Druhá svetová vojna

Hoci po konci prvej svetovej vojny prevládalo želanie, že sa už podobné hrôzy nesmú opakovať, vzápätí sa ozývali hlasy, že o nejaký čas vypukne nová vojna. Rozhodnutia mierovej konferencie vo Versailles vyzerali skôr ako pomsta niektorých víťazov než riešenie problémov, ktoré boli bezprostrednou príčinou svetového konfliktu.
Počet zobrazení: 2084
12-m.jpg

Hoci po konci prvej svetovej vojny prevládalo želanie, že sa už podobné hrôzy nesmú opakovať, vzápätí sa ozývali hlasy, že o nejaký čas vypukne nová vojna. Rozhodnutia mierovej konferencie vo Versailles vyzerali skôr ako pomsta niektorých víťazov než riešenie problémov, ktoré boli bezprostrednou príčinou svetového konfliktu. Nie všetci víťazi boli spokojní. Nespokojencov bolo viac, no najväčší význam medzi nimi mali Taliansko a Japonsko. Dokumenty deklarujúce druhú svetovú vojnu Po potlačenom pokuse o puč Adolf Hitler vo väzení v pevnosti Landsberg am Lech spísal hrubánsku knihu, kde podrobne informoval o svojich zámeroch a cieľoch. Bolo ich niekoľko, zničenie demokracie a nastolenie diktatúry v Nemecku, neľútostný boj proti Židom a predovšetkým nová vojna, ktorá by zničila vojenskú moc Francúzska a z väčšiny území, ktoré boli súčasťou Ruska, urobila nemeckú kolóniu. Hitler podrobne opísal, ako tieto ciele chce dosiahnuť, je však príznačné a zaujímavé, že máloktorý významnejší politik bral túto knihu vážne, či to boli politici v západnej Európe alebo v Sovietskom zväze (z významnejších sovietskych politikov na Hitlerovu knihu upozorňoval Bucharin a Litvinov sa zasa snažil o takú zahraničnú politiku, ktorá by vybudovala spojenectvo medzi západnými demokraciami a ZSSR). Menej známym dokumentom, ktorý tiež hovoril o budúcej vojne, je tzv. Tanakovo memorandum. Kým autentickosť knihy Mein Kampf nemôže, samozrejme, nikto spochybniť, dodnes niektorí historici tvrdia, že spomínaný dokument je falzifikát, možno produkt čínskej tajnej služby. Giiči Tanaka pochádzal zo starého samurajského rodu. Bojoval v rusko-japonskej vojne. V roku 1918 bol ministrom vojny a od roku 1927 japonským premiérom. Ako predseda vlády predložil cisárovi spomínaný dokument. Hovorí sa v ňom nielen o čiastkových expanzívnych cieľoch, ale aj o budúcom dobytí celého sveta Japoncami. Môžeme sa v ňom dočítať, že „Podľa odkazu cisára Meidžiho to malo byť dobytie Taiwanu, druhým anexia Kórey. Tak prvé, ako aj druhé je uskutočnené. Teraz urobíme tretí krok – dobyjeme Mandžusko a porazíme Čínu. Po ovládnutí Číny začneme dobývať Indiu, krajiny južných morí a napokon by došlo k obsadeniu Strednej Ázie, Prednej Ázie a nakoniec Európy. Získanie kontroly nad Mandžuskom a Mongolskom musí byť iba prvý krok, ak chce náš národ hrať vedúci úlohu na ázijskom kontinente. Naša rasa môže pristúpiť k dobývaniu sveta.