Reklama
Reklama

Čo tak dokončiť Povstanie

Pred pár dňami som na stránkach Pravdy natrafil na časovú i zároveň nadčasovú myšlienku. „Nepredpokladám, že celú pravdu o Povstaní spoznáme ešte za života ľudí, ktorí v ňom boli a ktorí mnohé veci chtiac-nechtiac zahmlievajú.
Počet zobrazení: 497
9_karikatura-m.jpg

Pred pár dňami som na stránkach Pravdy natrafil na časovú i zároveň nadčasovú myšlienku. „Nepredpokladám, že celú pravdu o Povstaní spoznáme ešte za života ľudí, ktorí v ňom boli a ktorí mnohé veci chtiac-nechtiac zahmlievajú.“ Vyslovil ju jeden z posledných žijúcich členov povstaleckej Slovenskej národnej rady (SNR) Ján Beharka (za nekomunistický odboj). Zároveň jediný ešte žijúci svedok povestného ultimáta generála Hofleho daného generálovi Rudolfovi Viestovi „Vzdajte sa!“. Veliteľ povstaleckej armády odmietol. Myšlienku pána Beharku považujem za synonymum odpovedajúce na otázku, prečo prevažná časť občianskej verejnosti stratila záujem hĺbať o takých významných historických udalostiach, ako boli napríklad SNP alebo okupácia 1968. Pozorne som si preštudoval plagát k 60. výročiu SNP. Banská Bystrica je ním celá oblepená ako pred príchodom cirkusu. Z jeho riadkov, ale najmä medzi nimi som vyčítal, že organizátori vynaložili enormné úsilie, aby virtuálne a sofistikou zahmlili potrebu dialógu o odkaze Povstania a najmä diametrálnosti, ako súčasní politici s ním nakladajú či skôr ho dehonestujú v každodennej politickej praxi. Program banskobystrických osláv avizoval na prvý deň (piatok) deň spomienok, po ňom deň radosti a na nedeľu deň vďaky. Isteže, je náležité a dôstojné spomínať, ešte slušnejšie ďakovať. Som vo veľkých rozpakoch, či je príčinné najmä posledne dožívajúcim povstalcom radovať sa zo súčasnosti. Organizátori sa aj v tomto prípade sofistikovane vynašli, vraj dať viac príležitostí mladým, aby prostredníctvom radosti získali bližší vzťah k Povstaniu. Ale o čom a na čo by mal byť ten vzťah, keď sa ďalej zahmlieva podstata ideí a cieľov Povstania? Pamätám sa na oslavy 25. výročia SNP v Banskej Bystrici. Nad hlavami účastníkov zaburácali letecké roje. Organizátori ich aj teraz zorganizovali. Aj Lúčnica. Vtedy, v roku 1969, každý lúčničiar mal plno kytíc. Schodišťom k Pamätníku SNP sa vpredu šinula sovietska politická, vojenská a partizánska elita. Až kdesi na samom konci kráčal Alexander Dubček. Len keď bol najbližšie, tak ho lúčničiari a ostatní obsypali dažďom kytíc a kvetín. Nebol som sám, čo sa nezdržal sĺz. Patrím k priamym, ešte žijúcim účastníkom SNP, nie k tým „registrovaným“. Z takého prozaického dôvodu. Ako občan a súčasne dlhoročný novinár som otvorene kritizoval falzifikáciu zásluh na príprave a výsledkoch SNP, dokonca som z toho dôvodu odmietol aj medaily a neuchádzal som sa o dvestopäťdesiatpäťku. Považoval som ju za nenáležitosť, za čo som bol kritizovaný v Bojovníku. Napriek tomu sa cítim priamym účastníkom SNP. Nielen ako spojka medzi donovalským richtárom (za nekomunistický odboj), organizátorom s občianskym zázemím. Ako organizátor zásobovania povstalcov v horách zbraňami a proviantom. Ako účastník opevňovacích prác (mínerských, lesných zásekov) na ochranu povstaleckého územia v priestore Donovál a okolia. A onoho najhektickejšieho, najdramatickejšieho decembrového dňa 1944 som neváhal použiť lesť voči trestnému komandu ozbrojených Nemcov, ktorí na základe udania prepadli náš rodinný dom v osade Mistríky, keď sme na jeho padláši skrývali vyše 30-člennú skupinu povstaleckých vojakov, partizánov a židovských utečencov. Nie, nepokladám to za hrdinstvo, skôr za zhodu okolností nestratiť odvahu, privítať komando – aj keď slabou nemčinou z meštianky – a prekonať nechuť, aby som ešte aj štedro pohostil nevítaných hostí (z navozených povstaleckých zásob). Najdôležitejšie, že lesť mala neuveriteľný úspech. Rodina ostala živá, dom nevypálený a všetci utečenci zachránení. A tak ako priamy účastník SNP si dovolím pripomenúť, že práve pri príležitosti výročia bola ideálna príležitosť na otvorenejší dialóg o odkaze Povstania. Ak sa tak nedialo, najskôr