Rusko sa vyberá na cestu Izraela

Tri dni sa odvíjajúca rukojemnícka dráma v ruskej škole v Severnom Osetsku a ďalšie dni bilancovania, pohrebov a 48-hodinového štátneho smútku v Ruskej federácii – to všetko otriaslo ruskou i svetovou verejnosťou. „Čečenský problém“ prestal byť vnútroruskou záležitosťou. Takým ho dosiaľ prezentoval ruský prezident Vladimír Putin. Na politike železnej päste a nekompromisnej represii tzv. banditizmu v Čečensku postavil v roku 1999 svoju politickú kariéru. Pohnutými ruskými dejinami sa tvrdosť ako metóda vládnutia vinie ako červená čiara až do súčasnosti. Petrohradskí a kremeľskí cárski, sovietski a postsovietski vládcovia používali hrubú silu ako prirodzenú metódu ovládania obyvateľstva v celom impériu bez ohľadu na národy a národnosti, ktoré ho obývali. Historické skúsenosti stáročných bojov s moslimskými nepriateľmi Rusov naučili spoliehať sa predovšetkým na vlastnú pevnosť a neústupnosť. Demokratizácia života v ostatných desiatich rokoch je v nedohľadnom priestore deviatich časových pásiem Ruskej federácie zavádzaná zhora. Desaťročiami sovietskej diktatúry ustrnuté národnostné a náboženské problémy sa rozmrazujú a nadobúdajú výbušnú povahu. Na nové pomery prudkej hospodárskej globalizácie a expanzie radikálneho islamu nie je pripravené ani mocenské centrum v Moskve, ale ani Čečeni, ktorí pred vyše desaťročím začali bojovať za osamostatnenie svojej domoviny. Jednoduché metódy potláčania odporu vojenskou silou Putinovi v Čečensku neprinášajú želané výsledky. Nie je ani isté, či má ruský prezident predstavu o tom, čo v Čečensku chcel a mohol dosiahnuť. Táto búriaca sa republika je súčasťou hromobitia v celej oblasti Kaukazu, ktorý má inú strategickú hodnotu ako v minulosti. Je vyššia a stala sa magnetom záujmu veľmocí. Stimuluje ho kaspická a stredoázijská ropa, ale aj moslimské náboženské obrodenie v tamojších bývalých sovietskych republikách. Oblasť severného Kaukazu, kde leží Čečensko a Severné Osetsko, je národnostne a nábožensky pestrá. Jednotlivé republiky majú svoje menšiny a tie, ktoré sú rusky hovoriace a kresťanské, si zväčša želajú príslušnosť k Ruskej federácii. Rôzne moslimské národy a kmene vrátane Čečenov majú pri uvažovaní o svojej budúcnosti ťažšiu situáciu. Šťastnejšia časť z nich, ktorá môže profitovať z ropného boomu, plynúceho zo západných investícií, túži po stabilite. Nerovnomernosť „petroprosperity“ však vedie k sociálnym nepokojom a náboženskému radikalizovaniu. Hospodárska situácia v Čečensku je po rokoch vojny katastrofálna. Moskva tam podporuje jeden kmeňový klan, ktorý vytesňuje ostatné, čím poskytuje islamským fundamentalistom živnú pôdu. Môžu bojovať hneď proti niekoľkým diablom: korupcii, ruskej nadvláde a západnému tzv. finančno-ekonomickému neokolonializmu. Čečenský odboj prešiel za ostatné desaťročie zlovestným vývojom. Prestáva prevládať jeho pôvodný národnooslobodzovací charakter. V radoch čečenských povstaleckých oddielov rastie počet „hosťujúcich bojovníkov“ z islamského sveta. Tí vnášajú svoju pečať teroristickým akciám na celom území Ruska. Tradične živelných čečenských partizánov učia strategicko-operačnému plánovaniu a povzbudzujú tých, ktorí sú ochotní obetovať sa v samovražedných útokoch. Prítomnosť zahraničných bojovníkov a radikálna islamizácia čečenského odboja je dvojsečnou zbraňou i pre čečenských separatistov. Prenikanie al-Káidy medzi nich robí z Čečenska nástroj jej celkovej globálnej vojny so Západom. Čečeni sú zväčša sekularizovaní moslimovia a islamský fundamentalizmus, ktorý pre nich chystajú ideológovia al-Káidy, by pociťovali ako útlak v zelenom namiesto niekdajšieho komunistického červeného. Ruský prezident sa dopúšťa chyby, keď vhadzuje komplexný čečenský odboj do jedného vreca a chce ho nemilosrdne potlačiť. Moskva sa po masakre v Beslane dohodla s Izraelom, že jej židovský štát poskytne pomoc a podelí sa s ňou o skúsenosti s konfrontáciou s globálnym islamistickým džihádom. Paralely medzi palestínsko-izraelským a čečensko-ruským konfliktom sú nesporné a početné. Za desaťročia boja o prežitie si Izrael vybudoval uznávanú metódu spravodajstva a prenikania do „kuchyne“ palestínskeho odboja. Aj vo využívaní techniky môže ruské bezpečnostné sily vo všeličom poučiť. Izrael však nepomôže Rusku v tom, čo by Putin nemal prehliadať – že hrubá, ani technológiou XXI. storočia podopretá sila nevedie k urovnaniu ako cieľovému riešeniu. Moskva sa môže od Tel Avivu naučí búrať rodinné domy čečenských aktérov teroristických útokov. Osvojí si azda i uskutočňovanie atentátov na vodcov čečenského odboja. Zdokonalí sa v obrane celej krajiny. Niekde vari postaví aj osem metrov vysoké múry ako Izrael na ochranu svojho územia pred útokmi teroristov. To všetko je však defenzíva a potláčanie symptómov. Možno to nazvať aj realizmom a pragmatizmom. Z hľadiska pasívnej bezpečnosti nesporne dôležitým. Zostáva dúfať, že Moskva i Tel Aviv nezostanú len pri mechanickej obrane. Museli by ju neustále stupňovať a nikdy by nebola dokonalá. Autor je analytik medzinárodných vzťahov