Na nejaký čas

Okrem toho, že si herečka v divadle Stoka, stíhaš spievať v kapele. Myslím, že budeš súhlasiť, keď poviem, že súčasná slovenská hudobná scéna stagnuje a neprináša nič nové. Opakujú sa osvedčené a ošúchané schémy. V čom vidíš príčinu tejto krízy? - Mám pocit, že ľudia, ktorí o týchto veciach rozhodujú, teda dramaturgovia v rádiách, šéfovia vydavateľstiev a podobní, sú buď primitívi bez vkusu, alebo si strážia len svoje kšefty a nemajú chuť ani dôvod vydať dobrú „vec“, alebo, ak aj majú vkus, jednoducho nechcú riskovať neúspech. Podľa mňa sa na Slovensku už stalo tradíciou, že vo všetkých dôležitých štruktúrach nájdeš byrokratov a idiotov. Máš na mysli hudobné vydavateľstvá? - Nielen. Funguje to vo všetkých smeroch. Odkiaľ tá tradícia pochádza? - Niekedy mám dojem, že to je tradícia slovenského otroctva, ešte z čias feudalizmu. No dobre, ale čím to je, že na Slovensku akoby všetko išlo proti dobrej hudbe, proti odlišnej, netuctovej kultúre? - ...Vlastne proti všetkému normálnemu! V časoch, keď divadlo Stoka začínalo, sa nás ešte aj vrátnici z vedľajšej budovy pýtali: „Pod koho vy patríte?!“ Pod pánaboha! Pod nikoho, my sme nezávislí! A oni v duchu zúrili. Slovenskému človeku jednoducho nevysvetlíš, že „pod nikoho nepatríš“. To je práve tá otrocká tradícia – každý je zvyknutý, že niekam patrí, že niekoho poslúcha. Je to vec mentality. Čo s tým? Bude tu hudba – vlastne kultúra všeobecne – ďalej živoriť? - Bude. Pozri sa, kultúra tu patrí len štátu, mestu alebo mafii. Divadlo Stoka živorí už niekoľko rokov, navyše mu hrozí úplná likvidácia – na jej mieste má vzniknúť ďalšie moderné obchodno-kultúrne centrum Bratislavy, samozrejme zo skla a kovu. Zatiaľ sa rozbehla petícia za zachovanie budovy na pôvodnom mieste; chystá sa aj nejaká rozsiahlejšia kampaň? - Pokúsime sa urobiť všetko, čo sa dá. Ísť až pred buldozér. My tým bojom nemáme čo stratiť, lebo so Stokou prídeme úplne o všetko. No pokiaľ ostaneme sami, pokiaľ sa nás tá menšina, teda ľudia, ktorí nechcú žiť len spokojným meštiackym životom, ľudia, ktorých niekto stále tlačí na úplný okraj spoločnosti, nezastane, nič sa nezmení. Mimochodom, petícia sa dá podpísať priamo v krčme Stoka, prípadne stiahnuť z našej internetovej stránky – http://www.stoka.sk. Podľa mňa je zvláštne, že investori nedokážu pochopiť, že na „bratislavskom Manhattane“, ako sa tomuto projektu hovorí, by mohlo byť miesto aj pre nezávislé divadlo. - To je presne ten istý primitivizmus, o ktorom som hovorila, len zaodetý v značkových oblekoch. Ľudia, ktorí chcú všetko naprojektovať, naplánovať. Vieš, oni povedia, že tam bude miesto pre tridsať divadiel, no nespomenú, že v podstate jedinečné divadlo, ktoré je tu už trinásty rok, zmizne bez stopy. Ich kultúra, to sú zlaté kľučky, mramor, sklo a kov. Ako opozícia voči takejto kultúre je už i krčma Stoka jedinečným zjavom – od jej vzniku r. 1997 sa tu formuje veľmi pestrá a zaujímavá komunita ľudí, ktorí sa navzájom poznajú a radi sa sem vracajú. Podobných krčiem, ktoré majú okrem notorikov aj iných štamgastov, v Bratislave ubúda. Čím to je, že