Genocída na obzore (za obzorom?)

Po desiatich rokoch od najväčšej genocídy v dejinách povojnového sveta sa nad Afrikou opäť sťahujú mračná. Najlepšie sa asi učí na vlastných chybách, niektoré sú však bolestivejšie ako ostatné. V roku 1994 sa oči, bohužiaľ, nie všetkých zainteresovaných upierali na Rwandu. Došlo tu k masakru asi 800 000 ľudí a OSN namiesto zásahu diskutovala o tom, či ide o genocídu, alebo nie. Dnes sa niečo podobné rozbieha v Sudáne. Miestna vláda nie je schopná zasiahnuť proti jednotkám tzv. džandžavíd (v preklade muži na koňoch), ktoré terorizujú černošské obyvateľstvo provincie Darfúr na juhozápade krajiny. Sú to arabské milície, ktoré vraždením, znásilňovaním a násilím celkovo usilujú o poľnohospodársku pôdu v oblasti. Tí s lepším nosom možno zacítia v tomto konflikte aj ropu. Do dnešných dní bolo zavraždených na 50 000 ľudí a počíta sa približne s 1,2 milióna utečencov. Samotný problém má však širší záber. Sudánska vláda je totiž obviňovaná nielen z prižmurovania očí nad násilnosťami, ale aj z vyzbrojenia týchto jednotiek. *** OSN ako najväčší hráč prijala 30. júna prostredníctvom Bezpečnostnej rady rezolúciu, ktorá sudánskej vláde poskytla 30 dní na odzbrojenie rebelov. 30. august je však za nami, a nepokoje pretrvávajú. K istým pokrokom došlo, no ešte stále neboli odzbrojené jednotky džandžavíd a pred súdy nebol postavený ani jeden z vodcov jednotiek. Podľa spomenutej rezolúcie by mali nasledovať sankcie, toto je však dosť sporné, pretože v BR OSN existuje inštitút práva veta a práve toto by mohlo byť istou prekážkou, keďže Rusko a Čína majú v oblasti svoje ekonomické záujmy. „Členovia BR OSN sú zjavne v tejto otázke mierne rozdelení,“ povedala Donna Derrová, námestníčka riaditeľa CWS (mimovládna organizácia so sídlom vo Washingtone). Podstatnú úlohu by tu mohli zohrať jednotky Africkej únie (AÚ). Kofi Annan na zasadaní BR OSN predniesol, že Nigéria, Tanzánia a Botswana sa zaručili zabezpečiť akciu pod hlavičkou AÚ personálne a Južná Afrika materiálne. Toto však ani zďaleka nebude dostatočné, pretože náklady na humanitárnu akciu predstavujú niekoľko stoviek miliónov dolárov. Mimoriadny zástupca OSN pre Sudán Jan Pronk Bezpečnostnej rade povedal, že „zdroje musia byť minimálne zdvojnásobené“, čo znamená, že krajina potrebuje do konca roku 2004 aspoň ďalších 250 miliónov dolárov na humanitárnu pomoc. Tieto peniaze majú byť použité na pomoc ľuďom vyhnaným v dôsledku tohto konfliktu. Táto suma je pre AÚ nepredstaviteľná, teda bude nevyhnutné hľadať zdroje v členských štátoch OSN. Kritika slabej podpory fondu na pomoc smeruje najmä ku krajinám Perzského zálivu, moslimským krajinám rovnako ako Sudán, ktorých príspevky sú, vzhľadom na ich bohatstvo, nízke. *** Postoj predstaviteľov Sudánu je pomerne diplomatický a vyhýbavý. Sudánsky viceprezident Ali Osman Taha v relácii BBC nepriamo naznačil, že vláda začne džandžavíd odzbrojovať, až keď začnú zbrane skladať aj povstalci z radov černošského obyvateľstva. Obratom však hneď upozornil, že jednotky džandžavíd už vládne vojsko odzbrojuje. Na otázku zásahu cudzích jednotiek