Ropa, tys nositeľkou...

Zrejme aj najväčšiemu fanúšikovi demokracie je už jasné, že energetické suroviny a predovšetkým ropa, ktorá vonia vojnou, sa stali hlavnými hýbateľmi dejín, dôvodom revolúcií (s ružami alebo bez nich) a vojen.
Počet zobrazení: 1113
7-m.jpg

Zrejme aj najväčšiemu fanúšikovi demokracie je už jasné, že energetické suroviny a predovšetkým ropa, ktorá vonia vojnou, sa stali hlavnými hýbateľmi dejín, dôvodom revolúcií (s ružami alebo bez nich) a vojen. Kaspické more sa už dávno stalo priestorom, ktorý je príťažlivý. Aj z energetického hľadiska. Hrá sa Veľká hra – a tá si potrpí na veľkých hráčov. Tými veľkými sú nateraz Rusko a USA. Paradoxne obaja hráči začínajú mať v okolí Kaspického mora zhodujúce sa záujmy. Dočasne, ale predsa. Čo bude ďalej, málokto si trúfne prognózovať. História konfliktných záujmov v regióne je dlhá – už dvanásť storočí sa v priestore kontaktuje kresťanský a moslimský svet. Nehľadiac na to, najväčší vplyv na región má dlhodobo Rusko, predtým Veľká Británia a dnes USA. Veľmi vypuklo sa tu prejavuje etnická nenávisť motivovaná a regulovaná významom strategických surovín (ropy a plynu) s pomocou náboženského podtónu. Schopnosť vplývať na tento fenomén a regulovať ho, sa stal zbraňou v rukách veľmocí a zároveň akcelerátorom nového chápania globalizačného fenoménu. Samotný rozpad ZSSR znamenal aj radikálnu inventúru mnohých geopolitických reálií. Ak bolo dovtedy Kaspické more vnútorným jazerom, dnes je klasickým morom so suverénnymi štátmi okolo, ktoré majú more svojich vnútorných problémov. *** Podľa prepočtov expertov asi 67 percent svetových zásob ropy sa nachádza na Blízkom Východe. De facto ich kontrolujú USA. A „len“ cca 6 percent pripadá na Rusko, Strednú Áziu a Kaspické more. Z toho pod dnom Kaspického mora je od 17 do 34 mld. barelov ropy, čo je prakticky rovnaký objem ako zásoby v USA (22 mld. barelov) či v šelfe Severného mora (17 mld. barelov). Optimisti pripomínajú, že pri dôslednejšom geologickom prieskume možno ešte nájsť a následne z dna mora získať spolu až 235 mld. barelov. Samozrejme, to je už „iná káva“. Náleziská v Kaspickom mori by tak mohli pokryť 3 až 6 percent svetovej spotreby ropy. Aspoň takto hodnotili situáciu účastníci minuloročného energetického summitu Kaspik – XXI: od politiky k biznisu. Spotreba energie v globálnom meradle dlhodobo rastie. Experti opakovane hovoria o náraste na úrovni asi dvoch percent ročne. Pritom geografické rozloženie spotreby je až okato nevyvážené. Približne 20 percent svetovej populácie, ktorá žije v priemyselne vyspelých krajinách, spotrebuje 60 percent celosvetovej produkcie energie. Najrozšírenejšími energetickými nosičmi sú ropa, zemný plyn a uhlie. Ropa a plyn predstavujú strategické položky svetového obchodu. Ich konfliktný potenciál sa stal kľúčovým elementom svetovej politiky 21. storočia. Toto dedičstvo má korene ešte v predchádzajúcich storočiach. *** Problémom je, že náleziská v Kaspickom mori sa nachádzajú dostatočne ďaleko od spotrebiteľských centier, čo je následne spojené s problémom prepravy vyťaženej suroviny. Technické problémy by sa dali riešiť, lenže okolie Kaspického mora je priam posiate nestabilnými územiami, ktoré znamenajú, že surovina nie je klasickou surovinou, ale dobre maskovanou rozbuškou. Navyše, kvalita ropy z dna Kaspického mora nedosahuje parametre ropy z Blízkeho východu. Dopravné problémy plus nevysoká kvalita sú garanciou otáznika, prečo je toľko nervozity a emócii okolo ropného problému Kaspického mora. Spočiatku sa hralo s kartou diverzifikácie zdrojov. Ale ako ukázal vývoj v regióne, najmä okolo Gruzínska a v niektorých častiach Ruska (Čečensko...), téma diverzifikácie sa nejaví ako hlavný dôvod. Ako záloha, ak by sa niečo stalo s arabskou naftou. Možno... *** Snaha USA o politickú a