na svoju komunitu pôsobí Stoka ako magnet? - Pozri sa, keď sa o krčmu či kaviareň stará nejaký mafián, robí to preto, lebo z nej má zisk. Stačí, aby sa tam dva dni neukázal, a čašníčka ti dá, ako sa hovorí, „vechťom po papuli“. K nám chodia ľudia, ktorým sa práve toto nepáči. Komunita, o ktorej hovoríš, drží tak dobre pokope preto, lebo každý vie, že krčma tu nie je pre biznis. Je tu preto, aby mohlo byť divadlo, koncerty... Napriek tomu Stoke hrozí zánik. Myslíš, že sa ju podarí zachrániť? - Neviem. Sama som zvedavá... Nechcem maľovať čerta na stenu, ale ak sa to náhodou stane, čo budeš robiť? - Rozplyniem sa v tomto bahne. Neviem, vlastne nad tým ani nechcem rozmýšľať. Ja sa teším z pesničky, na ktorej pracujeme, teším sa na ďalší koncert. Keď sme sem pred dvanástimi rokmi prišli, predošlí nájomcovia Blahovi Uhlárovi (režisér a duchovný otec divadla Stoka, pozn. autora) hovorili – veď to aj tak raz zbúrajú! A on na to: „Nevadí, veď aspoň na nejaký čas!“ Teraz nerozmýšľam, čo bude potom. Už dlhý čas v Bratislave koluje správa, že na nábreží, neďaleko od rozostavaného mosta Košická, v známej budove bývalého skladu, má s podporou mesta vzniknúť akési centrum „alternatívnej“ kultúry... - Takým veciam neverím. Vieš, nás nevybudovalo mesto. Sme slobodní ľudia, ktorí chceli spraviť niečo „nezávislé“. Keď mesto zriadi nejaké divadlo, dosadí si tam vlastných panáčikov, ktorí síce dostávajú tučné granty, no bez akýchkoľvek zábran priestory prenajímajú za ťažké peniaze. A potom sa tam robia rôzne parádne akcie pre meštiakov, aby sa mali kam ísť pretŕčať.

Neponúklo vám mesto náhradné priestory, do ktorých by ste sa po zbúraní pôvodnej budovy mohli presťahovať? - Zatiaľ nie, no zrejme príde aj na to. Veľkú radosť však z toho mať nebudeme. Ak by sa aj zachoval súčasný štýl, teda žiadne zlaté kľučky a mramor, celkom určite nám dajú obrovský nájom, a pritom už dnes živoríme. Veď i samotná krčma vznikla práve preto, aby nás vytrhla z biedy. Istým spôsobom je to tragické. Stoka kedysi fungovala ako profesionálny súbor, dnes si to už nemôžeme dovoliť. V podstate závisíme od toho, koľko zarobí krčma. Štát ani mesto nás nepodporí, pretože sa nemienime prispôsobovať a vnucovať. A čo ostatné divadlá? Máte aspoň ich morálnu podporu – v rámci akejsi kolegiálnej solidarity? - Nemajú s nami nič spoločné. Ostatné divadlá dostávajú peniaze od mesta či štátu, solidarita možno funguje v ich kruhoch. My však nehráme Shakespeara, vymýšľame vlastné hry. Neviem, či nami opovrhujú, to si netrúfam povedať, no každopádne sme dva úplne odlišné svety. Ako je však možné, že sa vám od štátu nedostáva žiadnej podpory? Nechcete vy ich, alebo oni nechcú vás? - Oboje. My by sme veľmi radi dostali grant, vlastne sa nám to nedávno – po úpornom boji Blaha Uhlára – aj podarilo. Bolo to päťdesiattisíc korún, čo je pre divadlo smiešna suma. Problém je však v tom, že štát platí svoju kultúru, aby ju potom mohol riadiť. Keď sa nenecháš riadiť, nedostaneš nič. To je podľa mňa zvrátené. V slovenskej kultúre vládnu totalitné praktiky. Zdá sa mi, že veľa ľudí má voči