Najmenej zaujímavá juhoamerická krajina
Keď sa hovorí o Venezuele ako o turistickej destinácii, prezentujú sa zväčša biele piesočné pláže plné spokojných dovolenkárov, úžasné korálové ostrovy alebo najvyšší vodopád na svete. Dobrodružná cestovka možno ponúkne výstup na stolovú horu alebo plavbu deltou Orinoka. Toto prehnané sústredenie sa na prírodné krásy dáva tušiť, že v ostatných ohľadoch to s Venezuelou nebude až také ružové. Naozaj: nie sú tu žiadne monumentálne pamiatky po predkolumbovských civilizáciách ako v Mexiku, Guatemale alebo Peru, a keďže v koloniálnom období išlo o ekonomicky nezaujímavú oblasť, nikdy tu neexistovali ani žiadne honosné ukážky koloniálnej architektúry. Venezuela nemá žiadnu výraznú hudobnú tradíciu, ako je brazílska samba alebo argentínske tango, ani žiadneho slávneho spisovateľa, akým je Márquez v susednej Kolumbii. Aj miestny kolorit je na tom zle. Vďaka peniazom z ropy je Venezuela považovaná za najpozápadnenejšiu krajinu Južnej Ameriky. Tento článok je teda o prieskume najmenej zaujímavej juhoamerickej krajiny. Takže : „Bienvenidos amigos pasajeros,“ ako hovorí veľký nápis na autobusovej stanici v Core : „Vitajte, kamaráti cestujúci.“ Ak do Caracasu prilietate z Európy a ujde sa vám miesto pri okienku na ľavej strane, uvidíte úzky pás pobrežia zovretý medzi more a strmé svahy Cordillery de la Costa. Nájdete na ňom však už iba zvyšky koloniálneho mesta La Guaira, vyznačeného ešte v mojom školskom atlase, a takmer nič z prímorských letovísk vychvaľovaných vo všetkých trochu starších bedekroch. Pred piatimi rokmi sa tu z hôr po silných dažďoch spustila záplava blata a kameňov a zničila všetko, čo jej prišlo do cesty. Pochovala pritom pod sebou asi 50 000 ľudí. Černoch z Trinidadu, s ktorým sa o tom rozprávame, tomu hovorí „Desastre“. Používa španielske slovo, hoci inak hovorí po anglicky. Vyslovuje to s veľkým D. Caracaské letisko sa nachádza na tom istom pobrežnom páse, ale trochu viac na západ. Z letiska je to do Caracasu vzdušnou čiarou len zopár kilometrov, mesto však leží o celých 1000 metrov vyššie, v hlbokom horskom údolí, o ktorom by len málokto hádal, že sa nachádza tak blízko pri mori. Po ceste hore serpentínami a tunelmi sa spustil tropický lejak, ktorý nám predviedol veľmi odľahčenú ukážku toho, čo sa tu muselo odohrať za „Desastre“. V priebehu niekoľkých minút sa krajnice cesty zmenili na divoké horské potoky, v ktorých sa autobus brodil tak na dvadsať čísel. Z prudkého svahu pri ceste, z miest, kde inokedy môžu byť nanajvýš tak miniatúrne jarčeky, zrazu prýštili celé vodopády spenenej a kalnej vody. Kým sme však dorazili na miesto, po búrke nebolo ani pamiatky. Autobus nás vysadil v nejakom tmavom a špinavom podjazde, odkiaľ sme sa pomedzi ošarpané baráky, hlučný dav, túlavých psov, dopravný chaos a koncentrované výfukové plyny vydali hľadať hotel. Bolo jasné, že sme vysadli v nejakej veľmi podozrivej štvrti. Až keď sme sa v Caracase trochu zorientovali, uvedomili sme si, že to nebola žiadna podozrivá štvrť, ale naopak samo finančné srdce Venezuely, námestie Bellas Artes. V skutočnosti sme