Pred zavretou bránou

Trochu osobný úvod... Keď som šiel prvý raz pred Úrad vlády za pani Cingeľovou, nevedel som, čo mám čakať. O jej prípade som mal pár kusých informácií z médií. Keď mi rozprávala svoj príbeh, často som nevedel, ako reagovať...

V celom prípade možno písať o mnohých veciach – ako o ňom informovali médiá, ako sa k celej veci postavila vláda alebo politické strany (aj opozičné), či sa pýtať na ulici ľudí, čo si myslia. Alebo sa dá zamerať na niektoré (nepodstatné) podrobnosti – „nešla na pohreb svojej mame“, „necháva tam hladovať aj svojho syna“... – a celý ho skresliť. Ja som sa snažil interpretovať len časť z toho, čo mi pani Cingeľová počas tých pár stretnutí povedala. Začiatok „Môj boj sa začal vtedy, keď ma oslovil pán A., predseda OZ Metalurg, a vtedajší riaditeľ studenej valcovne pán V. Chceli, aby som sa zúčastnila na manipulácii meraní (hlučnosti). Na základe týchto zmanipulovaných výsledkov mali byť ľuďom odobraté príplatky za sťažené pracovné prostredie, za hluk. Tvrdili, že spoločnosť má finančné problémy a že to chcú takto riešiť, aby ľudia mali prácu... proste takéto reči. Odmietla som to, no v máji 2001 som ako odborová predáčka zorganizovala mimo podniku stretnutie zamestnancov s jeho vedením. Chcela som verejne diskutovať o celom probléme. Boli tam aj iní ľudia z našej dediny – zavolala som napríklad pána farára, pani doktorku a iných. Chcela som, aby tam boli ako svedkovia.“ Na druhý deň po stretnutí pani Cingeľová ochorela. Diagnóza – polyneuropatia dolných končatín. Ešte nebola ani vyliečená, a už ju navštívili „dvaja páni s ukrajinským prízvukom“ a vyhrážali sa jej, aby sa už nikdy „neopovážila kontaktovať vtedajšieho prezidenta spoločnosti U.S. Steel“. Podala trestné oznámenie. Po pár mesiacoch sa jej stav zlepšil a šla do práce. Čakalo ju tam prekvapenie. „Medzitým, ako som bola na vozíčku, vykonali merania. Dosadili tam ľudí, ktorí to podpísali. Keď som sa v novembri 2001 dostala do práce, merania boli urobené a veľkodušne vyhlásili, že do 1. januára 2002 príplatky nechajú, potom ich odoberú.“ Vtedy urobila skoro nemožné a zamestnávateľa presvedčila, aby príplatky priznal naspäť. A vyplatil ich aj so spätnou platnosťou k 1. januáru 2002. Na výsledky meraní, ktoré zástupcovia odborov podpísali, sa už akosi neprihliadalo... Keby sa tam bola bývala zastavila, príbeh by mal určite úplne inú dohru. No pani Cingeľovej, podľa jej vlastných slov, „narástli ústa“. Začala poukazovať na nedodržiavanie bezpečnostných predpisov – zamestnanci museli podpísať vyhlásenie, že budú rešpektovať bezpečnostné predpisy a preberajú zodpovednosť za následky pri ich nerešpektovaní, zároveň ich však zamestnávateľ nútil predpisy porušovať. Situácia sa vyostrila. Najprv to s „problematickou Cingeľovou“ skúsili podobrotky: „Samozrejme, najprv mi ponúkali peniaze za to, aby som bola ticho. Prvý raz to bolo päť miliónov a ponúkla ich predsedníčka odborovej organizácie KOVO, do ktorej som vstúpila po tom, ako dostala písomné poverenie, aby som zastupovala všetkých, ktorí sú organizovaní v odboroch v podniku, obalová vetva... Vyjednala som nakoniec, že všetky merania sa môžu uskutočňovať len v mojej prítomnosti, lebo som si bola istá, že ich výsledky manipulujú. Keď už boli rokovania pred koncom, pani predsedníčka mi navrhla: „Ale vieš, ako to je. Dostaneš päť miliónov a buďme ticho, bude to dobre.