Ladislav Klíma: filozof – estét

Prvýkrát som sa k tomuto pozoruhodnému a svojráznemu spisovateľovi a filozofovi dostala kedysi dávno prostredníctvom skvostného groteskného „romanetta“ Utrpení knížete Sternenhocha. Extravagantné dielko ma vyprovokovalo k tomu, aby som začala pátrať ďalej.
Počet zobrazení: 1006
13-m.jpg

Prvýkrát som sa k tomuto pozoruhodnému a svojráznemu spisovateľovi a filozofovi dostala kedysi dávno prostredníctvom skvostného groteskného „romanetta“ Utrpení knížete Sternenhocha. Extravagantné dielko ma vyprovokovalo k tomu, aby som začala pátrať ďalej. Zbierka próz Slavná Nemesis moje nadšenie zintenzívnila. Po viacnásobnom dychtivom prečítaní som, ešte nevediac o ich prepojení a na svoje veľké potešenie, vycítila silný Nietzscheho vplyv, nielen po stránke názorovej, ale aj estetickej. Tak ako Nietzsche, aj Klíma si zaslúži prezývku filozof – básnik, estét slova aj myšlienky. Zbierka próz, esejí a listov Vteřiny věčnosti ma už presne uviedla do jeho koncepcie iluzionizmu, názorových podobností s Nietzschem a Schopenhauerom, kritiky kresťanstva atď. Jeho osoba, život a dielo v súčasnosti pútajú oveľa viac pozornosti, ako to bolo za jeho života. Nonkonformné dielo bolo vytláčané na okraj kultúrneho diania alebo zakazované. O súčasnom záujme svedčia mnohé preklady jeho textov najmä do francúzštiny, nemčiny, taliančiny či poľštiny. *** Ladislav Klíma sa narodil 22. 8. 1878 v Domažliciach v rodine úradníka, regionálneho politika a Masarykovho stúpenca. Ako 26-ročný vydal na vlastné náklady prvú knihu Svět jako vědomí a nic. Text spočiatku nezískal veľa pozornosti. Až po dvoch rokoch ho s uznaním recenzuje Emanuel Chalupný, ktorého naň upozornil Otakar Březina; obaja sa stávajú Klímovými dobrými priateľmi a mecenášmi. Knihou sú nadšení, Chalupný sa o nej vyjadruje ako o „historickej udalosti v dejinách českej filozofie, lebo prostredníctvom nej vstúpil na našu pôdu radikálny subjektívny idealizmus, ktorý skypruje a zúrodňuje pôdu filozofie“. Iní ale, posudzujúc túto knihu z hľadiska „zdravého rozumu“, hovoria o nenormálnosti, úchylnosti, zvrhlosti, úpadku. Tak ako jeho dielo a filozofia, aj spôsob života získava tieto prívlastky. Klíma jednoducho nezapadá do normálneho spôsobu vedenia života: odmieta napríklad používať pražské električky, pretože v nich zakázali fajčiť. Svojimi beletristickými textami pohoršuje české učiteľky a dokonca ich vyprovokuje k verejnej vzbure, čo mu, koniec koncov, môže len lichotiť. Peniaze pre neho nehrajú žiadnu rolu. Žije neustále na pokraji biedy, iba podpora priateľov ho častokrát zachráni od smrti hladom. V bežnom styku je to človek veľmi zdvorilý, jemný, s vyberaným vystupovaním. Jemná láska k prírode, k zvieratám z diel doslova kričí . Jeho názory ale vstupujú do ostrého kontrastu s vtedajšími najvyššími hodnotami – malomeštiactvom a „plným bruchom“. Josef Kodíček o ňom píše v predslove k Slavnej Nemesis: „Štyri roky uplynuli od filozofovej smrti, ale osamotenie a nepochopenie, ktoré ho sprevádzali počas života, sa veľmi nezmenili. Desiatky beletristických ,jepic´ sú analyzované plechovými hubami kritikov a esejistov, jeho diela však akoby nebolo. Nádherným polnočným motýľom ho nazval, myslím, Šalda. A Otakar Březina – Klímov objaviteľ – mnohokrát povedal, že ľudia ako Klíma sa rodia len raz za storočie. Doba skrúšená sociálnymi starosťami však ide pomimo najmocnejšieho duchovného zjavu desaťročia.