vystúpili len pár krokov od hotela Hilton, priamo pod dominantou mesta, dvojicou mrakodrapov Torre Oeste a Torre Este, v obchodnom komplexe Parque Central. Problém je v tom, že pre Európana, zvyknutého na to, že jednotlivé mestské štvrte majú svoj špecifický charakter (historické centrum, obchodná štvrť, vilová štvrť, čínska štvrť) pôsobí päťmiliónový Caracas, a vlastne všetky venezuelské mestá, dosť mätúco. Vedľa rodného domu Simona Bolívara, pamiatky na koloniálnu minulosť mesta, stojí obrovská moderná budova banky obložená čiernym sklom. Vedľa nej je zas nejaká polorozpadnutá a neobývaná tehlová krabica, ďalej panelák, potom obchod s kolumbijskou spodnou bielizňou, za ňou monštruózny betónový socrealistický monument z čias ropného boomu, za ktorým môže nasledovať ďalšia historická budova. Je to urbanistov zlý sen. Situáciu ešte komplikujú všadeprítomné pouličné stánky s empanádami a arepami, pečenými banánmi, džúsmi na mieste vytláčanými z čerstvého ovocia, oblečením, kokosovými a gujávovými sladkosťami, so sádrovými panenkami Máriami, šperkami, právnickou literatúrou, stánky s manikúrou, kde muži lakujú ženám nechty; kaderníctva vysunuté do ulíc, panie s jedinou šľahačkovou tortou vyloženou na stoličke, predajné miesta bylinkárov (Toto je načo ? To je proti kašlu. A toto ? Na bolenie brucha. A tamto ? To je liek na rakovinu, seňor.) Ďalej tu narazíte na mobilné centrá komunikácií stolíky alebo bicykle s prirobeným pultíkom, na ktorom je vyložených niekoľko mobilov, z ktorých si môžete za priaznivú cenu zatelefonovať. Pomedzi to všetko sa prepletajú vykrikujúci zmrzlinári s polystyrénovou krabicou cez rameno a zvončekmi v ruke, pouliční predavači mamonu a žrebov do lotérie, chlapi obťažkaní termoskami, z ktorých vám na požiadanie načapujú fantastickú čiernu kávu, sladkú a silnú, ľudia ju popíjajú, káva vonia, plastové poháriky sa hádžu na zem. Takto blízko pri rovníku je rozdiel medzi dĺžkou dňa a dĺžkou noci menší ako u nás a strmé hory, ktoré sa týčia ešte viac ako kilometer nad mesto, deň nijako nepredlžujú. Keď sa začne stmievať, pouličné stánky rýchlo miznú, ľudia si ich odvážajú na malých vozíkoch, na úzkych chodníkoch si navzájom prekážajú naťahujúc sa s obrovskými kusmi preglejky a krabicami s tovarom, kovovými mrežami a pohúžvaným igelitom. Okolo ôsmej sú už ulice pusté, až na takmer neviditeľné postavičky krčiace sa v bránach, bezdomovcov hrabúcich sa v hromadách odpadkov nahrnutých k múrom a divných „týpkov“ postávajúcich po rohoch. Stretávame chlapíka, ktorý nás varuje pred nástrahami mesta, prvého z mnohých, ktorí nás ešte čakajú roztrúsení po rôznych mestách a mestečkách celej Venezuely. Vysvetľuje nám : „Peligroso.“ „Comprenden ?“ A keby sme náhodou nerozumeli, dodá ešte esperantom: „Bum-bum-bum.