“ Brala som to ako vtip, ale od toho času ma už odborová organizácia začala ignorovať. Na merania ma už nevolali, nevolali ma ani na zasadania podnikového výboru, hoci som sa medzičasom stala jeho členkou. Nasledoval psychický nátlak, čo by som vydržala, no cez moju osobu boli zastrašovaní ostatní zamestnanci.“ Keďže sa nič neriešilo, rozhodla sa pre „dvojhodinový štrajk“ – odmietla pracovať, pokiaľ jej nevytvoria podmienky na bezpečnú prácu. „Dve hodiny linka stála, nakoniec však nahovorili iné žeriavničky, aby začali pracovať, a tak ju opäť spustili. No potom zvolali všetkých zamestnancov na dvoch linkách, prišiel tam pán A. z vedenia, verejne ma tam osočoval, tvrdil, že kvôli mne nedostali ľudia peniaze za hlučnosť, lebo som počúvala nesprávne postupy.“ Potom sa situácia začala priostrovať. Najprv si ju predvolali ľudia z vedenia a ponúkli jej „desať miliónov, len aby som už bola ticho. Samozrejme, bola som tam sama, tak to neviem nijak dokázať, rovnako ako tých predchádzajúcich päť miliónov. Odmietla som, ale bol tam prítomný aj pán Američan, ktorý sľúbil, že sa na to pozrie a osobne na to dohliadne. Aj sa tam poobede objavili nejakí ľudia, tak som sa tešila, že aspoň niečo sa podarilo. Nasledujúci deň som mala nočnú smenu, v ktorej som bola fyzicky napadnutá. Ľudia hovorili, čo im tvrdili páni, že po hale lietala nejaká tehla, ktorá ma náhodou udrela do hlavy. Keď som sa však prebrala, žiadnu som nenašla.“ Celý príbeh s tehlou bol akýsi divný. „V noci sa náhle vypol žeriav. Šla som sa pozrieť, čo je. Vysielačka nebola funkčná, aj keď som ich predtým upozorňovala, aby ju vymenili, tak som šla osobne. Keď som šla k hlavnému vypínaču, bola tam tma, lebo svietilo len niekoľko žiaroviek, niečo som cítila. A potom som sa už len prebrala. Je pravda, že som nikoho nevidela, a tak som nikoho nemohla identifikovať, či na mňa zaútočil. Vrátila som sa do kabíny, kde som zistila, že žeriav ide a svetlo svieti. Sama som zišla dolu a nakoniec som musela súhlasiť, že zavolajú lekára. Museli ma hospitalizovať – celú pravú stranu hlavy som mala opuchnutú a mala som modriny aj na jednej strane tela. Boli to tri rovné modriny.“ Ďalšie problémy pokračovali v nemocnici, kde jej personál prišiel „oznámiť, že tam bola kriminálka a že vzali veci, v ktorých ma priviezli. Keďže ma každý deň po hlave nebúchajú, nevedela som, že pri takom niečom som mala byť prítomná aj ja, tak som nič nenamietala a uverila som. Prepustili ma z nemocnice a ja som čakala, ako sa to vyšetrí. Medzičasom zamestnávateľ požiadal lekárku, aby mi dala urobiť psychologické testy. Tušila som však, že tam niečo nie je v poriadku – na také testy žeriavnici nechodia. Ja som však bola poslušná, akurát som prosila pána Machynu, či by mi nepomohol. Sľúbil, ale nakoniec na to asi zabudol. 15. novembra som šla teda na psychotesty. Celý deň ma testovali. O druhej poobede mi povedal, že telefonicky si vyžiadali, aby mi urobili aj počítačové testy. Tak som mala prísť ráno na siedmu. Poobede mi volal môj majster D., ktorý mi oznámil, že večer prinesie záznam o úraze. Dovtedy, celé dva týždne, nemal čas, ale súhlasila som, iba som ho požiadala, aby prišiel do šiestej, lebo ráno musím vstávať na testy. Sľúbil, no neprišiel. Napokon o jedenástej v noci prišiel so záznamom jeden zamestnanec, ktorý ani nevedel, čo nesie. Zobudil ma. Obálku som pred ním otvorila. V zázname boli strašné veci, úplne nepravdivé, teda som to odmietla podpísať. Tie testy som nakoniec absolvovala, tak museli napísať, že som spôsobilá robiť ako žeriavnička.