treba zdôrazniť, že existuje len globálne riešenie. Možno k nemu dospieť, keď v dlhodobej perspektíve posúdime vhodnosť jednotlivých zdrojov energie na zabezpečenie spotreby, a to za podmienky minimálneho vplyvu na životné prostredie a aj princípu trvalo udržateľného rozvoja. Alternatívne zdroje energie Mnohé združenia a organizácie, ako aj mnohí odborníci volajú po využívaní obnoviteľných zdrojov energie, ako sú vietor, slnko, biomasa, geotermálna energia a podobne. Tieto alternatívy majú svoj určitý potenciál, no z hľadiska nosného prvku elektroenergetickej sústavy sú neprijateľné. Nehovoriac o tom, že pre väčšinu krajín sú takéto riešenia utópiou pre ich vysokú cenu, technologickú náročnosť a mnohé iné problémy. V lokálnom meradle však alternatívne zdroje majú svoje opodstatnenie. Miesta s trvalým výskytom vysokého slnečného svitu, vetra, prípadne biomasy možno efektívne využiť na výrobu energie a zásobovanie obyvateľstva, ale len v lokálnom meradle. Mnohé „environmentálne“ organizácie, ktoré vznikli len na tento účel, spoločnosti veľmi nenápadne a úspešne vnucujú názor, že do budúcnosti neexistuje iné, prijateľné riešenie, resp. žiadne iba ich. Staré osvedčené porekadlo hovorí, že nie je všetko zlato, čo sa blyští. Dovolím si malý príklad z Dánska, ktoré som mal možnosť prednedávnom navštíviť. Dánsko je známe svojím odporom k jadrovej energii a aj všeobecne environmentálne pozitívnym prístupom obyvateľov a vlády k životnému prostrediu. S počtom takmer 6 000 veterných turbín mu patrí tretie miesto v Európe (pred Nemeckom a Španielskom). Najväčší problém veterných elektrární spočíva v tom, že ich výkon závisí od počasia (obdobný problém pri solárnej energii) – fungujú iba vtedy, keď fúka vietor. Na pobreží je to síce polovica dní v roku, ale vo vnútrozemí niektoré turbíny okrem 6 týždňov celý rok stoja. Z toho, čo som sa dozvedel z odborného výkladu na jednej z takýchto lokalít, bolo zrejmé, že keď vietor hodne fúka, turbíny vyrobia toľko prúdu ako dve tepelné elektrárne. Keď je však vietor slabý, dispečing nemá nič a musí žiadať susedov o pomoc. Odberateľov to však nezaujíma, potrebujú prúd neustále, celých dvadsaťštyri hodín. To znamená, že Dáni, ktorí sa ostro stavajú proti atómovým elektrárňam, kupujú elektrickú energiu zo Švédska a Fínska, a tá pochádza, paradoxne, práve z jadra. Keď je vietor naopak silný, musia sa prebytočného prúdu zbaviť. Niekedy sa za to dokonca aj platí. Človek nemusí byť elektroenergetickým špecialistom, aby sa mu nezdal tento systém pritiahnutý za vlasy. S ostatnými alternatívnymi zdrojmi sú problémy viac-menej podobné (snáď okrem vodných elektrární). Nedá sa však tvrdiť, že jadrová energetika má byť výlučným zdrojom energie. Vhodnú kombináciu jadrovej energie, vodnej energie a alternatívnych zdrojov (ktoré treba považovať skôr za lokálne) možno globálne akceptovať. Aký zdroj energie Aký zdroj energie bude teda v budúcnosti spĺňať podmienky trvalo udržateľného rozvoja na Zemi, dokáže reálne zabezpečiť stále rastúcu spotrebu energie vo svete, bude spoľahlivý, ekonomicky únosný, bezpečný a budú si ho môcť dovoliť aj ekonomicky slabšie krajiny? Podľa súčasných znalostí existuje prakticky len jedno riešenie energetického problému súčasnosti a budúcnosti a tým je jadrová energia, ktorá môže kryť energetické potreby sveta takmer nepretržite. Možno sa raz