Stoke predsudky, azda už len kvôli názvu. Je to pravda? - Stoka je ako taký najdúch – klasická postava slovenskej literatúry. Niečo menejcenné, práve preto, že to „nikam nepatrí“. Myslím si, že väčšina ľudí, ktorá nás nepozná či apriórne odmieta, by bola veľmi milo prekvapená, keby sa sem unúvala prísť pozrieť. Päťčlenná skupina, v ktorej spievaš a hráš na gitare, Živé kvety, je v podstate „dieťaťom Stoky“. Nestretávate sa s podobným prístupom, ako divadlo? Sú aj Živé kvety vytlačené kamsi na okraj scény? - Kapela je vo veľmi podobnej situácii ako divadlo. Napríklad – posledné dve predstavenia („Komisia“ a „Gala“) všetky noviny úplne ignorovali, nikto nenapísal recenziu. Ako kapela sme si zase nezahrali na jedinom letnom festivale. Na Hodokvase budeme hrať v literárnom stane, no to len preto, že nás tam zavolal „Kali“ Kertész Bagala, vydavateľ, ktorý do Stoky rád chodieva a tak tu na Živé kvety narazil. Inak o nás žiadny usporiadateľ neprejavil záujem. Sme úplne mimo slovenského „šoubizu.“ Podľa mňa zásadný rozdiel medzi Živými kvetmi a zvyškom slovenskej hudobnej scény spočíva v tom, že aj keď sa venujete zdanlivo ošúchaným témam – láska, city, smrť a podobne – v každej skladbe sa nájde čosi, čo ju spája s reálnym, takmer hmatateľným životom. Pripomína to Dylana či Leonarda Cohena. Kto vás najviac ovplyvnil? - Ťažko povedať. Každého člena skupiny asi niečo iné. Ja milujem Ursinyho, Dylana, ale aj Ramones či Patti Smith, a mám rada aj hip-hop. Mám pocit, že väčšina slovenských skupín je zalezená vo svojich tuneloch. Podľa mňa treba hudbu objať širokou náručou a vybrať si to najlepšie, neuzatvárať sa. Nedať sa uväzniť jedným štýlom. Myslím si, že tomu, kto má našu hudbu rád, sa páčime práve preto, že sa snažíme vyhnúť jednoznačnému zaradeniu. Živé kvety hrajú už pomerne dlho, vznikla už nejaká stabilná skupina priaznivcov? - To nechcem tvrdiť, no pri zatiaľ poslednom koncerte v Stoke sa nám stalo, že po prvých akordoch prvej skladby sa preplnená terasa krčmy celkom vyprázdnila a foyer, kde sme hrali, bol v momente plný. Teší ma na tom to, že ľudia, ktorí tu boli, si nás nenašli vďaka reklame v médiách. Žiadnu nemáme. Tí ľudia nás objavili sami. Čo však bráni tomu, aby ste tú reklamu mali? - Nechceme sa prispôsobovať. Hádam každá kapela na Slovensku podriaďuje svoj zvuk diktátu rádií. Dokonca škrtajú z textov nadávky len preto, aby sa skladba mohla dostať do éteru. Nikto ich nenúti, kompromisy robia sami – pre istotu už vopred. My sa nikam nechceme tlačiť. Možno budeme navždy hrať pre pár ľudí, no tým ľuďom dáme čosi, čo im rádiá nie sú schopné dať. Mnohým slovenským i českým skupinám sa stalo, že po počiatočnej hre na alternatívu prišiel komerčný úspech, ktorý ich celkom vyžmýkal a zaradil do neškodného stredného prúdu. Nemáš obavy, že by sa niečo podobné mohlo stať i vám? - Vydavateľstvá a celý mediálny biznis sú v tomto veľmi nebezpečné. No kapely si za to môžu i samy, pretože sú to ony, kto podpisuje zmluvu. Potom sa vyhovárajú – „Oni nás do tej relácie zavolali, tak sme tam išli...