ekonomickú (vrátane vojenskej) domináciu nad celým priestorom Kaspického mora a okolím (samozrejme, aj nad Strednou Áziou) je pochopiteľná, vysvetliteľná, tak ako aj reakcie Moskvy, ktorá má pocit, že Washington ju chce vytlačiť z regiónu pre budúcnosť stabilného Ruska dôležitejšieho, než si v Európe dokážu niektorí „analytici“ predstaviť. Prítomnosť USA je v danej chvíli pre Moskvu výhodná. Ak by došlo či už k taktickej, alebo strategickej dohode, radikálny islam by si nedovolil len tak korzovať po regióne (opäť skúsenosť z Dagestanu, Čečenska, časti Astrachánskej oblasti..., ak hovoríme o Rusku, netreba zabúdať na Azerbajdžan) a svetová mocnosť číslo jeden by bola snáď efektívnou protiváhou dynamicky sa rozvíjajúcej Číne. Rusko je dnes dosť slabé, aby zastavilo prienik Číny na Sibír a Ďaleký Východ. Podčiarknuté a zrátané – Moskva môže tieto surovinovo, ekonomicky a ľudsky bohaté územia stratiť. Potom by to bolo všetko o inom. Faktom je, že na ruskej strane hranice s Čínou je podtlak a na čínskej strane pretlak. Keď poslanec Štátnej dumy za Komunistickú stranu Ruskej federácie Viktor Iljuchin pripravoval podklady na neúspešný pokus o impeachment exprezidenta Borisa Jeľcina v roku 1998, upozornil, že Rusko postupne vymiera. V roku 1987 priemerný vek života v ZSSR bol 70 rokov. V r. 1994 ľudia v Rusku zomierali priemerne vo veku 64 rokov. Pôrodnosť klesla. Demografické prognózy OSN na najbližšie polstoročie predpokladajú prudký pokles obyvateľstva v Rusku, čo pravdepodobne v krajinách uvedeného regiónu môže vyvolať nepredvídateľné sociálne, ekonomické i kultúrne turbulencie spôsobené pokračujúcim rozpadom sociálneho systému, infraštruktúry a možno aj zásadnými zmenami v etnickej a náboženskej štruktúre postsovietskeho priestoru. Tento región sa podobne ako v 90. rokoch môže stať potenciálnym ohniskom destabilizácie. Sociálna frustrácia, ktorá podľa J. Volodina znamená psychologický stav spoločnosti, sociálnych a etnických skupín, v ktorom sa dostali do stavu apatie a je im jedno, čo s nimi bude. Sociálna frustrácia na hraniciach s Čínou z ruskej strany narastá. *** Tu sa niekde skrýva zatiaľ neznámy a ešte neidentifikovaný neenergetický potenciál ropy z Kaspického mora. Tieto zásoby by mohli uhasiť smäd Číny po rope a jej snahu dostať sa k zdrojom na Blízkom Východe. Teda k zdrojom, na ktoré je naviazaný Západ. Plus pripojiť Čínu na prameň, ktorý by viac alebo menej kontroloval Washington spolu s Moskvou (podiel úrovne vplyvu nie je až taký dôležitý). To by znamenalo, že je možné držať Peking na opratách a uvoľniť si ruky na Blízkom Východe (Washington) a minimalizovať chuť Pekingu dostať sa k energetickým zdrojom Sibíri (Moskva). Spolupráca Moskvy a Washingtonu by načas mohla túto zdanlivo neprekonateľnú situáciu riešiť. Eurázijstvo a atlantizmus by šli bok po boku. Niečo napovedá, že by to bolo možné, lenže aj keď má V. Putin v rukách mimoriadnu moc, neznamená to, že všetci v Moskve rozmýšľajú v tejto pružnej schéme. Podľa Zbigniewa Brezinského sa Rusko môže stať súčasťou Západu jedine vtedy, ak sa bude správať ako Západ, čo je, samozrejme, nemožné. Moskva je tak Západom neustále tlačená do akejsi inej veľkej hry – čínskej hry. Západ potom podrobne sleduje či skôr analyzuje možnosti tohto rusko-čínskeho dialógu, ktorý sa môže teoreticky zmeniť na os Moskva – Peking. Bývalý premiér Jevgenij Primakov, ešte keď bol vo funkcii, navrhol dokonca trojuholník Moskva – Peking – Dillí. Faktom je, že dnes sa Šanghajská organizácia spolupráce aktivizuje a vzniká akási teritoriálno-kultúrna protiváha USA a EÚ. Strach z prevahy Číny však okolo Kaspického mora môže spojiť oheň s vodou. Teda Moskvu a Washington. Týka sa to aj Európy. Autor je stály spolupracovník týždenníka SLOVO

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984