“ Podľa Kodíčka by sa aj doba sociálne a politicky stabilnejšia mohla pýšiť zrodom takého ducha, avšak nezamestnanosť a hlad nemajú pochopenie pre klímovskú poetiku, metafyziku či obraz človeka, „ktorý dozrie až o tisíce rokov pre božské sebaobjatie“. *** Klíma naopak kritizuje „nízkosť“ spoločnosti, nedostatok veľkých vznešených ideí v politickom, intelektuálnom i súkromnom živote českej spoločnosti. Súčasnosti dáva za vzor minulosť: osobnosti, ktoré tvorili dejiny, vtláčali vlastnú zreteľnú pečať: Caesar, Žižka, Napoleon Bonaparte... sú pre neho hrdinami. Tak ako Nietzsche v Zarathustrovi vykrikuje o smrti boha v spoločnosti, ktorá to chápe ako žart blázna, tak Klíma ako dvorný šašo extrémnymi výrazmi obaľuje skryté pravdy. Málo je ale vnímavých duší, ktoré ich dokážu rozlúštiť. Za svojho života našiel porozumenie iba v malom okruhu intelektuálov, obetavých priateľov, žiadny z nich však bezvýhradne nevyznával jeho názory. To dokazuje, že boli naozaj veľmi extrémne vyjadrované, mali slúžiť ako „zaucho všeobecnému vkusu“. Ladislav Klíma bol už od útleho veku plne zaujatý filozofiou. So svojimi názormi mal už za študentských čias problémy – pre urážku habsburskej dynastie bol vylúčený zo štúdií na všetkých školách vo vtedajšom Rakúsko-Uhorsku. Neskôr odišiel na štúdiá do Záhrebu, po pol roku sa ale vracia domov pevne rozhodnutý, že do žiadnej školy sa už nikdy nevráti a nebude sa venovať žiadnemu zamestnaniu. Už v skorej mladosti teda badať vyhranenosť charakteru. V priebehu života už svoje rozhodnutie v podstate nezmení. Nadmerné užívanie alkoholu, nesprávna životospráva i duševné vypätie napokon oslabia jeho organizmus natoľko, že Ladislav Klíma umiera v Prahe v roku 1928 na tuberkulózu. *** „Klímovo učenie je z tých, ktoré sa pre svoje vnútorné predpoklady nemôžu stať masovou, ba ani skupinovou ideológiou. Je predovšetkým určitou tóninou ducha a trvalo si podriaďuje funkciu myšlienkového katalyzátora.“ (Josef Zumr, Vteřiny věčnosti) Medzi jeho priateľov a priaznivcov by sme mohli počítať skvelých duchov českej kultúry: básnika Otakara Březinu, sociológa Emanuela Chalupného, kritika F. X. Šaldu, filozofa Karla Voroutka, marxistického mysliteľa Jaroslava Kabeša atď. Boli to oni, kto sa pričinil o vydanie jeho diel, keďže samému Klímovi na tom nezáležalo. Po prvej knihe, ktorú širšia verejnosť nezaregistrovala, Klíma pokračuje často veľmi obšírnymi dopismi priateľom. Neskôr vydáva pod pseudonymom Vladislav Sever v Zahradě Epikurově stať Sokol. V nej vystupuje proti povrchnému malomeštiackemu vlastenectvu. V roku 1913 vydáva Traktáty a diktáty. Do povedomia širšej verejnosti sa dostáva po prvej svetovej vojne príspevkami do liberálnej Tribuny, príležitostne v Právě