August 1969

Porážka reformného procesu v Československu sa nekonala 21. augusta 1968. Sovietske vedenie vtedy chcelo jedným úderom zlikvidovať vtedajšie vedenie KSČ a ČSSR a okamžite ho nahradiť novým, ktoré by podľa „osvedčených“ receptov nastolilo v krajine „poriadok“. To, čo sa stalo v auguste 1968, nebolo však pre občanov ČSSR prehrou, ale morálnym víťazstvom. Lenže Moskva mala v našej krajine vplyvných spojencov... Nielen české, ale aj naše masmédiá si všímajú osud Karla Hoffmana, najstaršieho väzňa v Česku. Dotyčná osoba dala príkaz, aby československé rozhlasové stanice neodvysielali uznesenie politbyra KSČ z noci 20. augusta, ktoré odsudzovalo okupáciu krajiny vojskami ZSSR a ďalších štyroch krajín Varšavského paktu. Dokument však odvysielal rozhlas po drôte, a tak československá verejnosť s ním bola oboznámená. Neviem však, či niekto upozornil na cynizmus Hoffmannovej obhajoby, tvrdil, že dal príkaz okamžite odvysielať prejav prezidenta republiky Ludvíka Svobodu. Tým sa vlastne priznal, že poznal sovietske plány okupácie krajiny. Svobodov prejav mal oznámiť, že invázne vojská prišli „potlačiť kontrarevolúciu“ a že v krajine je nová vláda, tzv. robotnícko-roľnícka, ktorá mala realizovať príkazy okupantov. No prezident Svoboda bol jedným z tých, čo sa postavili na odpor voči invázii, a odmietol zúčastniť sa na realizácii tohto plánu. Napriek Hoffmannovi československé masmédiá zohrali kľúčovú úlohu v nenásilnom odpore proti okupácii. „Salámová“ taktika Okupanti zmenili po neúspechu v auguste 1968 taktiku. Nemalo už ísť o jednorazový úder, ale o pozvoľné unavovanie a otupovanie sily masového odporu, pozvoľnú likvidáciu či transformáciu inštitúcií, ich štruktúr a funkcionárov. Išlo nielen o hrozby či iné formy nátlaku, ale aj o ponuku rôznych výhod, o individuálnu i sociálnu korupciu. Zároveň sa spochybňovala myšlienka, že socializmus je reformovateľný, „reálny socializmus“ bol vyhlásený za to najlepšie. Narastajúca dezilúzia mala za dôsledok ľahostajnosť ľudí k politike a ich sústredenie sa na vlastné súkromie. Hoci sa tento proces nazýva „normalizáciou“, išlo o zabetónovanie nenormálnych pomerov, ktoré už vôbec nezodpovedali vtedajšej dobe, čo sa názorne preukázalo po dvadsiatich rokoch. V auguste 1968 sa zdalo, že na strane okupantov je iba hŕstka kolaborantov. Zabúdalo sa však, že boli rozmiestnení na kľúčových postoch. Vstup vojsk Varšavského paktu posilnil pozície týchto ľudí v silových rezortoch. Armáda i bezpečnostné orgány boli od roku 1948 budované tak, aby boli povestnou „prevodovou pákou“... Hoci po auguste väčšina lídrov demokratizačného procesu vo svojich funkciách ešte ostala, títo ľudia mohli kedykoľvek vetovať akékoľvek ich rozhodnutie. Navyše dôležitú úlohu zohrávala samotná štruktúra komunistickej strany. Pojem „demokratický centralizmus“ v skutočnosti znamenal, že radoví členovia nemali fakticky žiaden vplyv na politiku strany. Dokonca aj o predsedovi základnej organizácie rozhodovali „hore“ a radoví členovia ho mohli iba odsúhlasiť. V roku 1968 mal XIV. zjazd KSČ túto stranu zdemokratizovať, 21. august 1968 však zmaril jeho konanie. Obdobie od augusta 1968 do apríla 1969 bolo obdobím postupnej transformácie krajine smerom k realizácii pseudonormálneho stavu. V januári 1969 sa študent Ján Palach pokúsil vyburcovať verejnú mienku krajiny sebaupálením. Ani jeho sebaobetovanie nezabránilo krájaniu „normalizačnej“ salámy. V apríli 1969 porazilo na hokejových majstrovstvách sveta československé mužstvo ZSSR pomerom gólov 4 : 3. Davy vyšli do ulíc oslavovať toto víťazstvo. Nejakou „náhodou“ pred pražskou kanceláriou sovietskej leteckej spoločnosti Aeroflot bola vtedy hŕba dlažobných kociek a „ktosi“ tam vytĺkol výklad. Nasledovalo ďalšie „krájanie salámy“. 