Radikáli

Po tragédii v severoosetskej škole sa zväčša ozývali otázky typu: Ako mohlo dôjsť k takému bezpečnostnému zlyhaniu? Omnoho zriedkavejšie (a už vôbec nie z úst „veľkých“ politikov vrátane toho najpovolanejšieho - Putina) bolo hľadanie koreňov tejto ľudskej tragédie. Nie, teraz nejde o to, ako sa mohlo toľko útočníkov nepozorovane dostať z Čečenska obsadeného ruskou armádou, ani ako mohli obsadiť celú školu, či kto začal strieľať ako prvý (hoci aj tieto otázky potrebujú odpoveď), ale prečo sa mladí Čečeni rozhodli ísť na samovražednú misiu a vziať so sebou aj mnoho nevinných životov. Je možné, že prezident Putin sa sám seba (a svojich poradcov) takúto otázku opýtal. V tom prípade si však s veľkou pravdepodobnosťou dal rovnakú odpoveď ako jeho „kolega“ na druhej strane zemegule prezident Bush: Sú to zločinci zvedení zlovoľnými teroristami a jediné, čo na nich platí, je tvrdá sila. Ak by nefungovala, tak potom viac tvrdej sily. Keď budeme dosť tvrdí, svet bude bezpečnejší a všetci budú šťastnejší. Je to nezmysel. Naplnenie orwellovskej nočnej mory. Vojna je mier, nevedomosť je sila, sloboda je otroctvo, terorizmus je nepriateľ, my sme pravda. Zakrývanie vlastnej neschopnosti (či horšie - neochoty) vyrovnať sa so skutočnými príčinami komplexu problémov, ktorý v dnešnom newspeaku nazývame terorizmom. To by totiž znamenalo meniť samého seba. A tak tu namiesto toho máme obojstranný radikalizmus. Biely muž opäť šíri demokraciu a ľudské práva v rozličných kútoch sveta – Čečensku, Iraku, Afganistane, čoskoro možno v Iráne, Severnej Kórei, Venezuele... – a jeho náprotivok, zahalený tentoraz v zelenej zástave islamskej revolúcie či pod maskou „nedemokratických režimov“, bojuje na mnohých frontoch proti neokolonializmu, ponižovaniu islamu, bezbožnému a nemorálnemu Západu. Z celej komplexnosti reality si tieto dva tábory vyberajú fakty, ktoré sa im hodia do obrazu sveta a nepriateľa – mnoho režimov v rozvojovom svete je skutočne nedemokratických, mnohé útoky sú páchané pod zámienkou radikálneho islamu, politika „šíriteľov pokroku“ je často motivovaná ekonomickým prospechom, a nie záujmom o osud zvyšku sveta, vyhlásenia ich predstaviteľov sa často robia z pozície civilizačnej nadradenosti. Úplne sa stráca „priestor v strede“, v ktorom by sa hľadali riešenia problémov, nie spôsoby, ako ich využiť vo vlastný prospech. V takejto situácii sú najodpornejšie snahy vodcov oboch táborov politicky získavať na utrpení, ktoré vytvárajú. Akýsi islamský radikál príde za mladým Čečenom (Palestíncom, Iračanom, Afgancom...), ktorému ruská (americká, izraelská, „afgánska-proamerická“) armáda zničila domov a zabila niekoho z rodiny, a povie mu, že to najsprávnejšie, čo môže urobiť, je opásať sa výbušninou a odpáliť v strede plnej ulice. Ktorýsi prezident príde na miesto, kde po jednom útoku zomrelo asi tritisíc ľudí (alebo je to iný prezident a iné mesto, s iným počtom obetí), a tvrdí, že to najsprávnejšie, čo môžu ich príbuzní urobiť, je poslať na miesto, ktoré určí on sám, pár tisíc vojakov, bômb a riadených striel. Najhoršie je, že tento úvodník som mohol napísať v septembri 2001, 2002, 2003 i 2004...