lidu, Českém slově, Nové slobodě, Ruchu filosofickém, Židovských zprávách, Hlase pravdy atď. Väčšina týchto článkov vyšla v knihe Traktáty a diktáty a Vteřina a věčnost. V roku 1928 znova vychádza prvotina. Satirická divadelná hra Matěj Poctivý, na ktorej pracoval spoločne s Arnoštom Dvořákom, tak ako aj jeho predchádzajúce práce, vyvolala odpor, a na nátlak oficiálnych divadelných miest bola stiahnutá z programu. V roku 1928 vychádza nádherná beletristická práca Utrpení knížete Sternenhocha, jediný beletristický text, ktorý sám pripravil pred publikovaním. Dávno po smrti napokon vychádza Slavná Nemesis. Na sprístupnení Klímovej pozostalosti má najväčšiu zásluhu Jaroslav Kabeš. *** V prvom rade asi treba pripomenúť dobu, v ktorej Klíma žil a tvoril, myšlienkové vplyvy, ktoré v nej vládli, dejinné okolnosti, ktoré stáli pri ich zrode. Prelom 19. a 20. storočia – teda doba, v ktorej sa Klímov myšlienkový názor formoval –, bola dobou intenzívneho Nietzscheho vplyvu na celý európsky duchovný život. Trval až do prvej svetovej vojny a bol samozrejme oveľa silnejší, ako predchádzajúci a čiastočne súbežný vplyv Schopenhauerov. Myšlienky Nietzscheho ako „veľkého prehodnocovateľa hodnôt“ vytvárajú atmosféru doby. „Poznám svoj údel, k môjmu menu sa raz pripojí spomienka na niečo obrovské, na krízu, akej dosiaľ na zemi nebolo, na najhlbšiu kolíziu svedomia, na rozhodnutie vyvolané proti všetkému, čo bolo dosiaľ vierou, požiadavkou, svätosťou. Nie som človek, som dynamit.“ (Ecce homo) A naozaj, ako dynamit sa Nietzscheho myšlienky prudko rozšírili po Európe. K tomu prispeli najmä dve okolnosti: v prvom rade kríza, v ktorej sa ocitla buržoázna spoločnosť na konci 19. storočia – prehlbujúci sa rozpor medzi jej ideálmi a každodennou realitou, čím vzniklo akési ideologické vákuum, ktoré bolo treba naplniť. Ďalej to bola básnicko-aforistická forma Nietzscheho prejavu, ktorá radikálne názory podávala v lákavej a prístupnej forme. Ponechávala im oveľa väčší priestor na viacvýznamovú interpretáciu, a tým aj možnosť väčšieho a diferencovanejšieho ohlasu. „A tak sa s Nietzscheho menom stretávame u dekadentných aristokratov ducha, titanských individualistov, radikálnych humanistov a konzervatívnych zbožňovateľov moci i ideológov robotníckeho hnutia v jeho anarcho-individualistickej a anarcho-komunistickej podobe.“ (Josef Zumr, Vteřiny věčnosti) Preto mohlo dôjsť aj k zneužitiu jeho názorov nacistickou a rasistickou ideológiou, ktoré zasiahlo a „pošpinilo“ i mysliteľov ním ovplyvnených, medzi nimi aj Klímu. Treba však povedať, že ako to bolo v prípade Nietzscheho, tak aj v prípade Klímu ide o vyslovene svojvoľný a násilný výklad myšlienok. *** Nietzsche síce oslobodil človeka od nadvlády boha, ale nepodarilo sa mu úplne zbaviť starej metafyziky objektívneho sveta, kde sa boh v podobe rôznych substancií predsa len skrýva. Klíma sa teda vo svojom prvom filozofickom spise usiluje byť dôslednejší, vyhlasuje svet za zdanie, fikciu, svet neexistuje. „Zdá sa nám, že sa nám zdá, že niečo je.