preto, že by obnažil mnoho paradoxov, vyzliekol donaha mnohých súčasných politikov. Napríklad tých, ktorí doteraz zotrvávajú na tvrdých neoľudáckych názoroch a ktorí sa dodnes neštítia vykresľovať Povstanie ako zradu na vlastnom štáte. A tu niekde je prameň, z ktorého vyteká a preteká celým Slovenskom farizejská špina. Výsledkom sú kontraprodukty vo forme, povedzme, drastických reforiem, ktoré ničivo dopadajú na najslabšie a najodkázanejšie sociálne vrstvy či už v podobe zákonov, nariadení alebo opatrení. V globále povedané, Slovensko upadlo do najhlbšieho farizejstva s devastujúcimi dôsledkami na tých najúbohejších. Ešte pri príležitosti 50. výročia SNP sme s pozdravom od vyspelej demokratickej Európy formou diplomatického protokolu dostali aj lekciu. „Neprajeme si, aby ste sa vracali do minulosti a kriesili zlo, proti ktorému už raz národ povstal. Za takých okolností by ste už nepatrili k civilizovaným národom západnej Európy, medzi ktoré ste sa vrátili práve vo vašom Povstaní. Hovoríme vám to opakovane preto, lebo sme si všimli, že fašistické tiene vstávajú u vás z hrobov.“ Žiaľ, za desať rokov sa tiene rozmnožili a, čo je horšie, nielen tie fašistické. Zasahujú život Slovákov na najcitlivejšom mieste. Život pre mnohých obyčajných občanov sa stáva neznesiteľným. Dodnes si pamätám programové zásady Demokratickej strany. Oboznamoval som sa s nimi dôkladnejšie ako prvovolič volieb v roku 1946. Práve z toho dôvodu som volil kandidátku č. 2. Práve pri 60. výročí SNP bol príhodný čas, aby si súčasní politici spolu s národom preopakovali, o čom boli tie programové zásady pripravené začiatkom októbra 1944 v Banskej Bystrici: – Nech záujmové skupiny sledujú zlepšenie existenčných podmienok občanov bez ašpirácie na politické ovládnutie spoločnosti. – V sociálnej oblasti brať ohľad na najnižšiu životnú úroveň slovenského ľudu. – Zastávať princípy súkromného vlastníctva a súčasne voľnej súťaže, pritom regulovať a, ak treba, obmedzovať jej zneužívanie na hromadenie hospodárskych ziskov na jednej a na vykorisťovanie slabých na druhej strane. – Povinnosťou štátu je chrániť prácu pracovitým a prácechtivým. Zásadne sme proti riešeniu nezamestnanosti len podporou, treba ju riešiť predovšetkým zamestnaním. Bezdôvodné prepúšťanie z práce kvalifikovať ako trestný čin. Účinnú ochranu existenčných záujmov riešiť umožnením členstva odborových organizácií v samosprávnych a zákonodarných zboroch. Každému občanovi treba zabezpečiť existenčné minimum. Všetky mimoriadne dôchodky jednotlivcov treba stíhať vhodnou daňovou úpravou. – Ochrana zdravia a odborná liečba nesmú byť viac privilégiom najmajetnejších vrstiev, ale záujmom a povinnosťou štátu a národa. Mohol by som ďalej pokračovať. Obmedzenosť priestoru mi to nedovoľuje. Za naliehavejšie považujem spytovanie svedomia politikov, ako plnia tieto odkazy SNP. Informačné média sú dnes zachvátené ódami na politikov, ako je Dzurinda, Mikloš, Kaník, Zajac, Rusko, na našu tigrovitosť a silný ekonomický rast. Z renomovaných miest Európy sa však dozvedáme, ako cynický až kapitalisticko-vykorisťovateľský štýl tejto koalície a najmä vlády radikálne vyháňa zo sociálnej siete do práce ľudí, ktorým však neposkytuje pracovné príležitosti. Nedá sa nazvať inak ako hyenizmom a barbarstvom, keď novela zákona z dielne rezortu práce a sociálnej starostlivosti vyženie 30 % občanov z evidencie invalidov, medzi nimi aj takých, ktorí prišli o nohu a zároveň o ruku alebo stratili obličku a jedno oko. Tisícky pracujúcich musia robiť za minimálnu mzdu, bez nároku na príplatky, a sú zastrašované, že môžu prísť o prácu. Je otrasné, ak za touto neľudskosťou treba hľadať funkcionára Demokratickej strany. Ako priamy účastník SNP, odporca okupácie 1968, sympatizant novembra 1989, čakateľ na zmenu politického systému musím práve pri príležitosti 60. výročia SNP ostro protestovať proti súčasnému besneniu tejto koalície a Dzurindovej vlády. Myslím si, že je čas uvažovať o dokončení Povstania. Autor je priamy účastník SNP

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama