Najdôležitejšie sú drobné radosti
Spoznali sme sa na Bienále grafiky v Brne pred viac ako štvrťstoročím. Pritom sme obaja pracovali v Bratislave, dokonca v tej istej budove. Z dnešného pohľadu sme sa vlastne spoznali v zahraničí. Ja som síce prečítal kompletného Hanzelku a Zikmunda, fascinovali ma aj iné cestopisy, ale necítim potrebu príliš cestovať. Preto mám dobrý pocit, že som teba – cestovateľa – spoznal mimo hraníc tejto republiky. Kedy si bol vlastne prvýkrát v zahraničí? - Odpoviem ti príbehom mojej starej mamy – omamy. Bola pôvodom Nemka. Narodila sa roku 1890 na Ukrajine neďaleko mestečka Stryj. Keď mala štrnásť rokov, odišla z domova slúžiť do Krakova. Tam pobudla dva roky a cez Viedenské Nové Mesto sa ocitla u staršej sestry v Budapešti. Keď mala devätnásť, našiel si ju tam môj budúci starý otec, a s ním cez Pardubice prišla do Bratislavy, kde porodila štyri deti a v našej rodine sa dožila úctyhodnej staroby. V mladosti putovala po šiestich európskych krajinách bez toho, že by opustila Rakúsko-Uhorsko. Máš pocit, že by som mal v rámci mojej prvej zahraničnej cesty porušiť rodinnú tradíciu? Veru, prvýkrát som bol v cudzine roku 1967 práve v Budapešti, aby som si obzrel Andrássy út, ulicu, kde sa začal aj môj príbeh. Kde sú korene tvojho obdivu k Francúzsku? Boli to Jules Verne, Alexander Dumas či Honoré de Balzac, alebo skôr impresionisti a celá parížska škola výtvarného umenia? - Opäť ti odpoviem príbehom. Moju vášnivú lásku k Francúzsku, jeho literatúre, divadlu, filmu, výtvarnému umeniu, šansónu, horám, gastronómii prebudilo roku 1960 dievča z Paríža menom Danielle. Bola to platonická láska na prvý pohľad, ktorá trvala jedno desaťročie (kým som si nenašiel dievča z Modry menom Viera, moju manželku). Francúzske príslovie cherchez la femme sa splnilo do písmena. Danielu som oslovil na našej ulici, keď ráno vychádzala z karavanu, aby vyvenčila kokeršpaniela menom Lapty. V očiach mala azúr večného mesta a pod očami olympijské kruhy. Práve sa s rodičmi vracala z Ríma z olympiády, o ktorej sa nám v tej dobe, v dobe výjazdných doložiek, mohlo len snívať. Pod vplyvom listov z Paríža a Bretónska (jej grand-maman žila v bretónskom mestečku Pontivy) som sa začal zaujímať o Keltov, impresionistov i tie rôzne pinoty, merloty, cabernety či sauvignony, vína, pri ktorých som potom neskôr v rokoch 1967 až 1969 na oberačkách v Champagne a Burgundsku uzavrel celoživotné a celoeurópske priateľstvá. Boli tam ľudia rôznych národov a profesií. Od parížskych policajtov až po potomkov britskej šľachty, ktorí si chceli užiť trochu srandy. Na jar1970 ma jeden z nich, Geoffrey, pozval do Londýna na svoju svadbu. Oficiálna pozvánka začala slovami: „Lord (ten a ten) vás pozýva na svadbu svojho syna do Windsoru“. Záver pozvánky veľmi distingvovane upozorňoval na spoločenské oblečenie; keď ma pamäť neklame, mal som sa dostaviť vo fraku s cylindrom na hlave. Pravda, iný názor na moje vycestovanie mal náčelník „Zlatý zub“ v nám všetkým známej normalizačnej miestnosti na Februárke. Vyrazil ma so slovami: „Viete čo stojí taký frak? Aspoň ušetríte!