Tri roky poseptembrového mátoženia
Pozorovať jednotlivé krajiny sveta pri tom, ako sa vyrovnávajú s následkami novej éry terorizmu, v ktorej sme uviazli po 11. septembri 2001, je zaujímavé i poučné. Zďaleka sa nepodobajú na jednotný šík, ktorý sa zomkol za Spojenými štátmi pri vedení vojny so svetovým te- rorizmom. Integrujú sa však branné a bezpečnostné zložky krajín tzv. svetového spoločenstva. Štátov máme na svete okolo dvoch stovák a len menšina z nich sa riadi zásadami pluralitnej demokracie západného typu. Väčšina si iba s námahou udržiava formát a vonkajšie atribúty demokracie bez skutočného obsahu. Pravidlá hry postavené na rešpektovaní ľudských a občianskych práv dodržiava len s námahou, pričom používa klamy, triky, formalizmus a svojvoľné interpretácie. Ich vodcovia pripomínajú alkoholikov nachádzajúcich sa v abstinenčnej terapii. Z každého ich póru prýšti chuť po alkohole a triezvy režim, ktorého uplatňovanie sami prijali, šťavnato preklínajú. Demokracia je zraniteľný a ľahko zneužiteľný súbor pravidiel hry postavených na hodnotách takých krehkých, že v čírom stave syntetizovanom západnými mysliteľmi sa udržujú len v laboratórnych podmienkach západných diskusných klubov. V praktickom živote reálpolitiky sa upravujú do tzv. realizovateľnej podoby. Tá sa už pred septembrom 2001 potkýnala na viacerých otvorených Pandoriných skrinkách, ktoré vnášali do sebauspokojúceho života tých najvyspelejších západných krajín čoraz novšie a ťažšie ohňostroje otázok. Len náhodne môžeme ukázať na diskusie okolo problematiky ochrany a pozitívnej diskriminácie menšín. Každý z nás je v niečom menšinový a každý sa môžeme cítiť v niečom znevýhodnený až diskriminovaný. Najmä Západoeurópanov zarazil pred troma rokmi islamistický terorizmus, pretože to bola práve moslimská menšina, ktorej sa mimoriadne snažili vychádzať v ústrety, aby sa plnokrvnejšie zaradila do väčšinovej spoločnosti. Búriaci sa západoeurópski moslimovia im pripadajú ako zradcovia a nevďačníci, ktorí sa nechcú integrovať. Hovoria o nich ako o trójskom koňovi vo „Festung Europa“. Predstava tzv. spiacich buniek roztrúsených po celej Európe, čiže vycvičených (alebo cvičeniachtivých, prípadne necvičených, ale horlivých na všetko) teroristov čakajúcich na signál na vrhnutie sa do aktivity, desí nejedného Západoeurópana. Ešte viac ohúrení sú obyvatelia Spojených štátov. Američania sa ešte potácajú v štádiu úľaku z toho, že ich islamistickí teroristi natoľko nenávidia. Americký model usporiadania ekonomického a spoločenského života považujú za najvyspelejší na zemeguli. „Ukážte nám lepší,“ provokatívne sa pýtajú. Západoeurópsky sociálno-trhový? Ten sa predsa rozpadáva, reformuje a približuje k americkému. Súdiac podľa prieskumov verejnej mienky, väčšina Američanov verí slovám prezidenta, že ich krajina sa nachádza v stave vojny a že on ich povedie k víťazstvu. Priaznivú odozvu má Bushovo tvrdenie, že vojnu treba viesť aktívne a preventívne, na území nepriateľa. Inými slovami, že treba potláčať symptómy a nachádzať ich za vlastným prahom. Ak Boh dá, takýmto spôsobom sa podarí udržať si „pohodlíčko“ nerušenej práce a spotreby. Ak si to vyžiada vzdanie sa niektorých osobných slobôd, tak to za obetu stojí. Pátranie po príčinách terorizmu je príliš komplikované a zbytočne zdržuje. Nezdá sa ani, že viac pozornosti príčinám by mohol a chcel venovať Bushov protikandidát Kerry. Je síce vzdelanejší a rozpráva dokonca po francúzsky (jazykom „zradného partnera“ v NATO a v Bezpečnostnej rade OSN), ale to mu je skôr na príťaž ako na úžitok. Mimoriadne znepokojivo si tretie výročie 11. septembra pripomenul ruský prezident Vladimír Putin. Pri všetkej úcte k jeho prihlasovaniu sa k ideám demokracie možno v ňom ako v štátnikovi azda najvypuklejšie vidieť znaky upúšťania od sledovania modelov západnej demokracie. A logicky prikláňania sa k starým dobrým sovietskym a cárskym metódam utužovania moci moskovského a predtým petrohradského centra. To stelesňuje v súčasnej Ruskej federácii on a má za sebou aj väčšinu ruskej populácie. Vystrašili i rozzúrili ju krvavé výčiny čečenských teroristov v ostatných rokoch i dňoch a volajú po vládnutiu tvrdou rukou. Tú zdvihol bývalý plukovník KGB v pondelok 13. septembra zovretú v železnú päsť. Prezidentským výnosom za najvyššiu prioritu štátu stanovil obnovenie bezpečnosti v Ruskej federácii. Tomuto cieľu rozhodol podriadiť všetky aspekty života občanov a výkonu moci. Opatrenia, ktoré pripravil na záchranu celistvosti krajiny, vyvolávajú zimomriavky. Predstaviteľov republík a autonómnych oblastí už nemajú voliť občania. Má ich navrhovať prezident v Moskve a predložiť na odobrenie miestnym legislatívam. Centralizácia právomocí je len jedným z „opatrení“. Rusi budú opäť povzbudzovaní, aby udávali akékoľvek podozrivé osoby a pohyby vo svojom dome, na svojom schodisku. Domoví dôverníci zo stalinskej éry špehovania sa znovu stanú obávanými autoritami. Putin dúfa, že neúplatnými. Policajný štát sa očividne vracia. Nechajú sa ním inšpirovať aj krajiny Európskej únie? Autor je analytik medzinárodných vzťahov