“ Takéto varovania pred pouličným násilím nás čakajú v každom meste, ktoré navštívime. Okrem spomenutého mladého muža v Caracase to bude tučný pán s francúzskou briadkou v Maracaibe, stará indiánka v Méride, dve ženy v strednom veku a kvetovaných šatách v Core atď. Po zotmení nechceme v Caracase svojou gringovskou farbou pokožky, gringovským ošatením a gringovskými spôsobmi príliš provokovať, a tak navštevujeme len krčmu, ktorá je rovno oproti hotelu. Nostalgicky mi pripomína bratislavského Kráľa Mateja v jeho najlepších časoch, keď personál na sťažnosti na moč hromadiaci sa na podlahe pánskeho WC zareagoval vykrútením záchodovej žiarovky. V Guasacaca bare sedíme s pár ľuďmi pri pulte, barman sa nás na druhý deň ani nepýta, čo chceme, rovno pred nás položí to, čo sme pili včera. Vzadu spí nejaká pani s hlavou na stole, na tanečnom plácku tancuje jediná objímajúca sa dvojica. Krčmu strážia dvaja policajti v maskáčoch a nepriestrelných vestách. Sú ozbrojení brokovnicami zvarenými z kovových rúrok. Hlavné námestie sa tu, rovnako ako vo všetkých venezuelských mestách, volá Plaza Bolívar. Dokonca aj v pralesnej indiánskej dedine, ktorú sme navštívili neskôr, majú uprostred osady udupané priestranstvo s bustou Osloboditeľa a názvom Plaza Bolívar. Zdá sa, že Bolívar je vo Venezuele dokonca ešte populárnejší než v ostatných krajinách niekdajšej Veľkej Kolumbie. Možno je to tým, že je to miestny rodák, možno tým, že Venezuela niesla na svojich pleciach najväčšiu časť váhy vojen za nezávislosť, a tak sú city spojené s týmto obdobím obzvlášť silné. Hovorí sa, že v tých časoch zahynula asi štvrtina miestneho obyvateľstva. Tak isto veľa z bitiek a historických udalostí tých čias sa odohralo práve tu, na venezuelskej pôde: vyhlásenie Veľkej Kolumbie v Angosture (terajšom Cuidad Bolívar), bitka v Carabobo, námorná konfrontácia medzi španielskymi a povstaleckými loďami na Lago de Maracaibo, najväčšom jazere Južnej Ameriky, podpísanie španielskej kapitulácie v Maracaibe, v dome doteraz stojacom na Plaza Bolívar. Po Otcovi Vlasti sú v Caracase okrem hlavného námestia pomenované ešte dve veľké triedy, Avenida Bolívar a Avenida Liberador, nehovoriac už o rôznych menších uličkách a ustanovizniach. Graffiti, tak ako ho poznáme u nás, tu až na prvé nesmelé pokusy neexistuje, nahrádza ho však tradícia nástenných malieb s epickou, zväčša bolívarskou tematikou. Aj naivný umelec, ktorého obchodík sme navštívili v Méride, bol pri výbere tém dosť monotematický : Bolívar a Ľud. Bolívar a deti. Bolívar so svojou milenkou. Bolívar so svojím koňom. Bolívar so svojím koňom a svojou milenkou. Bolívar v hamake. Oficiálny názov krajiny bol nedávno zmenený na República Bolivariana de Venezuela. Vláda sa volá Gobierno Bolivariano y Revolucionario. Kiosk, kde sme si kupovali cigarety, nesie hrdý názov Quiosco Bolivariano. Cigarety sa tam predávajú na kusy. Zapaľovač je retiazkou pripevnený ku kiosku. Do Venezuely sme dorazili mesiac pred referendom o predčasných voľbách a zostali tam až do tejto napäto očakávanej udalosti. Celý náš pobyt sa teda niesol v znamení SÍ a NO. SÍ znamená áno pre predčasné voľby a teda opozíciu voči terajšiemu prezidentovi Hugovi Chávezovi, NO zase jeho podporu. Venezuelčania, na rozdiel od nás, nepovažujú svoje politické presvedčenie za súkromnú vec, tak isto ako za ňu nepovažujú ani svoj rodinný a osobný život. Tak, ako je im cez nezasklené okná vidieť do spální a obývačiek, rovnako