“ A mal pravdu. Štyridsaťpäťročná láska k Francúzsku ma stála veľa. Ale tá moja večná milenka (La France, feminínum), napriek svojmu veku, sa mi zdá byť stále krajšia. Rok čo rok sa k nej vraciam. Podobne ako Hanzelka a Zikmund si väčšinou necestoval sám. Tvojim partnerom na cestách bol najmä Anton Fiala. Ako ste sa spoznali? - Mojimi partnermi boli aj publicisti Milan Straka, Vladimír Tomčík, Ivan Szabó, teatrológ Andrej Navara a syn Ivan, s ktorým najmä v súčasnosti podnikám cesty za horami, hudbou a vínom. Ale keď by sme hovorili o horách, akýmsi mojím duchovným bratom bol od roku 1968 Milan Straka. Učil ma rozumieť vysokým pohoriam, Rile, Pirinu, Olympu, Atlasu, Alpám, Himalájam, z ktorých som mal obavu. Zoznámil ma s horolezcami, Jozefom Psotkom, Zoltánom Demjánom, Petrom Božíkom. Vyrastal som v Malých Karpatoch a zrazu toto; Milan mi dal krídla a poslal ma ďalej, vyššie. Vladimír Tomčík bol zase môj prvý spoločník na horách; stál pri mne v Malej Fatre, Vysokých Tatrách, ale aj na najvyšších štítoch Bulharska – Musale, Vichrene či Maljovici. A potom som sa roku 1977 zoznámil s Antonom Fialom. Patril k skupine výtvarníkov, ktorí na pôde bratislavských Polygrafických závodov pravidelne prezentovali svoju tvorbu. Mňa ako redaktora Výtvarného života zväčša žiadali o zhodnotenie ich diel formou vernisáže. Roku 1985 získal Anton Fiala zlatú medailu na Bienále fotografie v poľskom Krakove, čo ma s ním ešte viac zblížilo. Urobili sme zaujímavý rozhovor, doplnený jeho umeleckými fotografiami. Začali sme sa stretávať, uvažovali sme o spoločných cestách. Myslím si, že pred dvadsiatimi rokmi sme boli ideálna dvojica: on praktický človek, ktorý sa vynašiel v každej situácii, výborný fotograf, ja, cestovateľ s istými skúsenosťami, síce nepraktický, ale publicista. Inými slovami: on fotografoval, ja som písal; on šoféroval, ja som varil. Neviem, ako to mali rozdelené Hanzelka a Zikmund, ale nám to fungovalo celkom dobre. Ako dlho ste sa pripravovali na jednotlivé cesty? - Spočiatku dlho, predlho. Nezabudni, že roku 1988 sme ešte neboli v Európe a hraničné guľometné pozorovateľne civeli na nás z každého rohu. Som z generácie, pre ktorú bol výlet do pohraničných oblastí malým dobrodružstvom. Otec bol zamestnancom Západoslovenských elektrární a z toho titulu mal priepustku do Devína. V nedeľu ma zobral na devínske bralo, odfotografoval ma, večer doma vyvolal film, urobil fotografie a ja som v pondelok v škole ukazoval kde som bol. Moji spolužiaci (aj spolužiačky!) boli z toho tak rozcitlivení, že takmer bolo zrušené vyučovanie. Pociťovali krivdu, že nemohli spolu so mnou zízať cez ostnaté drôty na Hainburg. Písal sa rok 1951 a za žuvačku by si aj život položil. Naša prvá cesta do Maroka nás stála viac úsilia počas prípravy ako počas realizácie. Trikrát som bol v Prahe vybavovať víza (prechádzali sme cez osem krajín). Všetko sme si museli dôkladne premyslieť, nakoľko najprv bolo treba vybaviť cieľové vízum, teda marocké, a až potom víza ostatných krajín. I tak sa nám nepodarilo dostať do Portugalska, čo sme napokon neľutovali, lebo tesne pred naším odchodom vyhorela časť lisabonského historického centra (možno keby nám dali vízum, z požiaru by nebolo nič; dodnes ma to trápi). Naše marocké dobrodružstvo približuje tebe dôverne známa kniha Príbeh jednej cesty. Veď si ju ilustroval.