“ Jediné, o čom vieme, že existuje, sú naše duševné stavy, o ktorých vieme všetko, tak ako o tom, čo je mimo nás, nevieme nič. Vieme teda všetko a nič. Podľa toho, že máme nejaké duševné stavy, môžeme s pravdepodobnosťou usudzovať o existencii cudzích duševných stavov. Tie sú nositeľom všetkého, čo sa nám zjavuje i čo sa nám zjavuje ako hmota. Na pozadí všetkého diania je teda vedomie. Pripomína nám to Berkleyho, samozrejme, bez božej záruky existencie vonkajšieho sveta. V Liste o ilusionismu a Ivanu Karamazovi Klíma definuje svoju náuku o iluzionizme takto: „Ilúziou nazývam zdanie, že niečo je, čo nie je, nie však ničotné zdanie, ale zdanie neodstrániteľné, druh súcnosti, skutočnosti – mysterion... Iluzionizmom (fikcionizmom, apparentizmom) nazývam filozofiu, ktorá hovorí: svet je podstatou svojou týmto zdaním. Absolútnym (alebo aj konzekventným) iluzionizmom nazývam doktrínu, kde je absolútne všetko zdaním. Podstatná iluzivita sveta je úmyselne, plánovane prevedená a rozvedená do všetkých jednotlivostí, klam, podvod je základnou tendenciou sveta, „humbuk“ ako aprílový žartík je prírodným zákonom par excellence.“ *** Iluzionizmus sa odráža aj v beletristickej tvorbe, Klíma prostredníctvom neho vytvoril veľmi vtipné a duchaplné momenty, do ktorých sa dostávajú jeho hrdinovia. Privádza do šialenstva úbohé knieža Sternenhocha, ktorý stráca pôdu skutočnosti pod nohami. Zo skvelej novely Jak bude po smrti citujem slová bohatého obchodníka, typického predstaviteľa malomeštiactva, ktorý má odrazu tiež problémy s realitou: „Ale veď to všetko nemôže byť! Zvolal som náhle osvietený jasným sebauvedomením. Strašné! Som totálny šialenec... Ale to je nezmysel, to je zas nové šialenstvo: ako by som mohol byť bláznom, keď nie som v blázinci? A potom, cítim, že nie som to len ja, ktorý si veci šialene vykladám, ale veci samy šalejú. Ich vina je to... Môj rozum je v súlade s objektívnou skutočnosťou, môžem ja za to, že táto nie je v súlade s rozumom? Svet, súcno nie sú v súlade s rozumom, to je pravda zo všetkých najnepochybnejšia. Svet je blázinec... Sedím teda predsa v blázinci, som predsa blázon. Ale – nie! Všetko toto je len sen! Čo je vlastne to isté, ako šialenstvo, je zmocneným šialenstvom, je kráľovstvom jeho, kde sa ono s najlepším svedomím bez hanby rozvaľuje.“ Klíma používa tradičné nástroje fantastična a čierneho románu: zdvojenie, deformujúce zrkadlo, zločin, hrôzu... táto estetika je však ním evidentne radikalizovaná – radikalizmus je jeho esenciálny nástroj. Zmäkčuje i obohacuje ho však detsky geniálna fantázia, duchaplnosť a vtip, nejde o žiadny vágny či ufňukaný lyrizmus, ale „rázny krok“, jasnú iróniu, pevnú pojmovú či slohovú stavbu. Ako beletristický autor sa nepohne bez filozofie, jeho diela sú bohaté myšlienkami, nie psychologizáciou postáv či dejovou prepracovanosťou. Ako filozof sa však nezrieka beletrie, ktorá je mu verným útočiskom, „úľavou a odpočinkom ducha štvaného démonmi z čiernych tôní skepsy a nihilizmu“. Beletria utvrdzuje a posilňuje mnohé z jeho filozofie. *** Klíma vychádza zo Schopenhauerovej úvahy o štyroch koreňoch vety o dôvode, ktorú