nerobia žiadne tajnosti so svojím politickým presvedčením. Domy si oblepujú agitačnými plagátmi, píšu volebné heslá na steny, majú ich nalepené na autách a nastriekané na tričkách, andskí indiáni vyrábajú na svahoch hôr obrovské biele nápisy, viditeľné zo vzdialenosti mnohých kilometrov : „VOTA NO“. Eva ma presvedčila, že aby som v tejto farebnej krajine zapadol, nevyhnutne si potrebujem kúpiť červenú košeľu. Na diskotéke som sa potom od jednej dievčinky (prívrženkyne SÍ menom Džadída) dozvedel, že som tým nevedomky získal politické presvedčenie : „Červené košele tu nosia Chávezovi prívrženci.“„Ale červená je pekná,“ utešovala ma : „Ja ju mám rada.“ Súdiac podľa agitácie za a proti, zdá sa, že existuje pomerne silná korelácia medzi bohatstvom a volebnými preferenciami toho-ktorého miesta. V chudobných štvrtiach, plných miniatúrnych neomietnutých domčekov natlačených jeden na druhý, sa SÍ agitácia takmer nevyskytuje. Naopak, najagilnejšia – z toho, čo sme zažili – bola v Zulii, najbohatšom štáte Venezuely a najmä v jej hlavnom meste Maracaibe, ropnom srdci krajiny. Ignorujúc politiku, rozhodli sme sa stráviť prvé dni na karibskom pobreží. Na západ od Caracasu, oddelených od zvyšku krajiny dvetisíc štyristo metrami masívu Cordillery de la Costa, leží niekoľko koloniálnych mestečiek vykazujúcich vďaka svojej izolácii a niekdajšiemu zameraniu na lodnú dopravu skôr antilský ako pevninský charakter. Niektoré z nich doteraz nemajú prístup po pevnej zemi. Dá sa do nich dostať len loďou. Zaujímavé je, že napriek tomu, že ide primárne o prístavy, nie sú postavené pri mori, ale hodný kus od pobrežia smerom k horám, schované medzi banánovníkmi. Išlo vraj o obranné opatrenie proti pirátom. Pláže sú tu biele, tienené kokosovými palmami, za húštinami sukulentov rastú banánovníky a bambus, ďalej sa už dvíhajú len hory porastené hmlovým pralesom. Vo vyšších úrovniach ich zahaľujú mraky. Kúpeme sa a cigarety si pripaľujeme od tlejúcej kopy naplavených petflašiek, pneumatík, driev, sáčkov a iného odpadu. Stretli sme tu skupinku baskičaniek a dodatočne si uvedomujem, že zo všetkých zahraničných turistov (nie je ich tu veľa, turistické lokality sú preplnené venezuelskými dovolenkármi) tvorili práve baskovia najsilnejšie zastúpenú skupinu. Len pre porovnanie : Severná Amerika 0, Katalánia 2, Taliansko 4, Belgicko 1, Francúzsko 3, Nemecko 2, Baskicko 10. Snažil som sa vypátrať príčiny tohto javu, ale jediné, čo sa mi o venezuelsko-baskických vzťahoch podarilo zistiť, bol fakt, že španielska koruna kedysi, na veľké rozhorčenie miestnych obchodníkov, udelila monopol na obchod s kakaom, teda hlavne na jeho vývoz na Antily a do Mexika, práve Baskom. Poznamenajme ešte, že v tej dobe bolo kakao jediným skutočne lukratívnym artiklom, ktorý mohla Venezuela poskytnúť. V najbližších dňoch nás čakali ďalšie skúsenosti s venezuelským dopravným systémom, fantastickou ustanovizňou napájanou lacnou domácou ropou, rovnako ako prienik do miestnej hudby, ktorá tvorí integrálnu a nepostrádateľnú súčasť tohto dopravného systému. O tom nabudúce. Autor je cestovateľ a programátor