“ Vyšetrovanie celej nehody malo zvláštny priebeh: „Vtedy som si ešte myslela, že celý prípad vyšetruje polícia. No prešiel mesiac a nič. Tak som volala riaditeľovi bezpečnosti pri práci a pýtala sa, čo je. Tvrdil, že sa to vyšetruje, len mám čakať. Na polícii v Šaci mi však povedali, že oni nič nevyšetrujú, lebo môj predák tvrdil, že na žeriav sa nemohol dostať nik iný, len ja (takže to bola zjavne nehoda), a tak prípad ani nezačali vyšetrovať. Za mnou však nikto nebol, žiadni policajti. Išla som teda na políciu a 23. decembra podala trestné oznámenie. Šla som do nemocnice a pýtala sa, kto odniesol moje veci, ak nie polícia. Najprv mi tvrdili, že akási „jedna pani“. Nakoniec ma ešte právnik v nemocnici uisťoval, že už našli policajtov, ktorí potvrdia, že veci vzali. Keď som si to pýtala písomne, nakoniec mi písomne potvrdili, že to zobrala SBS-ka U.S. Steel. Vraj si pomýlili uniformu policajtov s bezpečnostnou službou...“ Pani Cingeľová si myslí, že to bol pokus odstrániť ju alebo zastrašiť. Prípad má zatiaľ v rukách polícia, výsledok je ešte neznámy. To, ako bolo nakladané s dôkazom – oblečením, ktoré mala pri nehode –, je však minimálne „neštandardné“. Keď sa vrátila do práce, nečakalo ju nijaké vrelé privítanie: „V januári som už bola práceschopná. Prvýkrát som mala nastúpiť do nočnej smeny, tak som prosila kolegov, aby ma nedávali na ten istý žeriav, kde sa mi stala „nehoda“. Sľúbili to. Prišla som do práce a poslali ma presne naň. Nik sa so mnou nechcel ani baviť. Po dvoch dňoch sa mi jedna kolegyňa priznala, že mali zakázané zhovárať sa so mnou, ale že to nikomu nepotvrdia, lebo oni majú svoje rodiny...“ Prvá hladovka „S prvou hladovkou, pred U.S. Steel, som začala po tom, ako ma začali trestať za to, že poukazujem na problémy. Vtedy šlo o podpísanie listín o bezpečnosti pri práci. Zamestnancov nútili, aby to podpísali, aj keď neprebehlo žiadne školenie, a nátlakom prinútili aj mňa. Ja som to však malým podvodom obišla – priznávam, že podvodom, nikdy som to dovtedy neurobila, ale chcela som im dokázať, že porušujú pravidlá – urobila si kópie dokumentov a celú vec postúpila na políciu. Tá ma najskôr odmietla, že je to pracovnoprávna vec, do ktorej ona nezasahuje, ale podala som odvolanie. Medzitým bolo voči mne vedené disciplinárne konanie za odcudzenie dokumentov a ako trest mi strhli na desať mesiacov prémie i variabilný plat. Odbory s tým súhlasili. Pre hladovku som sa však rozhodla po tom, čo som šla za Američanom. Ten ma prijal a tvrdil, že sa všetko prešetrí, len nech počkám dva týždne. Po ich uplynutí som dostala list, v ktorom stálo: „Disciplinárne konanie proti Vám sa nekonalo.