dovádza k záveru o absurdnosti celej logiky. Z toho vyplýva, že neexistuje rozdiel medzi pravdou a fikciou, že všetko je absurdné a jedinou istotou je vôľa, vedomá vôľa, vôľa ako vedomie. Pre Klímu je teda hybnou silou vedomia sila vôle, tak ako Schopenhauer a Nietzsche je aj on filozofom vôle. Nie je to ale vôľa slepá ako u Schopenhauera, ale vôľa vedomá, od vedomia neodlučiteľná. Podľa zásady „násilne myslieť o nemysliteľnosti“ Klíma prichádza so svojou koncepciou pravidiel pohybu sveta a večného návratu, ktorá je odlišná od Nietzscheho koncepcie. Vedomá vôľa je tu súhrnom konečného počtu akýchsi atómov vedomia, tie sa neustále rozlučujú a zlučujú. Každý takýto atóm sa v priebehu „svetového roka“ zlúči so všetkými ostatnými atómami vedomia a stane sa tak v priebehu svetového roka tým, čím je svet v každom momente. Ide teda o pohyb sveta vedome-voľných atómov, kde večný návrat nevyplýva, ako u Nietzscheho, z konečného kvanta sily a kruhovej nekonečnej konečnosti času, ale z časovo nekonečného zlučovania a rozlučovania konečného kvanta kozmického vedomia. Každý atóm vedomia má takto svoj podiel na večnosti a nesmrteľnosti, týmto sa stiera rozdiel medzi bdením a snom, životom a smrťou. Všetko sa navzájom ruší a ľudstvo sa ocitá v životnej hre, v ktorej nemôže nič získať, nič stratiť. „Tu je najvnútornejšie hrozné tajomstvo tohoto sveta – fantóma: všetko sa snaží a plahočí, túži a desí, dúfa a zúfa si, jasá a narieka pre niečo, čo nielen teoreticky „je“ ničím, ale čo i prakticky v NIČ sa paralyzuje.“ Vyprázdnený svet sa stáva vhodným miestom pre vôľu. Tu dochádza u Klímu k obratu, obracia sa k tendencii, ktorú sme postrehli aj u Nietzscheho. „Absolútny subjektivizmus je najviac povznášajúcou, krásnou, lákavou, priaznivou filozofickou možnosťou: učiniť indivíduum bohom.“ Suverénne a silné indivíduum podľa svojej vôle utvára „ľahostajný svet“, vtláča mu svojou silou vlastnú podobu. Vzťah tohto indivídua a sveta bude teda vzťahom všemocného boha k svojmu stvoreniu. Toto naznačuje vo svojej filozofickej prvotine, už ako zrelý mysliteľ to ďalej rozvádza. Spočiatku len v beletristickej tvorbe, odkiaľ sa „to ohromné úsilie o podmanenie sveta a najvyššie umocnenie človeka dá dobre rekonštruovať.“ Nietzsche necháva boha ako najvyššieho metafyzického vládcu nad človekom zomrieť. Klíma ho položí úplne, substanciálne vyprázdňuje svet a zavedie ho na scénu – ako človeka. Nie je to boh, ktorý zostúpil na zem a stal sa človekom, ako to dobre poznáme. Ide o človeka, ktorý ide opačným smerom: zdola hore, aby si zasadol na prázdny trón po mŕtvom bohu, sám sa stáva vládcom nad svetom a nad sebou samým. To je ten Klímov egosolizmus a egodeizmus. S týmto súvisí aj ďalšia charakteristika: ludibrionizmus. Ide o poslednú odpoveď na otázku, čo je svet: „Svet je absolútnou hračkou Mojej Absolútnej Vôľe, svet je to, čo v každom okamihu ja z neho chcem mať“. *** Vidíme, ako sa Klíma s Nietzschem dopĺňajú, jeden vyhlási smrť boha, druhý definitívne vyprázdni priestor jeho náhrade, ktorou sa stáva sám človek. Nie je to človek obyčajný, ide