Sú miesta, na ktoré ste sa dlho pripravovali a tešili, ale nakoniec z toho zišlo? - Z viacerých dôvodov sa nám nepodarilo zrealizovať spoločnú cestu na Island či do Austrálie. Ale neboli sme spolu ani v Grécku, Kanade či v USA. Chýbajú nám spoločne zdolané bulharské hory. Dvanásť rokov sme spolu cestovali. Prešli sme dvadsaťdva európskych krajín, severnú Afriku, Nepál. Vytvorili sme si istú predstavu o cestovaní a napodiv sme sa takmer vo všetkom zhodli. Za seba môžem povedať, že Anton Fiala bol priateľ, s ktorým som sa s radosťou naväzoval na spoločné lano. Aby som použil horolezeckú terminológiu. Čím ťa priťahujú veľhory? - Možno nevieš, ale ja som vo svojej podstate dosť bojazlivý človek. Neraz zápasím s problémami, ktoré iní riešia „ľavou zadnou“. V horách, paradoxne, i keď vo mne pretrváva bázeň z výšok, mám väčší pocit istoty, lebo všetko, od prípravy na cestu až po cestu na vrchol, závisí len od môjho rozhodnutia. Keď doma zabudnem stúpacie železá, nemôžem na ľadovec. Ale cesta k vrcholu vedie práve cez ten prekliaty, ale krásny kus ľadu. Musím sa vrátiť. Moje úsilie je zmarené. Je mi strašne ľúto toho sladkého okamihu, tých krátkych niekoľko minút, ktoré dáva pohľad z vrcholu. Je to ako v živote. Ale tam hore ti nikto nič nedaruje, nie je tam žiadna protekcia, žiadne známosti, len strmé chodníky. A tie musíš prekonať, keď chceš byť úspešný. Veľhory ma priťahujú svojou úprimnosťou, čistotou. Obdivujem horalov, ktorí tvoria históriu ich zdolávania. Z Mount Gokya si pozeral na Everest, bol si na najvyššej hore severnej Afriky Džebel Tubkale. Ako si na tieto vrcholy spomínaš dnes? - Ako na niečo výnimočné. Vieš, tieto dva vrcholy majú niečo spoločné, i keď cesta k nim bola neporovnateľná. Džebel Tubkal nás stál devätnásť hodín chôdze s oddychom na Neltnerovej chate. Na vrchole vo výške 4167 metrov nás vítala skupinka rozjarených Francúzov pohárom Martellu. V ten deň bol Tubkal zahalený v hmle. Mount Gokyo nás stálo devätnásť dní chôdze s ťažkými batohmi na chrbtoch, s krátkymi oddychmi v mrazivých kamenných šerpských domkoch. Na vrchole takmer šesťtisícovej hory sme boli sami. Dve hodiny sme obdivovali azda najveľkolepejšiu prírodnú scenériu. Jedným pohľadom sme obsiahli štyri osemtisícové štíty – Mount Everest, Lhoce, Čho Oju, Makalu. Spoločné boli pocity dojatia, ktoré som na týchto vrchoch prežíval. Sen o Džebel Tubkale som sníval dvadsať rokov. A o Evereste? Štyridsať. Keď som mal desať, bol prvýkrát zdolaný a v päťdesiatke som mal šťastie vidieť ho na vlastné oči. Okrem Afriky si bol aj na Islande. Čo ti je bližšie? - Na Afriku som bol pripravený už zo sólo cesty do Tuniska (a na Sardíniu) roku 1976. Nielen z kníh Hanzelku a Zikmunda, ale najmä z umeleckohistorických kníh, nakoľko ma vždy zaujímali stopy Rímskej ríše v Magrebe, ale aj fascinujúce umenie Maurov, ktorí od 15. storočia, po vyhnaní zo Španielska, priniesli do severnej Afriky svoje návyky, zručnosť, umelecký a kultúrny prejav. Ale Island? Naša planéta pred desať