“ Ak viem, že je to hlúpa relácia, tak tam predsa nepôjdem šaškovať! Možno na náš prístup doplatíme, možno budeme ako kapela žiť takýmto úbohým, „lúzerským“ životom. Podľa mňa je odporné, že väčšina kapiel sleduje predovšetkým úspech a popularitu, a nevidia to ostatné. Pomôže ti zmluva s vydavateľstvom k tomu, aby si písal lepšie pesničky? Ak nie, nebude to dokonca naopak – že budeš písať slabšie skladby? Aký to má potom zmysel? Takýto postoj je nepochybne veľmi sympatický. No neuzatvárate si ním aj cestu k fanúšikom? - Samozrejme, nebudeme tu len tak sedieť a plakať. Pokúsime sa urobiť čo najviac preto, aby najnovší album, ktorý sme nedávno nahrali, Na mojej ulici, niekto vydal. Vydavateľstvo na ňom v podstate nemá čo stratiť, pretože je hotový – nemusia nám dávať stotisíc na štúdio. Stačí len vylisovať cédéčka a zaradiť do distribúcie, to jediné nás zaujíma. Lisovanie stojí okolo štyridsaťtisíc korún, čo pre veľké vydavateľstvo nie je problém. Druhá vec je, akú zmluvu by nám dali podpísať. Ak by v nej trvali na reklame, alebo účinkovaní v stupídnych televíznych programoch, teda ak by tam bolo niečo, čo by sme nemohli odmietnuť, nič z toho nebude. Prinajhoršom sa pokúsime vydať si CD sami. Označujete sa ako „alternatíva“? - To slovo neznášam. Alternatíva k čomu? Nechceme byť „k niečomu“! My hráme jednoducho pesničky. Túto škatuľku vymyslel niekto, kto sa takejto hudbe vôbec nevenoval. Ján Boleslav Kladivo v jednom rozhovore povedal, že ľudia majú veľmi radi návody na použitie. Preto vznikajú škatuľky. Pokiaľ nedostanú návod, boja sa. Sú príliš pohodlní... A ako je to s divadlom? Hlási sa k nejakému smeru, programu, koncepcii? K akejsi „alternatíve“? - Nič také... Režiséra Blaha Uhlára, jeho prístup k divadlu, a vôbec to, ako tvoríme, najlepšie vystihuje jeho vlastná veta: „Divadlo sa rodí z ničoho.“ Nikdy vopred nevieš, čo z teba „vylezie“. Teda ak skutočne tvoríš. Možno tá téma, ktorú si si vopred určil – „o tomto chcem niečo povedať“ – vôbec nie je ten „pes zakopaný“. Možno ťa vietor slobodnej tvorby zaveje niekam celkom inam. A čo sa týka alternatívy – to je podľa mňa len výraz akéhosi pocitu menejcennosti, pocitu frustrovaného človiečika, ktorý sa porovnáva s akýmsi molochom. Ale prečo?! Ten, kto tvorí, má právo cítiť sa ako boh! Keď skutočne tvoríš, si šťastný, nepotrebuješ nálepku akejsi alternatívy. úryvok z textu jednej skladby Pretože tu nie je žiadna rovnosť šancí, tí najlepší ľudia žijú ako štvanci – a nie je to sladké / Nás zbúrajú a postavia tu národné akvárium, aj za vaše peniaze, dievčatá a chlapci – a nebude to sladké) LUCIA PIUSSI (1971) absolvovala VŠMU v Bratislave, odbor televízna a filmová scenáristika. Od roku 1991 spolupracuje s Divadlom Stoka ako herečka a spoluautorka. Účinkovala takmer vo všetkých inscenáciách divadla. V roku 1995 spoluzaložila skupinu Živé kvety, kde vystupuje ako speváčka a autorka textov (albumy: „Živé kvety“, 1999, „V dobrom aj v zlom“, 2003, nový album „Na mojej ulici“ ešte čaká na vydanie). Ako príležitostnej spisovateľke jej vyšla poviedka v zborníku Sex po slovensky (Ikar, 2004). Zhováral sa Juraj Halas