“ – lenže ja mám o tom zápisnicu! Zároveň tam písali, že som nedostala žiaden finančný postih. V druhom bode šlo o môjho brata – pred istým časom mu dali „fúkať“, výsledok bol pozitívny, on však nesúhlasil a vyžiadal si krvný test, v ktorom sa ukázalo, že nepil; napriek tomu mu stiahli na pol roka prémie. Nato mi v liste odpísal, že to brat musí riešiť osobne. No a potom tam bola tretia veta – že „s každým zamestnancom nakladajú takisto ako so mnou“. To vyprovokovalo moju hladovku. S Cingeľovou si robte, čo chcete, ale nie s ostatnými. Poslala som odpoveď na list s fotokópiou potvrdenia o disciplinárnom konaní i potvrdenia o stiahnutí prémií a dodala som, že ak tak zaobchádzajú so všetkými, musím protestovať a začínam hladovku. Smiali sa mi do očí. No ja som opatrná – na polícii som nahlásila protest a zavolala som Új Szó. Redaktorka nemohla prísť, ale keďže som jej poskytla všetky informácie a dokumenty, napísala o tom do novín. O celom pingpongu, ktorý so mnou hrali. V U.S. Steel si mysleli, že žiadne médiá tam neprídu. Ráno o siedmej som prišla s tabuľkou, postavila sa tam a oni sa zo mňa smiali. Ale keď uvideli, že prichádzajú médiá, tak už videli, že ma „nezataja“, a skúsili to inak.“ Keď časť príbehu o nočnom útoku sa zdá neuveriteľná, tak opis hladovky pred U.S. Steel pripomína praktiky niektorých firiem voči zamestnancom v rozvojových krajinách. „Šla som hladovať a nemala som to nijak premyslené. Proste nebudem jesť a dosť. Ale prvý deň strašne pršalo a ja som tam nemala so sebou nič. Šla som tam len so svojou tabuľkou. Z domu mi priniesli teplé veci, no nesmeli mi ich odovzdať. Ale vydržala som. Ráno si mysleli, že už som zlomená. Vtedy dobehli vysokí predstavitelia U.S. Steel a povedali mi, že mi oficiálne povoľujú chodiť na záchod, na ktorý som už chodila predtým. Ale s tým, že kvôli mne vypracovali bezpečnostné predpisy, podľa ktorých nesmiem prejsť cez cestu, ktorá vedie k tomu záchodu. Lebo keď cez ňu prejdem, poruším bezpečnostné predpisy a musím s protestom prestať. Zároveň však nemôžem chodiť na záchod ani niekam tam na kraj cesty, lebo to by som porušovala verejný poriadok a mohli by zavolať políciu. Tak som vzala minerálku, čo som mala, a pred nimi som ju vyliala na zem: „Nevadí, páni, potom nebudem ani piť.“ Takto ma držali 31 hodín. Prosila som o pomoc ministerstvo zdravotníctva, oni mi povedali, že sú ďaleko, v Bratislave, nemôžu mi pomôcť. Aj Červený kríž odmietol s tým, že na to nemajú vybavenie. Medzitým, mám smolu, som dostala menštruáciu. Ani tak neustúpili, tak som tam tak sedela na zemi. Páni chodili a smiali sa mi do očí. Nakoniec sa zľutovala riaditeľka Oceli východu (noviny vydávané spoločnosťou U.S. Steel), ktorá sedela v tej istej budove, v ktorej bol záchod. Prišla a povedala: „Poďte, pani Cingeľová, však ja im ukážem.“ Všetkých SBS-károv odohnala. Zatiaľ mi potajomky priniesli veci a šla som na záchod prezliecť sa. Keď som vyšla, že sa umyjem, v ženskom záchode už stáli ľudia z vedenia U.S. Steel a povedali mi, že keďže mám teraz voľno, nemôžem používať vodu v U.S. Steel. Tak som bez umývania vydržala jedenásť dní. A ak je toto všetko v súlade so zákonmi, proti tomu musím protestovať.“ Neostalo len pri psychickom nátlaku. Podľa pani Cingeľovej ju v noci zo 6. na 7. júna „dokopali“. Ani to ju však nezlomilo. Pochod Svoj „súboj s U.S. Steel“ nevyhrala. Bola prepustená z práce, no rozhodla sa nevzdať sa a pokračovať ďalej. Počas hladovky a po nej dostala mnoho listov, navštívili ju ľudia, ktorí jej hovorili o podobných problémoch. Nakoniec sa s pár „novými známymi“ rozhodla, že pôjde na pochod Slovenskom, aby zistila, či je situácia naozaj taká zlá. „Pred pochodom som ostatných, čo sa ku mne pridali, nepoznala. Sú to ľudia, ktorí ma navštívili počas prvého protestu. Vtedy so mnou