Naše slzy, ich príležitosť

Moja pôvodná reakcia na 11. september bola kombináciou šoku, cynizmu a naivity. Šoku: nad tým masakrom, strašnou rozhodnosťou fanatikov zomierať a zabíjať masy a desivým prízrakom lietadiel plných ľudí vybuchujúcich v plameňoch a rozpadajúcich sa Dvojičiek. Cynizmu: v reakcii na tvrdenie vlády a médií o ich prekvapení z veľkého útoku namiereného na Spojené štáty z arabského sveta a hlavne oficiálnym tvrdením, že útoky boli motivované nenávisťou k vraj slobodumilovnému „americkému spôsobu života“. Ani nie desať dní po útoku povedal prezident Bush Kongresu, že nepriatelia USA sú „nepriateľmi slobody“. „Američania sa pýtajú,“ poznamenal, „prečo nás nenávidia? Nenávidia naše slobody, našu slobodu náboženstva, našu volebnú slobodu,“ odpovedal si sám prezident, zabúdajúc na desaťtisíce Afroameričanov, ktorým v roku 2000 zobrali na Floride volebné právo, čo bolo viac než dosť na obrátenie výsledku v Bushov prospech, „našu slobodu zhromažďovania a právo nesúhlasiť so sebou navzájom.“ *** Podľa článku komentátora Chicago Tribune Stephena Chapmana, písaného jeden deň po útokoch, „Amerika“ sa „stala terčom“, pretože zahraniční tyrani a teroristi boli ohrozovaní a závideli nášmu nadradenému, demokratickému „spôsobu života“. Podľa Chapmanovho názoru boli hlavnými prísadami toho slávneho amerického spôsobu „prosperita“, „šťastie“, „otvorenosť“, „individualizmus“ a „láska k slobode“ pre „obyčajných ľudí“. V skutočnosti nebol útok fanatikov arabského pôvodu na Washington DC a New York nijako prekvapujúci. Motívy za útokom mali však len málo, ak vôbec niečo, spoločné s tým, ako teroristi vnímajú povahu americkej spoločnosti. Čo ich zaujímalo a čo v skutočnosti zaujíma mnohých Arabov na Amerike najviac, bola zahraničná politika USA v regióne, ktorý bol pre páchateľov útokov najdôležitejším – na Blízkom a Strednom Východe. Ak by bol bin-Ládin, jeho nasledovníci a ostatní im podobní motivovaní americkou slobodou a demokraciou, prečo boli na konci 80. rokov tak pevne na jej strane, keď mali Spojené štáty aspoň toľko vnútornej slobody a demokracie ako v lete 2001? Odpoveďou je, samozrejme, americká zahraničná politika. Spojené štáty financovali za Reaganovej éry militantný islam ako súčasť kampane boja proti „zlému“ Sovietskemu zväzu na konci studenej vojny. A ak boli bin-Ládin a zvyšok takí nahnevaní na vnútornú slobodu a demokraciu „neveriacich“ západných národov, prečo mali Kanada, Dánsko, Holandsko, Švédsko, Nový Zéland a Švajčiarsko (aby sme vymenovali aspoň pár neislamských demokratických krajín) pravdu, keď sa omnoho menej báli väčších útokov al-Kájdy? Tieto krajiny mali minimálne rovnakú, ak nie vyššiu (najmä ak beriete do úvahy socioekonomickú bezpečnosť a neprítomnosť hrozby biedy ako kľúčové komponenty modernej slobody) úroveň vnútornej slobody a demokracie ako USA. Nemali však hrozný zoznam teroristických deštruktívnych intervencií na Blízkom a Strednom Východe a inde. *** Ďalší cynizmus sa dostavil pri rýchlosti a sebavedomí, s akými Bush a jeho poradcovia a kolaboranti vo vláde a médiách identifikovali „nás“ (Američanov) s „dobrom“ a „ich“ so „zlom“. Bohužiaľ, teroristické útoky boli až príliš konzistentné s dlhým a krvavým zoznamom americkej politiky. Ako poznamenala Arundhati Royová: „Americké impérium stojí na odporných základoch: masakroch miliónov pôvodných obyvateľov, ukradnutí ich pôdy, a potom unesení a zotročení miliónov čiernych ľudí z Afriky, aby na tejto pôde pracovali.