o tvora, ktorého Nietzsche nazýva nadčlovekom, aristokrat medzi ovcami, nositeľ vôle, silná osobnosť. Takéto postavy, muži aj ženy, ale čo je zvláštne, väčšinou ide o ženy, sa často vyskytujú v Klímovej beletrii. Éterické bytosti vyvolávajúce hrôzu v obyčajných ľuďoch. Klíma túto myšlienku rozvíja ako v teórii, tak aj v praxi. Jeho tézou je filozofia = život. Neustále sa usiluje aplikovať svoje názory a postoje na život, uvádza sa napríklad do extatických stavov, v ktorých prežíva pocit božej suverenity vzhľadom na svet i vzhľadom na vlastné telo. Tieto stavy označuje termínom deoesencia. Veľmi pohŕda i akademickými filozofmi. Vidieť to možno v jeho novele Příšerný konec Fabiův, kde najpríšernejším trestom pre borgiovského nadčloveka Fabia je to, že po smrti sa stane profesorom morálky. Fabio ako vysoká duša musí klesnúť v ďalšom živote úplne na dno, je to osud tých najvznešenejších a najvyšších duchov, duchov ostro vyhranených, dokonalých, ktorí sa tak stanú svojím opakom, aby nastalo vyrovnanie, lebo všetko sa nivelizuje, kto je vysoko, musí nevyhnutne hlboko klesnúť. Ironizovanú kritiku kresťanstva podáva v novele Bílá sviňe neboli konečné rozřešení problému o vzniku křesťanství. Už jej názov napovedá, že to nebude nič jemné a vhodné pre veriace dušičky. Je úplne jasné, aké pohoršenie musela vyvolať v malomeštiackej spoločnosti tej doby. Vznik kresťanstva založený na tých najnižších vlastnostiach, skutkoch a úbohosti človeka, ktorý využíva hlúposť ostatných ľudí. Z diaľky a vo veľmi prehnanej podobe to predsa len pripomína Nietzscheho tézu o tom, ako človek-tvorca premietol do boha všetky nedokonalé ľudské vlastnosti a slabosti ako do odpadkového koša. *** O Klímovi by sa toho dalo povedať veľa. Podobne ako u Nietzscheho, aj jeho aforistický štýl písania dáva široký priestor interpretáciám. Ako vidno, Klíma nebol plagiátorom veľkých myšlienok, bol originálnym tvorcom, samostatným mysliteľom. Pohŕdanie dalo jeho dielam niekedy až veľmi radikálny nádych, netreba sa ale nechať zaslepiť povrchovou formou, nechať sa šokovať prvým pohľadom. Tak by to urobili plytké duše, ktorými on tak pohŕdal; ani nepočítal s tým, že by boli vôbec schopné jeho dielo prečítať. Filozofia a život sú u neho naozaj rovnicou, preto ho môžeme zaradiť k filozofom typu Diogenes, Empedokles, Sokrates alebo orientálnych mudrcov, pre ktorých je myšlienka hlavným životným záujmom. Tento moment privádza do extrémov v období, keď sa vážne zaoberá myšlienkou spáchať samovraždu. Týmto si chcel dokázať, že medzi životom a smrťou nie je žiadny podstatný predel. Reálne sa k tomuto kroku neodhodlá, experimentuje s ním však vo svojich dielach (Lidská tragikomedie, Dios, Edgar) a tejto extrémnej a strašnej myšlienke dodá estetickú formu a strašidelný pôvab. *** Doba jeho pochopenia či pozitívneho ohodnotenia v širšej miere je dávno tu. Nie som sama, čo oplakávam všetky jeho zničené, nedokončené či nikdy na papieri nesformulované diela, každé z nich by mi bolo veľmi drahé. Autorka je filozofka

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984