súhlasili, lebo ľudia z toho regiónu poznajú problémy v U.S. Steel – mnohí sú tam zamestnaní. Len nič nesmú hovoriť. Prišli sa mnou a potom ma navštevovali. Ďalší za mnou prišli po proteste – našli moju adresu, telefónne číslo... Nie sama som sa rozhodla ísť na pochod. Viacerí sme sedeli a premýšľali, čo ďalej. Prišla som s nápadom preveriť, či aj inde sú naozaj také problémy, ako ľudia tvrdia. O tom, že pôjdeme bez peňazí, som sa rozhodla ja sama. Myslela som si, že ak na tom ľudia nie sú tak zle, ako mi to písali v listoch, tak sa sem nedostaneme. Ale ak naozaj chcú, aby sme doniesli odkaz vláde, pomôžu nám. A prišli sme sem.“ Počas pochodu mali problémy – napadli ich, stratili jedno z áut, ktoré nieslo stany, ale do Bratislavy došli. Najprv nemali žiaden plán, čo tam budú robiť – chceli proste odovzdať predsedovi vlády odkaz o živote ľudí na Slovensku. Ku koncu jej však niektorí z ďalších účastníkov oznámili, že pred Úradom vlády začnú s hladovkou. Snažila sa ich odhovoriť, nešlo to, tak sa k nim pridala. A čo hovorí na tvrdenia, že je to politicky motivovaná akcia? „Neorganizovali to ľudia v politike ani bohatí ľudia, ktorí sa už chceli postaviť proti tomu, čo sa tu deje. Veľmi veľa ľudí je bez zamestnania len preto, že sa opovážili niečo kritizovať.“ Čakanie Samozrejme, v Bratislave sa od „suseda“ na Úrade vlády nedočkali žiadneho prijatia. Namiesto toho sa vraj niekoľkokrát pokúsili ich protest prerušiť: „Zastavil sa u nás raz jeden pán, ktorý tvrdil, že je z ministerstva práce a sociálnych vecí, ale že s nami súhlasí a pridáva sa k nám. Postupne si získal našu dôveru, až sa nakoniec dostal aj do stanu. Na druhý deň večer potom povedal, že ide doniesť z domu nejaké deky, a zmizol, ešte predtým nám však uvaril kávu. Keď si z nej dievča odpilo, chutila nejako zvláštne. O pol hodiny nato dostala strašné kŕče, tak sme jej len dávali piť veľa vody. Zistili sme, že všetky balíčky s kávou niekto otvorili, rovnako aj fľaše s minerálkou. navyše nám ten „agent“ dal medzi veci jogurty a balíčky keksov. Tak sme to všetko vyhodili. Na druhý deň k nám prišiel ďalší človek, predstavil sa, že robí ochrankára v SBS-ke na jednom ministerstve, ale že už toho má dosť a že sa k nám chce pridať. Ukázal nám aj služobný preukaz. Mali sme vlastných ochrancov, ale rozprávala som sa s ním – o deťoch, o všetkom. No keď na mňa začal psychicky útočiť, či sa nehanbím, že začínam mladých ľudí... Ešte predtým však prišiel a povedal, že on nám vybavil teplú stravu a bude ju potajomky nosiť. Povedala som mu „Nehnevajte sa, ale urážate nás!“ No a keď mu to nevyšlo, začal so psychickými útokmi. Nakoniec odišiel. Na druhý deň sa objavil ten prvý pán, ktorý nás takmer priotrávil. To som už však nezvládla situáciu a vynadala mu. On tvrdil, že prerušil hladovku, popieral, že by niečo dal do kávy a minerálky. Ale priznal sa, že on dal keksy do našich ponožiek, lebo to nemal kde skryť. Nakoniec odišiel a už sa neobjavil. Inak, médiá ho odfotili, keď boli tu, no fotku sme nevedeli získať.