Askar Akajev sa ešte nerozhodol

V postsovietskej Strednej Ázii nie je jednoduchá situácia. Terorizmus, drogy, nostalgia po Sovietskom zväze a ešte k tomu „akési“ voľby... Kirgizsko nie je výnimkou. Politický systém, ktorý tu bol za 13 rokov vybudovaný, je charakterizovaný zlými vzťahmi predstaviteľmi moci a opozície. To by bolo, samozrejme, normálne, lenže moc absolútne kontroluje politickú situáciu, a tak akékoľvek naštrbenie vzťahov je vlastne zbytočné. Po voľbách v Kazachstane (11. september 2004) a pripravovaných parlamentných voľbách v Uzbekistane (26. december 2004) sa v roku 2005 očakávajú parlamentné a prezidentské voľby v Kirgizsku. *** Vo februári si voliči zvolia poslancov Žogorku Kengešu (parlamentu) a v októbri nového prezidenta. Nového zrejme preto, lebo doterajší rozpačito naznačuje, že by sa rád vrátil k vede (je špecialistom v oblasti kvantovej elektroniky a pracoval aj v tíme A. Sacharova). Preto je jasné, že okolie Askara Akajeva horúčkovito rieši dve úlohy. Ak sa Akajev skutočne rozhodne vybrať a predstaviť verejnosti nástupcu, tento postup má mať bezproblémovú postsovietsku a stredoázijskú logiku. Doterajší prezident sa musí presvedčiť, že tak za bohatstvo, ktoré získal na prezidentskom poste, ako ani za chyby, ktoré prezidentovanie prináša, neponesie žiadnu zodpovednosť. Ani on, ani jeho blízki. Preto potrebuje nástupcu, aby mal pokojnú budúcnosť. Musia tiež dosiahnuť to, aby sa do parlamentu (už jednokomorového, pretože Kirgizsko si vyhodnotilo, že dvojkomorový parlament nie je pre ich krajinu vhodným modelom zastupiteľskej demokracie) dostali ľudia lojálni k súčasnému prezidentovi. V prípade ľubovoľného vývoja situácie ho nebudú „deň po tom“ rušiť a de facto aj po odchode bude môcť efektívne kontrolovať vývoj situácie v krajine. Podľa čl. 53 Ústavy Kirgizska: „... exprezident Kirgizska má imunitu. Nemôže byť voči nemu zahájené trestné stíhanie za činy, resp. nečinnosť počas plnenia jeho prezidentského mandátu. Taktiež nemôže byť zadržaný, uväznený, predvolaný na výsluch a nemôže byť prehľadaný... .“ Je jasné, že ak takéto znenie Ústavy Kirgizska ostane v platnosti, nikto sa ho na nič nemôže v budúcnosti pýtať. Lenže uvedené musí niekto garantovať. Ten niekto je vhodný nástupca v rámci súčasného systému. *** Prezident Akajev patrí medzi nestálych politikov. Často mení svoje rozhodnutia a prichádza s novými názormi. Predpokladajme však, že naozaj nebude kandidovať. Dôvody na to sú dosť silné – krajina je ekonomicky na kolenách a rastie tlak svetovej verejnosti. A aj Moskva má svoje záujmy. Navyše, Akajev je z politiky evidentne unavený. Preto je potrebný nástupca – čím skôr, tým lepšie. Jedným z potencionálnych je Tojčubek Kasymov. V súčasnosti zastáva vysoký post vedúceho administrácie prezidenta Kirgizska. Narodil sa v Talasskej oblasti (to, kde si sa narodil, je v Strednej Ázii veľmi dôležité) a je v príbuzenskom vzťahu s prvou dámou krajiny Majram Akajevovou. Vo vysokej politike sa oťukával ako gubernátor Čujskej a Issyk-kuľskej oblasti. Druhým kandidátom môže byť Kubaničbek Džumaliev. V súčasnosti podpredseda vlády, žiak a dlhé roky vedecký súputník A. Akajeva. Podľa dnešného rozloženia síl a sympatií to vyzerá, že na jedného z týchto dvoch mužov Akajev (a jeho okolie) ukážu prstom. Zatiaľ. Nehľadiac na kontrolovaný vývoj sa okolie prezidenta doplnkovo istí. Manželka uvažuje kandidovať za poslankyňu v Čolpon-Ate. Jej sestry v Talase a Baličkách. No a staršia dcéra sa zatiaľ nerozhodla. Buď v Biškeku, v študentskom volebnom okruhu, alebo v Narine. *** Nič prekvapujúce. Podobný scenár bol realizovaný v Rusku. V roku 2000 padlo rozhodnutie a za nástupcu bol určený Vladimír Putin. Ten neskôr plnil sľuby (nedotknuteľnosť Borisa Jeľcina a „rodiny“) a potom bol opakovane zvolený za prezidenta. Lenže dedičstvo Borisa Jeľcina (oligarchovia, rozkradnuté energetické bohatstvo, Čečensko a v konečnom dôsledku cez Buďonovsk aj Beslan....) ho ťahá stále hlbšie a hlbšie. Veľa síl a politických žolíkov stratil pri hľadaní prostého status quo so zdedenou „rodinou“. Zdá sa, že politická jeseň bude v Kirgizsku horúca. Nielen preto, že sa aktivizujú všetci politickí aktéri – politické strany, ústredná volebná komisia, členovia parlamentu, ale aj sám nestály prezident a jeho stále mocibažná „rodina“. Nezaháľa ani opozícia. Podľa plánu by sa 25. septembra 2004 mal konať zjednocujúci zjazd bloku „Za moc ľudu“, na ktorom by sa malo zúčastniť 9 opozičných subjektov. Koordinátor opozície poslanec parlamentu Azibek Beknazarov predpokladá, že toto fórum by malo najmä „...vyjasniť vzťah opozície k voľbám a aktuálnej politickej situácii v krajine...“. Súbežne sa ozývajú hlasy, že by mohlo ponúknuť aj spoločného opozičného prezidentského kandidáta. Člen Ústrednej volebnej komisie Kirgizska po slovách úcty k A. Dubčekovi v rozhovore autorovi tohto článku však povedal: „...opozícia v Kirgizsku je taká, aká je skoro každá opozícia – rozhádaná, bez síl...“. Uvidíme. Vráťme sa k súčasnému prezidentovi Akajevovi, ktorý si s naším bývalým prezidentom Schusterom „porozumeli hneď na začiatku“ (ak máme veriť opusu „Štvrtý rok prezidenta SR“ od samého Schustera – strana 104). Svoje zatiaľ nezverejnené rozhodnutie môže ľahko zmeniť a znovu kandidovať. Čestnosť je priestor medzi svetlom a tmou. A voľby sú aj o čestnosti. Alebo najmä? Nezabúdajme pritom, že v kirgizskej enkláve Oš už vznikla občianska iniciatíva Elim menem, elim ičin! (Spolu s národom, pre národ!), ktorá má za cieľ presvedčiť Akajeva, aby ostal... Autor je spolupracovník týždenníka Slovo