“ A ďalej: „V najpredávanejšej verzii populárneho mýtu prezentovaného ako dejiny vyvrcholila „dobrota“ USA počas druhej svetovej vojny. V hlahole trúbok a anjelskom speve sa však skrýva fakt, že keď bol fašizmus v Európe na vrchole, vláda USA sa v skutočnosti dívala inde... V hlasných výkrikoch „hosana“ sa skrýva najbarbarskejší, najdivokejší akt, aký kedy svet zažil: zvrhnutie atómovej bomby na civilné obyvateľstvo Hirošimy a Nagasaki. Vojna už vtedy takmer skončila. Státisíce zabitých Japoncov a nespočítateľné množstvá ďalších postihnutých rakovinou po celé ďalšie generácie neboli hrozbou svetovému mieru. Boli civili. Rovnako ako obete Svetového obchodného centra boli civili. Rovnako ako stovky tisícov ľudí umierajúcich v Iraku pre sankcie vedené USA... Od druhej svetovej vojny boli Spojené štáty vo vojne alebo napadli mnoho krajín, napríklad Kóreu, Guatemalu, Kubu, Laos, Vietnam, Kambodžu, Grenadu, Líbyu, Salvador, Nikaraguu, Panamu, Irak, Somálsko, Sudán, Juhosláviu a Afganistan. Tento zoznam by však mal obsahovať aj tajné operácie americkej vlády v Afrike, Ázii a Latinskej Amerike, prevraty, ktoré zorganizovala, diktátorov, ktorých vyzbrojila a ktorým pomáhala. Mal by zahŕňať Washingtonom podporovanú vojnu Izraela proti Libanonu, v ktorej zomreli tisíce ľudí. Mal by zahŕňať kľúčovú úlohu, ktorú USA zohrali v konflikte na Blízkom Východe... Mal by zahŕňať embargá a sankcie, ktoré priamo či nepriamo viedli k smrti státisícov ľudí, najviditeľnejšie v Iraku. Ak to všetko zhrnieme, znie to, akoby existovala tretia svetová vojna a vláda USA bola (alebo je) jedným z jej hlavných protagonistov.“ Pokiaľ ide o imperiálne „vnútrozemie“, Chapmanove neprístojné formulácie ignorovali veľkú chudobu, autoritárstvo, triedny nátlak, bezmocnosť, rasovú nerovnosť, masové väzenie, depresiu, útlak a biedu. Vyhli sa epidémii neslobody v kruto nerovnej a plutokratickej krajine, kde vrchné jedno percento vlastní 40 percent majetku a pravdepodobne ešte vyššie percento jej politikov a rozhodovateľov. Rovnako ignoruje spojitosť medzi skúsenosťami utrpenia iných, americkou politikou a americkým hyperkonzumným „spôsobom života“ vraždiacim životné prostredie. *** Naivita ku mne prišla vo forme viery, že teroristické útoky z 11. septembra poskytnú Američanom príležitosť pozrieť sa do tváre výsledkov našej zahraničnej a domácej politiky (používam nominatív množného čísla, pretože som občan USA). Možno šancu vzdať sa našich psychologických a ideologických bariér, porozumieť, ako a prečo spôsobujeme sebe a iným bolesť, prečo nás milióny vo svete nemajú radi (mnohí až do tej miery, že tlieskali 11. septembru), a ako možno zastaviť vražedný kolobeh zabíjania doma a za hranicami. Pozorujúc vývoj drámy som si myslel, že som zahliadol príležitosť na pozitívne učenie sa a na demokratickú zmenu. Možno som si myslel, že národná dráma prinúti Američanov vyjsť z ich hyperprivatizovanej, komodifikovanej a fragmentovanej každodennej skúsenosti, oslavujúcej neoliberálnu spoločenskú dezintegráciu, s novým zmyslom občianskej povinnosti a verejného angažovania sa. Mýlil som sa. Jedenásty september bol príležitosťou, no chopila sa jej hlavne privilegovaná americká menšina, silne zastúpená v Bielom dome. Využili ju bohatí a mocní a ich autoritárni spojenci, aby ešte zvýšili nadmernú koncentráciu bohatstva a moci a všetkých, ktorí sa postavili proti, označili za „nepriateľov slobody“ a spojencov teroristov. Bol použitý na odvrátenie pozornosti od obrovských socioekonomických a rasových nerovností, duchovnej krízy, ekologického kolapsu, zhoršujúceho sa zdravia populácie, chronickej prepracovanosti, masového nezáujmu o verejné veci, nezmyselného konzumerizmu a mnohých ďalších problémov, ktoré sa vynárajú z