miliónmi rokov. Všade samé klokotanie, takže máš pocit, akoby si stál na sude pušného prachu. Kde-tu vytryskne gejzír, priamo na teba sa valia vodopády. Ostrov bez smogu, nikde žiadny komín, skleníky plné zeleniny a ovocia. Horúce pramene, umne využívané, dokážu zatepliť domácnosti i továrne. Obrovské vzdialenosti, priezračne čistý vzduch, z riek vyskakujúce ryby. A málovravnosť ľudí, povahami podobných horalom. Život na Islande nie je ľahký, ale nikto z jeho viac ako dvestotisíc obyvateľov by ho nemenil. Čo mi je bližšie dnes? Herľanský gejzír a rímske vykopávky v Gerulate. Kniha Putovanie za Máriou je o vašich cestách po pútnických mariánskych miestach. Človek by neveril, že ich je až tak veľa. Sú ešte nejaké, ktoré ste nenavštívili? - Bola to krásna práca. Navštívili sme dvadsaťdva európskych pútnických miest, veľa sme o tom publikovali. Bolo to v rokoch 1990 až 1992, keď ešte doznievalo tabu v rámci tejto problematiky. Boli sme istým spôsobom priekopníci. Anton Fiala mi na jednom posvätnom mieste do ucha zašepkal: „A vieš Ivan, že my sme vlastne najväčší svetoví pútnici?“ Nemohol som sa nezasmiať, ale Mária mi iste tento poklesok odpustila. Pútnické miesta, ktorých je ďaleko viac ako sme navštívili, ma lákali odjakživa. Pre filozofiu podobnú výstupu na horu. Tu aj tam človek hľadá pokoj duše. Chce byť sám, chce niekomu niečo dôverné povedať, ale nechce, aby ho počúvala konkrétna osoba. Spoveď bez spovedníka. Navštívil som pútnické miesta židovského sveta (Jeruzalem), islamu (Kajruván), hinduizmu ( Pašupatinath). Všade rovnaká atmosféra pokoja. Na týchto miestach sa celkom iste nerodia vojnové konflikty. Robil som grafické úpravy viacerých publikácií, ktoré si napísal alebo zostavil o slovenskom divadle, predovšetkým o scénografii. Aký je dnes pohľad na scénografiu minulého storočia? - Slovenská scénografia 20. storočia je výnimočný fenomén. Od roku 1920 na medzinárodných fórach v osobnostiach Ľudovíta Hradského, Jána Ladvenicu, Ľudovíta Fullu, Ladislava Vychodila, Ludmily Purkyňovej, Vladimíra Suchánka, Heleny Bezákovej, Štefana Hudáka, Jozefa Cillera, Jána Zavarského, Tomáša Berku a ďalších dala signál o stave nášho divadla. Mal som šťastie, že od roku 1975 som bol pritom. Napokon, viac ako šestnásťtisíc výtvarných artefaktov scénografických zbierok Divadelného ústavu, kde doteraz pôsobím, hovorí za všetko. Monografiu Ladislava Lajchu o Ladislavovi Vychodilovi si pokrstil položením kameňa z Everestu na knihu so slovami, že Vychodil je Everestom našej scénografie. Bol to jeden z kameňov tvojej zbierky. Koľko ich máš a ktoré sú najvzácnejšie? - Mám ich okolo tristopäťdesiat. Prvý som si priniesol roku 1967 z parížskeho cintorína Pere Lachaise. Zdvihol som ho pri hrobe Edith Piaf. Zatiaľ posledný mám z minuloročného výstupu na horu Triglav v Júlskych Alpách. Mám kameň zo spomínaného Everestu od Petra Božíka, ale aj kameň z austrálskeho Uluru od Antona Fialu. Väčšinu kameňov som si priniesol z vlastných ciest a niekedy boli riadne ťažké, pretože som musel myslieť na priateľov. Kameň je totiž najlacnejší, ale keď ho vlečieš z vysokej hory aj najťažší suvenír. Prednedávnom som