“ Z politikov sa o jej požiadavky zaujímal len podpredseda vlády Csáky, ktorý jej v rozhovore povedal, že s ňou „súhlasí, ale nemôže nič robiť“. Keď sa ho opýtala, za čo potom berie plat, keď nerieši problémy, ktoré na Slovensku sú, neodpovedal... Okrem neho už prišlo len pár „neoficiálnych návštev“ poslancov. Premiér Dzurinda zatiaľ o stretnutie záujem neprejavil. Na „susedku“ nemá čas. Odbory Podľa toho, čo pani Cingeľová vravela o správaní sa odborov v U.S. Steel, nemá prečo spoliehať sa na ne. „Keď som v U.S. Steel namietala, že zvýšenie platov, ktoré vedenie navrhlo, je smiešne, a šla som s tým za jedným pánom z vedenia, vysmial ma. Povedal mi: „Prosím vás pekne, veď keď odbory žiadali len toľko, ako vám môžeme dať viac?“ Keď som potom šla za odbormi, povedali mi: „Ale veď by sa Američania urazili...“ Tak na tomto som sa už nechcela zúčastňovať. A ostatní ľudia z odborov vystupujú, nesúhlasia s tým, ale dovoľujú im, aby to robili. A to je zbabelosť.“ Jej sa však zdá, že ani „odborárska špička“ sa nespráva omnoho lepšie: „Saktor o tom všetko vie. Ešte v marci som mu písala, že odborové organizácie v U.S. Steel nezastupujú zamestnanca, ale pomáhajú zamestnávateľovi. Nedostala som žiadnu odpoveď, ale prišiel za mnou domou pán Škultéty (viceprezident KOZ). Dala som mu všetky dokumenty, ktoré jasne ukázali, o čo ide. Škultéty mi povedal, že s nimi bude jednať. Jediným výsledkom však je, že tvrdí, že my ako zamestnanci máme možnosť odvolať predstaviteľov odborov. No to nie je pravda, pretože tam sú manipulované voľby.“ Viceprezident Škultéty ju prišiel navštíviť aj pred Úrad vlády – no nie preto, aby ju podporil: „Bol tu pán Škultéty a vravel mi: „Pani Cingeľová, nezvolili ste sú dobrú formu protestu.“ Tak som mu odpovedala: „Pán Škultéty, choďte domov, vyspite sa a keď prídete na lepší spôsob, príďte mi to povedať. Rada sa k Vám pripojím.“ Doteraz asi ešte spí, už dva dni, lebo sa nevrátil." Namiesto záveru Nemám poňatia, ako sa to celé skončí. Hoci sa pani Cingeľová snaží pôsobiť vždy optimisticky, neviem sa zbaviť pochybností. Napriek drastickosti jej protestu nemám dôvod veriť, že sa vláda vážne začne zaoberať jej požiadavkami. Neviem, či na „najvyšších miestach“ majú nejakú stratégiu, ako sa s ňou „vysporiadať“, či chcú len jednoducho „počkať“. Zatiaľ sa zdá, že sťažnosti protestujúcich spred Úradu vlády vypočujú európske inštitúcie. Vraj... Sú rozhodnutí hladovať až dovtedy, pokiaľ to nedostanú písomne potvrdené aj s konkrétnym dátumom. Keď sa do Bruselu či Štrasburgu naozaj dostanú, asi budú hovoriť o inom Slovensku ako Svetová banka vo svojich správach. Budem úprimný. Nezdá sa mi, že by som sa bol štyrikrát stretol s „polobláznivou extrémistkou“. Pani Cingeľová to má, podľa môjho názoru, v hlave veľmi jasné. „Ja som sem neprišla umierať, ale riešiť problém. Očakávam, že táto vládna koalícia si uvedomí, že to nie sú problémy pani Cingeľovej, ale ich problémy, ktoré musia riešiť. Keď nedokážu zabezpečiť, aby mohli ľudia pokojne pracovať a zarábať si na kus chleba bez toho, aby boli zneužívaní, aby Národný inšpektorát práce nezastupoval zamestnávateľov, ale zamestnancov, tak nech idú preč.“ P.S. Hoci spoločnosť U.S.Steel vo svojom tlačovom vyhlásení z 8. júna vyhlasuje, že „zrušila pracovný pomer so Zuzanou Cingeľovou“ a „nebude dávať žiadne ďalšie stanoviská v súvislosti s týmto prípadom“, na mnohé jej tvrdenia by mohla reagovať žalobou. Ona sa však, podľa vlastných slov, nebojí, pretože má dôkazy. Pokiaľ ide o širšiu otázku - život "obyčajných" (teda chudobných) ľudí na Slovensku, o tom sa môže presvedčiť každý sám, keď sa pokúsi žiť v regióne, kde je nezamestnanosť viac ako 20 percent...