17. apríla bol do funkcie generálneho tajomníka ÚV KSČ zvolený Gustáv Husák, ktorý sľúbil, že bude dbať „o obnovu vedúcej úlohy KSČ v našej spoločnosti“. Alexander Dubček bol presunutý do funkcie predsedu federálneho parlamentu. Nasledovali čistky v ústredných masmédiách, zakazovalo sa vydávanie časopisov, rušili sa kultúrne zväzy aj iné organizácie, ktoré vznikli v prvej polovici roku 1968. Mocipáni spred januára 1968 až príliš okato dávali najavo svoj triumf. August 1969 Už v polovici júna 1969 sa začal šíriť leták s názvom Drahí spoluobčania. Vyzýval na bojkot verejnej dopravy, na bojkot kultúrnych akcií, obchodov, reštaurácií, na bojkot tlače a na päťminútový štrajk 21. augusta 1969. Podľa údajov, ktoré sú známe až v dnešnom čase, podobných letákov sa rozširovalo niekoľko desiatok druhov. Štátna bezpečnosť za ich šírenie zatkla a vyšetrovala niekoľko stoviek distribútorov. Aj inak sa prejavovalo, že „hustne vzduch“. Dochádzalo k spontánnym štrajkom, čo sa vo vtedajšom žargóne charakterizovalo ako „porušovanie pracovnej kázne“, narastala aj kriminalita. Došlo aj k vykradnutiu niekoľkých skladov zbraní a výbušnín. To všetko bolo dôvodom na to, aby ministerstvo vnútra začalo chystať protiopatrenia. Vznikol krízový štáb a začali sa cvičiť policajné jednotky, ktoré dostali nielen štíty, prilby, ale aj granáty so slzotvorným plynom. Masmédiá, ktoré už boli pod úplnou kontrolou „normalizátorov“, začali čoraz nástojčivejšie varovať verejnosť pred prípadnou účasťou na demonštráciách. Gustáv Husák dokonca vyhlásil, že z našej krajiny už ďalej nenecháme robiť „divoký Západ“. Nasledovali však aj iné opatrenia. V obchodoch sa zjavil nedostatkový tovar. Dnes sa už vie, že bol daný príkaz siahnuť do štátnych hmotných rezerv. V obchodoch bolo nebývalé množstvo nielen mäsa, ale aj banánov či iného ovocia. Demonštrácie Najsilnejšie demonštrácie boli v Prahe. Na tradičnom mieste pouličných protestov, pri soche svätého Václava na pražskom Václavskom námestí, sa prvé hlúčiky začali objavovať už 16. augusta 1969. V pondelok – 19. augusta sa na soche objavili heslá „Ivan, go home“, či „21. srpen – den hanby“. Navečer pokojné zhromaždenie prerástlo v hlučnú demonštráciu, ktorej sa zúčastnilo niekoľko tisíc ľudí. Rozhlas i televízia vtedy vysielali prenos zo zhromaždenia Ľudových milícií, kde účastníkov Gustáv Husák vyzval, aby „malomeštiackym dušičkám“ ukázali, že tu existuje nejaká reálna sila. 21. augusta mali demonštrácie masový rozsah a konali sa vo väčších mestách po celej krajine. Dnes sa zväčša pripomínajú obete z 21. augusta 1968, no aj pri potláčaní demonštrácií 21. augusta 1969 zahynuli v Československu určite desiatky ľudí. Hoci režim na potlačenie demonštrácií pripravoval predovšetkým policajné jednotky, nakoniec bola povolaná nielen armáda, ale aj jednotky Ľudových milícií. Potlačenie demonštrácií v auguste 1969 ukázalo, že pokus o demokratizačný proces v roku 1968 nepodkopal hlavné represívne nástroje režimu – políciu, armádu a justičné orgány. V rozhodujúcich okamihoch sa o ne mohlo normalizačné vedenie oprieť bez toho, aby si na to muselo vyžiadať pomoc sovietskych vojsk. Brutálnych zásahov proti demonštrantom sa zúčastnilo 26tisíc policajtov, 20tisíc vojakov a 40tisíc milicionárov. Svojho času sa v našom parlamente debatovalo o Ľudových milíciách, istý bývalý poslanec tvrdil, že išlo o „nevinnú“ organizáciu, ktorá sa iba hrala na vojačikov. Lenže na zabití demonštrantov niesli vinu z prevažnej časti milicionári, ktorí na rozdiel od policajtov či aj vojakov neboli vôbec pripravovaní na zvládnutie týchto situácií. Zákonné opatrenie Na stovky tisícov demonštrantov v uliciach československých miest reagovala mocenská garnitúra promptne. Predsedníctvo Federálneho zhromaždenia po prerokovaní v predsedníctve ÚV KSČ a na návrh vlády schválilo 22. augusta 1969 Zákonné opatrenie č. 99/1969 „o niektorých prechodných opatreniach nutných na upevnenie a ochranu verejného poriadku“. Platiť začalo hneď. Okrem iných ho podpísal aj predseda parlamentu Alexander Dubček. Verejnosť však po istý však pochybovala, či je jeho podpis pravý. Sprevádzal ho totiž