“ Ak by sme aj brali vážne historikov, ktorí spochybňujú pravosť Tanakovho memoranda, je nepopierateľné, že japonská vláda chcela v 30. a v prvej polovici 40. rokov minulého storočia realizovať ciele v ňom uvedené. V roku 1931 Japonsko naozaj okupovalo Mandžusko a neskôr začalo vojnu v Číne. Málokto v Európe si však uvedomil, že vojna v Číne je vlastne predohrou druhej svetovej vojny. Vytvorenie Osy Rím – Berlín – Tokio V knihe Mein Kampf sa Adolf Hitler netajil obdivom k talianskemu „ducemu“ Mussolinimu. Taliansky diktátor najprv voči Hitlerovi a nacistom dával najavo antipatiu prechádzajúcu v odpor. Mussolini počas prvej svetovej vojny presadzoval, aby jeho krajina zrušila spojenectvo s Nemeckom a pridala sa na stranu Dohody. Sám potom dokonca išiel demonštratívne na front. Po pochode na Rím v roku 1922, keď sa stal diktátorom, snažil sa, aby vo sfére vplyvu jeho krajiny bolo Rakúsko a Balkán, čo krížilo Hitlerove zámery. Zblíženie nacistického Nemecka a fašistického Talianska napomohli dve vojny. Jednak to bola talianska agresia proti Etiópii v roku 1935. Pretože táto africká krajina bola členským štátom Spoločnosti národov, Spoločnosť národov ako predchodkyňa dnešnej OSN vyhlásila proti fašistickému Taliansku ekonomické sankcie. Bolo to práve nacistické Nemecko, ktoré pomáhalo prekonať dôsledky uvedených sankcií (ako bolo napríklad embargo na ropu). Obe mocnosti však začali spolupracovať, keď v Španielsku vypukla občianska vojna. V júli roku 1936 generál Franco povstal proti vláde Ľudového frontu. Zakrátko na Francovej strane začali bojovať talianski vojaci, ktorých počet o nejaký čas prekročil 100 000 a Nemecko v rámci Légie Condor poslalo vojnových letcov. Republikánskej vláde pomohol iba ZSSR. Proti nemeckým letcom bojovali sovietski a Komunistická internacionála vyzvala na vytváranie dobrovoľníckych oddielov, tzv. interbrigád. Značný podiel na porážke Španielskej republiky mali nielen nemecké a talianske zbrane, ale aj rozpory v republikánskom tábore. Najmä krajná ľavica, anarchisti a komunisti robili takú politiku, ktorá vo svojich dôsledkoch oslabovala obranyschopnosť republiky. Lenže táto vojna, keďže proti sebe bojovali sovietski a nacistickí vojaci, bola predobrazom vojny, o ktorej bolo čoraz zrejmejšie, že bude musieť prísť. V novembri 1936 bol podpísaný tzv. Pakt proti Kominterne. Podpísali ho najprv Nemecko a Japonsko, zakrátko sa k nim pripojilo Taliansko a Francovo Španielsko. Hoci dohoda deklarovala boj proti komunistickej ideológii a jej prívržencom, v skutočnosti bola zameraná proti ZSSR, aby na útok na túto krajinu bola daná ideologická zámienka. Prvý cieľ – Československo Hitler nenávidel Československo z viacerých dôvodov. Predovšetkým územie obývané českým národom bolo posledným slovanským územím, ktoré odolalo nemeckému postupu na východ. Čechy a Morava však boli skoro zo všetkých strán obkolesené územím, ktoré obývali Nemci, od výtoku Odry na severe po rieku Moravu na juhu. Toto územie však zároveň bolo prekážkou pre plánovaný Hitlerov postup. Aby sa jeho plány mohli uskutočniť, Československo muselo zmiznúť z mapy. K politikom, ktorí si prečítali Hitlerov Mein Kampf, nepochybne patril Eduard Beneš. Preto v roku 1935 uzavrel spojeneckú zmluvu so Sovietskym zväzom. Lenže platnosť tejto zmluvy bola viazaná na zaujímavú podmienku, pomoc ZSSR bola viazaná na pomoc Francúzska. Zároveň treba pripomenúť, že ZSSR a ČSR nemali spoločnú hranicu, oddeľovali ich Poľsko a Rumunsko, štáty, ktoré boli so Sovietskym zväzom v nepriateľskom vzťahu. Hoci sovietsky komisár zahraničných vecí Litvinov na pochybnosti v tomto smere reagoval výrokom „nejaký