Nulová tolerancia, nulové práva

V týchto dňoch je slovo „imigrant“ synonymom so „zločincom“ alebo „teroristom“. Bez ohľadu na základné ľudské práva. Bezpečnosť však so slobodou pre imigrantov nejde spolu. V čase, keď sa krajiny Európskej únie vyrovnávajú so svojou zraniteľnosťou voči hrozbe terorizmu, opäť sa objavila otázka otvorených hraníc a slobody pohybu a priniesla so sebou vlnu požiadaviek a bezpečnostných opatrení. V očiach verejnosti sú tieto kroky stále legitímnejšie. Verejnosť sa totiž teraz cudzincov otvorene bojí. Čo tento obrat názorov na bezpečnosť znamená pre individuálne slobody? Spĺňa svoje ciele, alebo len hlási návrat inštitucionalizovanej xenofóbie? Kriminálni prisťahovalci Koreňom legislatívnych útokov na prisťahovalcov je všeobecné presvedčenie, že imigrant je súčasne zločincom. Konštrukt tohto „verejného nepriateľa“, ktorý sa spája s rastúcimi ekonomickými a sociálnymi ťažkosťami Západu počas 90. rokov, naplnil prejavy politikov a médií, ktoré takto boli schopné ťažiť z ekonomických problémov a všeobecného pocitu neistoty a spoločenského kolapsu. Cudzinci sú braní buď ako paraziti priživujúci sa na sociálnom systéme, alebo ako „mafiáni“. Alebo, úplne najnovšie, ako teroristickí útočníci, čiže arcinepriatelia Západu. Takéto vnímanie je zvýrazňované nielen tendenciou dávať legálnych, nelegálnych prisťahovalcov, druhú generáciu imigrantov i žiadateľov o azyl do jedného koša, ale aj existenciou štatistického dôkazu, ktorý vytvára pochybnú súvislosť medzi zločinom a prisťahovalectvom. Európsky boj Legislatíva týkajúca sa cudzincov nesie znaky tohto rozmazania hraníc. Fakt, že boj proti nelegálnej imigrácii sa teraz odohráva na európskej úrovni, slúži len na to, aby sa „nebezpečenstvo“ urobilo ešte vážnejším. Európski lídri, ktorí vnímajú imigráciu ako otázku vnútornej bezpečnosti, prijali nástroje, ktoré spolu de facto viedli k vytvoreniu pevnosti z Európy. Sloboda pohybu prinútila vlády sprísniť kontroly na vonkajších hraniciach, čo viedlo k sprísneniu vízovej politiky, sankciám voči prevádzačom, spolupráci s tretími krajinami a čoraz prísnejšiemu overovaniu identity. S rozšírením sa strážcami tohto „múru“ stávajú nové členské krajiny. Prístup do Schengenskej oblasti získajú len vtedy, keď dokážu, že sú ho hodní. Presunul sa tam strach z pôvodných členských krajín a tie teraz nových členov nútia, aby vytvorili nárazníkové zóny, ktoré by odrazili neželaných migrantov prichádzajúcich na vonkajšie hranice Únie z východu. Obyčajné väznice Dôsledkom tejto politiky je, že tvrdá taktika, ako deportácia charterovými letmi, zadržiavanie v táboroch alebo „imigračných centrách“, sa zdá legitímna. Cieľom je, aby nám imigrantskí nepriatelia zmizli z dohľadu. Za túžbou držať ich niekde mimo nás je pocit, že imigrant je kriminálnik alebo parazit. V Európe rastie počet táborov a imigračných centier. Vo väčšine prípadov sú v nich obe skupiny – tých, ktorí čakajú na prešetrenie svojej žiadosti o vstup (ich fascikel dostane polícia do rúk pár hodín po tom, ako vstúpia na pôdu Európy, len aby ich bolo možné čo najrýchlejšie poslať naspäť, odkiaľ prišli), a tých, ktorí už len čakajú na svoje vyhostenie (teda boli zastavení na hranici alebo už dostali rozhodnutie o vyhostení). V niektorých krajinách (Nemecko, Británia) vykonávajú tieto funkcie obyčajné väznice a zadržanie prebieha za úplne rovnakých podmienok ako väznenie zločincov. Samozrejme, že doba zadržania je určená zákonom. No v praxi je, s ohľadom na životné podmienky, situácia veľmi vzdialená od procedurálnych zabezpečení a humanitárnej pomoci, ktoré by mali byť cudzincom poskytované. Zadržiavanie a vyhostenie sa zväčša deje v právne šedej zóne, ktorá je znakom neschopnosti štátu bojovať s nelegálnou migráciou pri dodržiavaní ľudských práv. Rešpektovanie základných ľudských práv Nulová tolerancia pre ilegálne prisťahovalectvo výmenou za otvorenejší a lepší prístup k legálnym migrantom: EÚ chce ovoriť svoje hranice občanom tretích krajín, ktorí tu prichádzajú pracovať alebo študovať. (Asi takto by sa dal charakterizovať oficiálny postoj Únie k migrácii.) Vecou, ktorá v tejto rovnici chýba, je však rešpektovanie základných ľudských práv. Poukázal na ne komisár pre ľudské práva Rady Európy: „Každý má právo, po príchode na hranice členskej krajiny, aby s ním bolo zaobchádzané s plným rešpektom na základe jeho či jej ľudskej dôstojnosti, a nie aby bol automaticky považovaný za zločinca či podvodníka... každý, ktorého právo na vstup je spochybňované, musí byť vypočutý... Prax odháňať žiadateľov „na prahu brány“ je preto „neakceptovateľná“. Ba čo viac, právny rámec týkajúci sa zadržiavania imigrantov je komplexný, a o to viac pre cudzincov, čo pre nich znamená, že bez cudzej pomoci sa len ťažko dokážu dožadovať svojich práv. Imperatív bezpečnosti dupe v mene efektivity boja proti „neželaným“ priamo po základných ľudských právach. Títo ľudia sú bez výnimky podozrievaní z najhorších zločineckých – či dokonca teroristických – zámerov. Napriek tomu, že mnohé štúdie a veľa výskumu sa už pokúsilo dekonštruovať pochybnú spojitosť medzi imigráciou a zločinom, ukazujú, že predpokladať niečo také nie je len porušovaním ľudských práv, ale aj prekážkou v boji so skutočným organizovaným zločinom a terorizmom. Nanešťastie sa strach z prisťahovalcov stal predajným tovarom médií a niektorých politických prúdov. Tak sa zdá, že len očividné zlyhanie bezpečnostnej politiky dá tým, ktorí ju kritizujú a naďalej bojujú za silnejšie rešpektovanie existujúcich ľudských práv, príležitosť vysloviť ich obavy. Článok bol uverejnený v internetovom magazíne Café Babel www.cafebabel.com