Od prirodzeného stavu k štátu
Vydavateľstvo PT po monografii o N. Chomskom vydalo v edícii Osobnosti filozofie v preklade Ľ. Hábovej knižku venovanú tvorbe Thomasa Hobbesa, jednej z najvýznamnejších postáv dejín filozofického myslenia. Hoci jeho dielo vo filozofickej tradícii nikdy neabsentovalo, zvlášť aktuálnym sa stalo v posledných desaťročiach v súvislosti s mohutným návratom kontraktualistických koncepcií v sociálnej filozofii a vstupom inšpiratívnych ideí teórie hier a teórie rozhodovania do sociálno-teoretických diskusií. Recenzovaná monografia Marshalla Missnera sa pokúša podať komplexnejší pohľad na Hobbesovo dielo vrátane jeho dobového kontextu. My sa chceme sústrediť na uvedený, aktuálnejší segment jeho myšlienkového dedičstva. Človek človeku vlkom, človek človeku bohom Veta „človek je človeku vlkom“ spolu s „vojnou všetkých proti všetkým“ patrí medzi najčastejšie citované výroky Thomasa Hobbesa, anglického filozofa a politického mysliteľa 17. storočia. Hobbes si ju však nevymyslel, sám ju len cituje (vo venovaní spisu O občanovi) spolu s jej kontrapunktom – na čo sa vždy zabúda –, ktorým je „človek človeku bohom“. Dejiny Hobbesovej recepcie však dokladajú, že nejde o náhodné gesto, nevšímavosť či úmyselnú krivdu, snahu vykresliť ho za každú cenu ako mizantropa, filozofa s krajne pesimistickými názormi na človeka. Pravdou asi je, že Hobbes chcel naznačiť obidve možnosti, ktoré sú človeku inherentné a sú rovnako – hoci možno nie rovnomerne – ukryté v ľudskej prirodzenosti. Práve vďaka nim sa táto prirodzenosť vyníma z ostatnej prírody a predstavuje špecificky ľudskú. Vo vlčej spoločnosti byť vlku vlkom znamená byť družným a kooperatívnym, naopak, byť vlku človekom by tam iste znamenalo byť agresívnym, nekooperatívnym vlkom-asociálom. Moderná doba má mnoho začiatkov a jedným z nich je nesporne aj rozchod s tradičnou, aristotelovskou paradigmou v celom rade najfundamentálnejších otázok. Doba si ho vynútila, či zmena paradigmy privodila komplexnú zmenu historického diania? Podľa Aristotela človek je zoon politikon, sociálny živočích, družná bytosť, príslušník obce (také sú približné ekvivalenty gréckeho výrazu), ktorému je prirodzene daná schopnosť kooperovať s druhými, žiť s nimi v družbe, mieri a tvoriť s nimi harmonickú obec. Tento ľudský údel sa mal radikálne zmeniť príchodom Hobbesa, ktorý „slnečnú, mediteránnu“ aristotelovskú koncepciu nahradil chmúrnou anglosaskou víziou o osamelom indivíduu zmietajúcom sa v strachu a neistote. Na počiatku bol strach Či auftaktom zmeny bol Pascalov koncept sformulovaný približne v tom istom čase o človeku slabom a opustenom ako steblo trávy, obklopenom večným tichom nekonečných priestorov, zrod existenciálneho pocitu osamelosti? Každopádne by sa ako prvý výjav do podobného fenomenologicko-existencialistického scenára budúcej histórie dokonale hodila i scéna, ktorú opisuje Hobbes vo svojej veršovanej autobiografii: zo šoku po správach o útoku Grande Armada – najväčšej hrozbe v dejinách Anglicka – jeho matka „porodila dvojičky, mňa a Strach“. Áno, skutočne sa zdá, že kľúčovou kategóriou Hobbesovej antropológie je strach: existenciálny strach osamelého jedinca obklopeného paradoxne podobnými, osamelými a vystrašenými jedincami, ktorí si rovnako nedôverujú, a preto ho môžu, jednotlivo alebo spolu, kedykoľvek pripraviť o všetko, čo má, včítane jeho života. To je ten povestný stav, ktorý bude slúžiť v 20. storočí Johnovi Rawlsovi v jeho teórii spravodlivosti, po Kantovi možno najucelenejšej sociálnofilozofickej a etickej koncepcii pre postulovanie podobne hypotetického tzv. pôvodného stavu, východiskovej situácie, z ktorej majú ľudia vytvoriť fungujúcu, vzájomne prospešnú spravodlivú spoločnosť založenú na dôvere, skonštruovanú procedúrami konsenzu a upevnenú morálnymi a právnymi normami. V Hobbesovom pôvodnom, prirodzenom stave ľudí ako „od prírody milovníkov slobody a moci“ však nič také ako dôvera, konsenzus či normy neexistuje. Argument, že v dejinách ľudstva nemožno identifikovať nijakú konkrétnu historickú situáciu alebo predpokladať predhistorické obdobie, ktoré by tomuto stavu zodpovedalo, je irelevantný a je nepochopením Hobbesovho problému a v istom zmysle fundamentálnej otázky celého moderného sociálneho a politického myslenia. Hobbesovi išlo o to, položiť politickú filozofiu na celkom nové základy – podobne ako to robili jeho súčasníci Galilei s fyzikou a Descartes s metafyzikou – pomocou „geometrickej metódy“. Hobbesov prirodzený stav vlastne len kopíruje východiskový bod