koridor sa určite nájde“, určite to tieto pochybnosti neodstránilo. Keď sa Hitler na jar 1938 zmocnil Rakúska, začal zostrovať rétoriku proti ČSR. Zámienkou mu bolo postavenie nemeckej menšiny v česko-moravskom pohraničí. Hoci československá vláda dávala najavo, že je ochotná poskytnúť nemeckej menšine väčšie práva, Hitler chcel dané územie odtrhnúť. Znamenalo by to však, že by vznikol doslova životaneschopný štátny útvar. V tejto súvislosti treba pripomenúť, že viacerí vplyvní vysokí nemeckí dôstojníci boli proti vojenskému útoku na ČSR. Na hraniciach stáli moderné opevnenia, ktoré by sa ťažko dobývali, a československá armáda bola vynikajúco vyzbrojená. Existovali dokonca plány zvrhnúť v prípade útoku na ČSR Hitlera. Mníchovský diktát preto znamenal pre „führera“ dvojnásobný triumf, nielen zahraničnopolitický, ale aj vnútropolitický. Ale hoci sa zaprisahal, že „nechce žiadneho Čecha“, 15. marca 1939 boli české krajiny pričlenené k Nemeckej ríši ako protektorát. Trápna úloha Poľska Hitler nenávidel Československo aj z ďalšieho dôvodu – v regióne strednej a východnej Európy to bol jediný demokratický štát. Nepriateľským susedom bolo nielen nacistické Nemecko, ale aj horthyovské Maďarsko a beckovské Poľsko. Jediným susediacim spojencom bolo Rumunsko, no ani tam nebol demokratický režim. Poľsko i Maďarsko mali voči Československu územné požiadavky. Hoci juh Slovenska a Podkarpatskej Rusi (neskôr Zakarpatskej Ukrajiny) obývala maďarská menšina, v prípade Poľska išlo o neveľké územia. Od nástupu Hitlera k moci Poľsko i Maďarsko dávali najavo snahu o priateľské vzťahy. V roku 1934 podpísalo Poľsko s Nemeckom pakt o neútočení, ktorý mal platiť do roku 1944. V roku 1938 sa Poľsko i Maďarsko pridali k nacistickému nátlaku na Československo. Nakoniec dostali svoju odmenu, Poľsko Záolšie a územia na severe Slovensko, Maďarsko juh Slovenska a Zakarpatskej Ukrajiny. Po okupácii českých krajín sa nemecká rétorika voči Poľsku začala meniť. Začalo sa hovoriť o zlom postavení tamojšej nemeckej menšiny a žiadali sa územné zmeny. Po prvej svetovej vojne dostalo Poľsko koridor k Baltskému moru, čo znamenalo oddelenie Východného Pruska od Nemecka. Teraz nacisti od Poľska požadovali, aby cez koridor viedla exteritoriálna diaľnica a železnica, čiže „koridor cez koridor“. S poľským pobrežím to bolo tiež zložitejšie. Prístav Gdansk (vtedy Danzig) sa stal slobodným mestom a Poliaci si museli postaviť nový prístav – Gdyňu. V Gdansku sa tiež v 30. rokoch dostali tamojší nacisti a toto prístavné mesto malo proti Poľsku nepriateľský postoj. Hovorili sme o nepriaznivom geopolitickom postavení vtedajšieho Československa. Lenže geopolitické postavenie Poľska nebolo o nič lepšie. V roku 1920 Poľsko získalo západnú Ukrajinu a západné Bielorusko. Moskva dávala najavo, že skôr či neskôr sa Poľsko bude musieť týchto území vzdať. Neveľmi priateľské vzťahy malo Poľsko aj s Litvou. Litva požadovala od Poľska vrátenie mesta Vilnius. Hranica s Nemeckom prebiehala nielen na západe, ale aj na severe, kde Poľsko susedilo s východným Pruskom. Keď 14. marca 1939 vznikol Slovenský štát, tiež sa netajil požiadavkami na vrátenie zabratých území, a tak Poľsko bolo ohrozené aj z juhu. Priateľské