titul RSDr., ktorý Dubček inak nepoužíval. Vedel, akú minimálnu prestíž malo medzi ľuďmi, ak bol niekto absolventom straníckej školy. Prvé tri paragrafy poskytovali polícii a prokuratúre výrazne širšie právomoci než doteraz. Išlo hlavne o zjednodušenie trestnej procedúry a zvýšenie trestnej sadzby za „výtržníctvo“, „hanobenie republiky a jej predstaviteľov“ a „hanobenie štátu svetovej socialistickej sústavy“. Obvinený mal obmedzenú právnu pomoc. Z dvoch dní na tri týždne sa predĺžila doba „zadržania orgánmi SNB“ bez rozhodnutia súdu. Bezprostredne po auguste1969 bolo podľa týchto troch paragrafov odsúdených 1 526 občanov (1 186 v českých krajinách, 340 na Slovensku). Štvrtý paragraf umožňoval okamžité rozviazanie pracovného pomeru (ale aj vylúčenie zo štúdia na vysokej škole) toho občana, „kto svojou činnosťou narušuje socialistický spoločenský systém, a stráca tak dôveru na zastávanie doterajšej funkcie alebo svojho doterajšieho pracovného miesta“. Táto norma sa potom stala východiskom na odôvodňovanie následnej masívnej vlny čistiek v štátnych inštitúciách, školách, ústavoch Akadémie vied a vlastne aj v samotnom straníckom aparáte. Zákonné opatrenie malo platiť iba do konca roku 1969, v skutočnosti však niektoré jeho ustanovenia ostali na ďalších dvadsať rokov trvalou súčasťou československého právneho poriadku. Okrem Dubčekovho podpisu nájdeme meno prezidenta Svobodu i predsedu vlády Černíka. Predovšetkým Černík prejavil v tejto dobe až mimoriadnu aktivitu. Vtedy sa hovorilo, že chce zohrať podobnú úlohu ako János Kádár pri potláčaní revolty v roku 1956. Jeseň 1969 Po potlačení demonštrácií nasledovali aj politické kroky, ktoré mali vytlačiť predstaviteľov demokratizačného procesu z mocenských štruktúr. Podpis spomínaného zákonného opatrenia nezachránil Dubčekovi post predsedu parlamentu, na istý čas musel odísť za veľvyslanca do Turecka, až sa napokon ocitol v politickom ústraní. Z politiky musel odísť aj Černík, po nejakom čase ho na poste predsedu československej federálnej vlády vystriedal Lubomír Štrougal. 25. až 29. septembra sa zišlo plénum ÚV KSČ. Z politbyra museli odísť Dubček a Smrkovský, vylúčili 80 členov ÚV KSČ, ktorí boli obvinení z „pravicového oportunizmu“ a napokon bolo prijaté uznesenie o „výmene straníckych legitimácií“. V skutočnosti išlo o čistku v KSČ, kde mali byť vylúčení všetci čo len trocha podozriví z „reformizmu“ a „pravicového oportunizmu“. Pravda, tí „naozaj verní“ obviňovali najmä Husáka z „nedôslednosti“. Sám Husák pred augustom 1968 hovoril niečo iné a jeho vystúpenie na mimoriadnom zjazde KSS v auguste 1968 bolo pre mnohých nepríjemným prekvapením. Signalizovalo, že Husák prešiel od „reformistov“ k „normalizátorom“. Po auguste 1968 sa zdalo, že napriek okupácii sa bude dať niečo spred augusta zachrániť, že sa aspoň niečo z reforiem presadí. Lenže spomínanej „salámovej“ taktike pomáhala väčšina predstaviteľov obrodného procesu. Kriegel, ktorý odmietol podpísať diktát v Moskve, či Mlynář, ktorý v novembri 1968 odstúpil zo svojich funkcií, pretože pochopil, že sa už nedá nič zachrániť, boli výnimkami. Je tu však zaujímavý paradox. V roku 1987 odstúpil z funkcie generálneho tajomníka ÚV KSČ Gustáv Husák. Mala to byť reakcia na zmeny v ZSSR. No Husáka vystriedal Miloš Jakeš, jeden z hlavných organizátorov straníckej čistky v roku 1970. K moci sa dostali činitelia „robotnícko-roľníckej vlády“, ktorá mala byť nastolená 21. augusta 1968. Lenže v Moskve už bol pri moci Gorbačov. Jakešovo vedenie dokázalo krajinu doviesť iba k novembru 1989, keď už išlo o niečo iné ako o reformu socializmu. Po novembri 1989 sa do politiky vracia Alexander Dubček. Lenže, trúfam si povedať, že sa ocitá v podobnej situácia ako po apríli 1969, veď aj funkciu dostal tú istú – predsedu federálneho parlamentu. Poučil sa však v tom, že nepodpísal lustračný zákon a to odôvodnil tým, že svojho času podpísal spomínané zákonné opatrenie, čo bola hrubá chyba.