karteziánskeho geometrického rozumu, onen počiatočný stav ľudskej mysle, ktorej Descartes prikazuje „o všetkom pochybovať“, anulovať, zrušiť všetky doteraz platné pravdy a normy, a začať budovať, konštruovať nové, opreté o rozum. Aj u Hobbesa je tento imperatív implikovaný v ľudskom rozume. Ľudia sú si rovní, lebo sú rovnako obdarení rozumom – Hobbes tu takmer doslova uvádza Descartov argument o všeobecnej spokojnosti ľudí s vlastnou nádielkou intelektu. Sú si však rovní aj v niečom inom, čo je preňho i pre celú ďalšiu tematizáciu filozofickej antropológie, sociálnej a politickej filozofie oveľa dôležitejšie: v túžbe po slobode a moci, ktoré sa raz vylučujú, inokedy sa vzájomne predpokladajú. Vo vitálnej rovine však i po tejto stránke sme všetci vybavení rovnako, lebo aj najslabší je dosť silný na to, aby bol schopný zabiť hoci i najsilnejšieho. „Tí sú si rovní, ktorí zmôžu rovnako voči sebe navzájom. A preto zmôžu rovnako, lebo zmôžu najviac (totiž zabiť). Ľudia sú si teda od prirodzenosti medzi sebou rovní.“ Racionálny kalkul Kde sa však podel rozum? Nestratil sa, lež sa inštrumentalizoval a operacionalizoval. Existenciálna hrozba, fundamentálna neistota zmietajúca človekom je hybnou silou racionálneho kalkulu, ktorý diktuje logiku konania. Na rozdiel od teológie a tradičnej metafyziky preto Hobbes základy morálky nehľadá niekde mimo človeka, ale v ňom samom, v jeho konečnosti, obmedzenosti a telesnosti, ktoré nutne generujú neistotu a konfliktovosť vo vzťahu k svetu i v spoločenstve s inými. Preto „rozumová úvaha“, distribučné a klasifikačné operácie rozumu sa budú koncentrovať do zvažovania vlastného dobra a zla, alebo inými slovami, na súvahu ziskov a strát. Pokyny správnej rozumovej úvahy môžu byť potom sformulované do podoby zákonov a práv; na druhej strane všetko, čo neodporuje správnej rozumovej úvahe, je učinené „spravodlivo a právom... A keďže právo na dosahovanie cieľa nemá zmysel pre človeka, ktorému je odopierané právo na prostriedky k tomu nutné, vyplýva z toho, že ak má každý právo na zachovanie seba samého, má tiež právo použiť všetky prostriedky a robiť všetko, čo je k zachovaniu seba samého nevyhnutné.“ Čo je racionálne, je v princípe aj kalkulovateľné – racionálne bytosti by teda mali byť vždy schopné dohody. Podľa Hobbesa však samy od seba nie sú a logicky ani nemôžu byť. Tento paradox zvykne byť v súčasnosti demonštrovaný v teórii hier paradigmatickým modelom situácie interaktívneho rozhodovania racionálnych egoistov, pomocou tzv. väzňovej dilemy. Charakter väzňovej dilemy má každá situácia interaktívneho rozhodovania, to zn. rozhodovania v podmienkach vzájomnej závislosti dvoch a viac aktérov – sú to situácie, kde alternatívy konania (stratégie) vždy sú na sebe závislé –, v ktorej konajúci preferujú jednostranné nekooperatívne konanie (zisk jedného na náklady druhých) pred vzájomným kooperatívnym konaním (spoločné náklady a zisky), a vzájomne kooperatívne konanie pred vzájomne nekooperatívnym (všetci chcú získať na úkor druhých). Hobbesov problém – a jadro celej problematiky väzňovej dilemy – je, že racionálny kalkul, rozumová úvaha individuálnych aktérov vždy podporuje prvú a tretiu alternatívu, nikdy však druhú, všeobecnú vzájomnú kooperáciu, ba v konečnom dôsledku ju dlhodobo vylučuje. Leviatan či smrteĽný boh „Lebo kto plní zmluvu ako prvý, ten sa vydáva napospas chtivosti druhého, s ktorým je dohodnutý. Nie je rozumné, aby niekto plnil zmluvu ako prvý, ak nie je pravdepodobné, že druhý ju bude plniť neskôr... Ináč to je, ak je ustanovený štát, kde sú obidve strany pod nátlakom.“ Zvrchovaná moc ich bude ako mohutný Leviatan zväzovať a zaväzovať; súčasne im zaručí mier a užívanie plodov ich vlastnej práce. Cieľom ustanovenia štátu ako vonkajšej donucovacej sily je tak vyradiť deštruktívnu logiku individuálneho racionálneho kalkulu a nahradiť ho kolektívnym. Tým však vzniká zložitá spleť ďalších otázok: čo ho tvorí, ako ho vyjadriť, kto je jeho subjektom. Idea neobmedzenej moci absolútneho suveréna sama osebe je u Hobbesa nesporne logicky konzistentná: čím slabšia je moc suveréna, tým vyššia je pravdepodobnosť voľby stratégie nekooperácie a upadnutia do prirodzeného stavu vojny. No ako ošetriť otázku dôvery v celej tejto anabáze moci ? Ako zladiť Hobbesov problém s fenomenologickým konceptom životného, nota bene (u Patočku) prirodzeného sveta ? História ideí po Hobbesovi je do značnej miery práve o týchto otázkach. Autor je filozof (Marshall Missner: Hobbes. Vydavateľstvo PT – Albert Marenčin, Bratislava 2004)