podarí vyvinúť energetické zdroje na báze slnečnej a veternej energie (s lepšími parametrami ako v súčasnosti) alebo fúzie. Myslím si však, že praktická výroba z týchto zdrojov vo veľkom množstve je taká otázna, že by bolo veľmi nezodpovedné spoliehať sa na ne do budúcnosti. Dôležitou a zásadnou skutočnosťou pri prevádzke jadrových elektrární je skutočnosť, že nedochádza k produkcii skleníkových plynov a emisií škodlivín (najmä oxidov uhlíka NOx, oxidov uhlíka CO, CO2, oxidu siričitého a popolčeka). Vznikajú však rádioaktívne odpady rôzneho stupňa nebezpečnosti, ale v súčasnosti spracovať a uložiť takým spôsobom, aký vyhovuje kritériám na ochranu človeka a životného prostredia nielen teraz, ale s ohľadom na dlhodobú existenciu rádionuklidov aj v ďalekej budúcnosti. V súčasnosti neexistujú technické prekážky definitívneho ukladania rádioaktívnych odpadov, hľadá sa však politicky a ekonomicky optimálne riešenie. Niekedy mám pocit, že sa príliš bojíme každej vety, v ktorej je použité slovíčko jadrový, atómový, prípadne nukleárny. Prečo? Pretože vieme, čo môže sila atómu spôsobiť, ak sa využije inak ako na mierové účely. V súčasnosti je táto téma stále diskutovaná (dostavba jadrovej elektrárne Mochovce, jadrové zbrane v rukách teroristov, napr. Severná Kórea a jej jadrový program). A nielen to, aj pri mierovom využívaní môže dôjsť k nehode, havárii, katastrofe (napr. elektrárne Three Mile Island a Černobyľ). Každá ľudská činnosť so sebou prináša riziko, no pri dodržaní všetkých bezpečnostných hľadísk a pri ich neustálej kontrole predstavujú jadrové elektrárne ideálny zdroj energie s minimálnym dosahom na životné prostredie. O osude jadrovej energetiky rozhodujú politici vzhľadom na mandát a zodpovednosť, ktorú dostali od občanov – voličov. Takéto rozhodnutia by však mali byť podložené odbornými analýzami, štúdiami príslušných úradov a inštitúcií. Jedným z podstatných rysov rozvoja jadrovej energetiky je, že o akýchkoľvek pochybnostiach týkajúcich sa vplyvu jadrových elektrární verejnosť vo veľkej miere diskutuje. Tak sa dosiahne dostatočná objektivita dôkazov o vplyve jadrovej energetiky na životné prostredie. Paradoxne aj najväčší odporcovia jadrovej energetiky sú neoceniteľným prínosom k jej ďalšiemu rozvoju. Je to prakticky celkom ojedinelý prístup v porovnaní s novozavádzanými technológiami alebo s inými spôsobmi výroby elektriny. Jadrovú energetiku treba posudzovať komplexne, teda s kladmi aj negatívami. Súčasné skúsenosti s prevádzkou jadrových elektrární jasne dokazujú ich vhodnosť na rozsiahle použitie. S prihliadnutím na ekonomické ukazovatele výroby elektriny a spoľahlivosť dodávok je zrejmé, že výroba elektriny pomocou energie štiepenia jadier je efektívna, schopná konkurencie a že sa celkom oprávnene môže stať základným zdrojom uspokojovania energetických potrieb ľudstva v blízkej budúcnosti. John Hill, jeden z najväčších protagonistov jadrovej energetiky a bývalý predseda Anglickej atómovej komisie, v súvislosti s pochybnosťami o využívaní jadrovej energie na výrobu elektriny namiesto uhlia a ropy povedal: „Nepochybujem o tom, že naši potomkovia ocenia, keď im namiesto vyčerpaných prírodných zdrojov zanecháme dostatočné zásoby uhlia a ropy a nepatrné množstvo dobre zabalených rádioaktívnych odpadov.“ Súhlasím s Vami, pán Hill. Autor pracuje na Prírodovedeckej fakulte UK