vzťahy malo Poľsko iba s Rumunskom. V apríli 1939 dala Veľká Británia prísľub, že Poľsku poskytne v prípade nemeckého útoku pomoc. No táto pomoc bola iluzórna, pretože závisela od stanoviska ZSSR. Pakt Molotov – Ribbentrop Už sme spomínali meno sovietskeho komisára zahraničných vecí Maxima Litvinova, ktorý sa snažil o spoluprácu ZSSR s krajinami, ktoré ohrozovalo nacistické Nemecko. Jedným zo sovietskych signálov, že môže dôjsť k zmene politiky, bolo jeho odvolanie a nahradenie Viačeslavom Molotovom. V lete 1939 prebiehali rokovania medzi vojenskými delegáciami Sovietskeho zväzu na jednej strane a Veľkej Británie a Francúzska na druhej. Tieto rokovania stroskotali... Na konci augusta 1939 došlo k čomusi, čo nikto (napriek istým signálom) nečakal. Keď sa nacistický minister zahraničných vecí Ribbentrop zberal do Moskvy, mal tam vraj iba podpísať obchodnú dohodu. V skutočnosti bol podpísaný pakt o neútočení, ktorý však sprevádzal tajný protokol. V ňom nacistické Nemecko súhlasilo, aby sa súčasťou sovietskej sféry vplyvu stala Litva, Lotyšsko, Estónsko a Fínsko. Zároveň mohol ZSSR od Rumunska odtrhnúť Bessarabiu (dnešné Moldavsko). Nemecko získalo západnú časť Poľska. Tento pakt bol nepochopiteľný nielen pre demokratické sily vo svete, ale aj značnú časť komunistov. Veď, mimochodom, ešte stále platil nacistami inšpirovaný Pakt proti Kominterne. Na druhej strane týmto paktom neboli nadšení ani priatelia a spojenci nacistického Nemecka. Protestovalo nielen Japonsko, ale aj Mussolini i Franco. Zmysel toho paktu sa však ukázal o niekoľko dní. Nacistický útok na Poľsko V posledný augustový deň roku 1939 zaútočila osobitná jednotka SS na vysielačku v pohraničnom meste Gleiwitz (dnes Glivice). Ďalší deň Hitler v ríšskom sneme oznámil, že došlo k niekoľkým útokom poľských jednotiek na nemecké územie, a preto 1. septembra ráno Nemecko podnikne protiútok. Nemci zaznamenali v prvých hodinách úspechy. Veľká Británia a Francúzsko dali Nemecku ultimátum, aby skončilo operácie proti Poľsku. Neskôr vyhlásili Nemecku vojnu. Tak sa oficiálne začala druhá svetová vojna. Ale na západných hraniciach Nemecka nedošlo prakticky k žiadnym vojenským operáciám, iba k niekoľkým prestrelkám. Neskôr túto situáciu nazvali „smiešnou vojnou“. Bojovať sa tu začalo až na jar roku 1940. 17. septembra 1939 prekročila východnú hranicu Poľska Červená armáda. 28. septembra 1939 sa ZSSR a nacistické Nemecko dohodli o vytýčení spoločnej hranice. V roku 1940 ZSSR dodával Nemecku strategické suroviny a Nemecko Sovietskemu zväzu zasa zbrane. Až v novembri 1940 rokovania Molotova s Hitlerom nedopadli dobre, čo bol prvý príznak budúcej vojny medzi týmito dočasnými „kamarátmi“. Vinníci vojny Vina za rozpútanie svetovej vojny padá jednak na jej bezprostredných podpaľačov: Japonsko, Nemecko a Taliansko. Ďalšiu časť viny mali Francúzsko a Veľká Británia, no aj Sovietsky zväz. Anglo-francúzsku politiku „uzmierovania“ možno motivovala snaha vyhnúť sa vojne, čo sa ukázalo ako naivná ilúzia. ZSSR zasa chcel posunúť svoje hranice na západ za akúkoľvek cenu, no Stalin zrejme nečakal, že cena, ktorú musela zaplatiť jeho krajina, bude taká vysoká.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984