nekontrolovaného fungovania amerického systému. Bol použitý, aby Bielemu domu umožnil útok na podstatu medzinárodného práva a svätosti samotných amerických občianskych slobôd. Bol použitý na otočenie pozornosti politiky od potreby demokracie, mieru a sociálnej spravodlivosti a na umožnenie príchodu „vojnychtivého nacionalizmu“, ktorý vytvára komunitu na základe strachu a bezmyšlienkovitej konformity. *** Obnovená „vojna proti terorizmu“ živená 11. septembrom „fungovala“, aby sme citovali Noama Chomskeho píšuceho začiatkom 70. rokov o studenej vojne, „ako zázračne efektívny nástroj mobilizovania podpory... pre kroky, s ktorými sú spojené značné finančné a morálne náklady. Občan musel súhlasiť s nesením bremena imperiálnych vojen a vládou podporovanej produkcie zbytočností, čo bol kriticky dôležitý nástroj ekonomického riadenia. Bol dokopaný do radu strachom, že budeme premožení vonkajším nepriateľom, ak sa nebudeme mať na pozore.“ (Noam Chomsky, Zo štátnych dôvodov, 1970, str. XXXVII). Oficiálna verzia a verzia tejto očividne permanentnej vojny, ponúkaná mainstreamovými médiami, je o cnostných, slobodumilovných Spojených štátoch angažujúcich sa vo vznešenej snahe ochrániť svojich vlastných občanov a svet pred diabolským nebezpečenstvom terorizmu. V skutočnosti Bush používa a jeho privilegovaní klienti využívajú hrozbu terorizmu na zakrytie dôvodov na svoju politiku prehlbovania nerovnosti a represie doma a expandovania imperiálnej moci za hranicami. Táto politika útočí na základné vnútropolitické občianske slobody a znižuje sociálnu a ekonomickú ochranu v krajine, ktorá je takmer najnerovnejšou v industrializovanom svete. Podkopáva skutočné a potenciálne sociálne programy, aby ešte rozšírila už aj tak masívne štátne subvencie pre korporácie vyrábajúce hi-tech obranné zariadenia. Maskuje americkú podporu štátneho terorizmu v krajinách ako Rusko, Izrael, Čína, Indonézia a podobne. Americká „elita“ tým, že využila teroristický útok, ktorému nedokázala zabrániť, ale ktorý pomohla pripraviť, tlačí „najväčšiu demokraciu sveta“ bližšie a bližšie k niečomu ako fašizmus. Na horizonte hrozí druhé vládne obdobie Busha mladšieho, so strašnými plánmi pre ľudstvo. Okovy, do ktorých je uvrhnutá sloboda doma, boli vždy ukuté zo zbraní zaobstaraných na obranu proti skutočným, predstieraným či vymysleným nepriateľom za hranicami. James Madison, 1799 Proces transformácie bude pravdepodobne dlhý – ak nenastane nejaká katastrofická a katalyzujúca udalosť – ako nový Pearl Harbor. Projekt pre nové americké storočie, Prebudovanie americkej obrany: stratégia, sily a zdroje pre nové storočie, september 2000 Dnešné teroristické útoky boli veľkým zverstvom... nemožno pochybovať, že to bol hrozný zločin. Hlavnými obeťami, ako obyčajne, boli pracujúci ľudia: úradníci, sekretárky, požiarnici atď. Bude to pravdepodobne zdrvujúci úder pre Palestínčanov a ostatné chudobné a utláčané národy. Tiež to pravdepodobne povedie k prísnym bezpečnostným kontrolám, mnohým krokom k podkopaniu občianskych práv a vnútorných slobôd... V skratke, zločin je darom tvrdej militantnej pravici, ktorá chce použiť silu na kontrolu svojho územia. Vyhliadky pred nami sú ešte zlovestnejšie, než sa zdali pred poslednými zločinmi. Noam Chomsky, 11. september 2001 Premýšľajte, „ako by bolo možné kapitalizovať tieto možnosti?“ Condoleeza Riceová, poradkyňa Bieleho domu pre národnú bezpečnosť, pre Národnú bezpečnostnú radu USA, 12. september 2001 Napriek slzám a smútku vidím jednu príležitosť. George W. Bush, 14. september 2001 Úplnú verziu článku nájdete v internetovom magazíne Z-mag www.zmag.org