požiadal priateľa fotografa Mikuláša Červeňanského, aby moju zbierku formou umeleckej fotografie zdokumentoval. Rozmýšľam na túto tému vydať knihu. Možno ti budú zaujímavo znieť lokality, odkiaľ moje kamene pochádzajú. Tingvellir, najstarší európsky parlament (Island), Luxor (Egypt), Galilejské jazero (Izrael), Mytikas, najvyššia hora Grécka, ametyst z Marrákešu (Maroko), Étretat, skalný útvar z Normadie (Francúzsko), úlomok keramiky z Babylonu (Irak), chata Vallot, masív Mont Blanku (Francúzsko), mramor z Carrary (Taliansko), Cabo da Roca, najzápadnejší výbežok Európy (Portugalsko), obsidián z Teotihuacanu (Mexiko) atď. Cítiš sa viac teoretik alebo praktik? - Medzi teoretikmi sa cítim byť praktikom a medzi praktikmi teoretikom. Myslíš, že umenie môže byť liekom pre náš chorý svet? - Áno, ale v tejto chvíli nemám na mysli divadelné, hudobné či výtvarné umenie. Mám na mysli umenie zastaviť sa, vnímať bežné veci života, tešiť sa z nich. Fascinujú ma niektoré obyčajné situácie, ktoré mi dodávali sily aj na cestách. Také slnečnicové pole, alebo veterné mlyny. Lastovičie hniezda. Nechápem ľudí, čo ich ničia. Alebo stromy. Oliva. Pätnásť rokov trvá, kým zarodí. Ale potom tisíc rokov nasycuje. V Delfách je práve takýto olivový háj. Predstav si ho v našich podmienkach. Sú tam stromy, ktoré mohol sadiť knieža Svätopluk. Kôra platanov mi pripomína obrazy impresionistov. A tiež Antoina de Saint-Exupéryho. Jeho matka Marie pod platanom, ktorý zasadila v záhrade zámku La Môle v Provensálsku ako sedemročná, napísala v starobe krásnu knihu s názvom Načúvam piesni svojho stromu. Liečivé boli napríklad naše posedenia pri kávičke a zákusku v už neexistujúcej cukrárni „U Mišáka“, plné slovných hračiek, bonmotov, aforizmov, čo ocenil svojou prítomnosťou aj náš spoločný známy, spisovateľ a humorista Tomáš Janovic. Zdá sa mi, že pre náš chorý svet by mohli byť liekom práve takéto drobné radosti. Bratislavčan Ivan Lacika sa narodil v januári roku 1943 v Malackách, kde bol jeho otec dočasne služobne preložený. Rané detstvo prežil v dome Jozefa Lajchu, strýka jeho terajšieho priateľa Ladislava Lajchu. Prvou cestou za dobrodružstvom bolo splavovanie potoka Malina na maminom koryte. Po návrate rodiny do Bratislavy sa usilovne venoval štúdiu, hre na husliach a turistike. Absolvoval Filozofickú fakultu UK v Bratislave, dejiny umenia. Je autorom alebo spoluautorom kníh Grécko (Slovart, TASR, 1984 až 1992, päť vydaní), Tvoja Bratislava (Mladé letá, 1992), Putovanie za Máriou (Q 111, 1991), Bratislava a Slovensko (AB ART press, 1995 a 1997, dve vydania), Príbeh jednej cesty (Agentúra CERES, 1998). V rámci svojej umeleckohistorickej profesie vydal sám alebo v spolupráci v Divadelnom ústave publikácie o Jánovi Ladvenicovi, Karolovi L. Zacharovi, Tomášovi Berkovi, Slovenskom divadelnom plagáte, Historickej a súčasnej divadelnej architektúre. Publikoval rozhovory s umelcami, vedcami, športovcami, uverejňoval cestopisné reportáže s autorskými fotografiami. Komisársky pripravil okolo päťsto výstav. Od roku 1967 precestoval štyridsať krajín, niektoré viackrát. Zvláštna záľuba: The Beatles. Zhováral sa Fero Jablonovský