odpovedal striktne „nie“. Pozorovatelia AÚ sú však podľa jeho slov v Darfúre vítaní. Zatiaľ ide asi o 300 vojakov. Na zvýšenie tohto počtu na 3 000, čo by už umožňovalo efektívne sa zapojiť aj do odzbrojovania a vojenských akcií, však Taha zatiaľ nevidí opodstatnenie, lebo „stále verí, že sudánska vláda vyrieši túto záležitosť vlastnými silami“. Tento postoj sa stretol aj s podporou sudánskeho obyvateľstva, ktoré v reakcii na prijatie rezolúcie OSN vyšlo 4. augusta do ulíc hlavného mesta Chartúm. Na demonštrácii proti prijatej rezolúcii organizovanej vládnymi stranami sa podľa tlačových agentúr zúčastnilo vyše 100 000 ľudí. Prípadnú zahraničnú intervenciu označili za „vojnu proti Sudánu“. *** Vojenská operácia je v súčasnosti však takmer vylúčená. Spojenecké jednotky majú stále veľké problémy so situáciou v Iraku a ruské vojská po nedávnom tragickom teroristickom útoku v severoosetskom Beslane podľa všetkého začnú „veľký hon“ na čečenských a pročečenských teroristov. Tony Blair intervenciu ešte v júli nevylúčil, Mustafa Osman Ismail, sudánsky minister zahraničných vecí, však ihneď kontroval vyhlásením o odmietnutí tejto pomoci, pretože britské jednotky by miestni obyvatelia, podľa jeho slov, o pár týždňov brali ako jednotky okupačné. V tejto súvislosti sa nikde neuvažuje o nasadení vojakov najľudnatejšej krajiny sveta Číny, ktorá zároveň disponuje najväčšou armádou. Ďalším dôvod nezasahovať je spolupráca režimu v Chartúme s USA vo vojne proti terorizmu. Toto sú dôvody vysloviteľné a teraz tie, o ktorých sa nehovorí, ale vie. Provincia Darfúr je rozlohou veľká ako Francúzsko, a tak v prípade intervencie by muselo ísť o rozsiahlu a zdĺhavú akciu. Sudán je zaujímavý svojimi zásobami ropy. Ropa je veľkým pozitívom, no v prípade zásahu je tu množstvo mínusov: nemá strategickú polohu, neukrýva sa tu ani žiaden významný terorista, čím by sa dal útok na suverénny štát zdôvodniť. Podnebie je podobné ako v Iraku, teda nehostinné. Druhý Irak, ďalší konflikt s moslimskou krajinou si zrejme nikto nedovolí. A načo bojovať, keď všetko možno riešiť spoza stolov OSN. Ako výkrik do tmy tu vyznieva vyjadrenie Billa Fletchera, prezidenta Transafrického fóra: „... musíme vystupňovať tlak vlád, mimovládnych organizácií a spoločenských združení a prinútiť vlády sveta konať, konať rýchlo“. OSN situáciu v Darfúre označuje za najväčšiu humanitárnu krízu na svete. Svojím konaním ju však nijako extrémne rýchlo nerieši. Keď sa skončí akcia v Iraku, konflikt v Sudáne bude už zrejme krvavou spomienkou na rok 2004, namieste je jedna otázka. Nebude potom dôvod zasiahnuť proti režimu, ktorý utláčal menšinové obyvateľstvo? A, navyše, disponuje veľkými zásobami ropy. Možno potom akciu zvážia aj západné krajiny. No vtedy už bude neskoro pre mŕtvych, vtedy už bude neskoro pre dnes ešte živých, ktorých však do toho času milície zmasakrujú. Zmasakrujú, nie zabijú. Správa monitorovacieho tímu AÚ totiž hovorí o novej zábave milícií. Zajatcov, teda dedinčanov, zviažu a potom ich hromadne zapália. Zatvárajme oči ďalej, nás sa to netýka. Autor je spolupracovník týždenníka Slovo