Amélie Nothomb - metafyzika trubíc

Amélie Nothomb sa narodila v roku 1967 v Kobe v Japonsku. V tejto i iných krajinách prežila ako dcéra diplomata detstvo a mladosť, kým sa ako sedemnásťročná nevrátila do krajiny rodičov - Belgicka. Jej v poradí už de- viata kniha Metafyzika trubíc (Métaphysique des tubes) je autobiografiou obdobia od narodenia do troch rokov. Útla knižočka, ktorú vydalo Vydavateľstvo PT Alberta Marenčina v edícii Jedným dychom v citlivom preklade Márie Ferenčuhovej, je „jednohubkou“ s príjemným efektom v žalúdku. Autorka bola v roku 1999 ocenená Veľkou cenou Francúzskej akadémie za román V ohromení a strachu (Stupeurs et tremblements), ktorý vyšiel v slovenskom preklade v rovnakej edícii. Zatiaľ čo v tejto knihe autobiograficky opisuje špecifické skúsenosti s prácou pre japonskú spoločnosť Yumimoto, kde nastupuje po skončení štúdií románskej filológie v Bruseli a následnom návrate do Japonska, v Metafyzike trubíc pútavo hĺbkovým spôsobom opisuje svoje najranejšie detstvo – vnímanie seba samej i okolia – opäť zasadené do lokalizačného i civilizačného rámca Japonska. Z pohľadu bežného ľudského života sú prvé tri roky iba dostávaním sa z tmy, na ktoré si len hmlisto spomíname. Pre malú Amélie je to však bohaté obdobie nielen na úrovni vnímania seba a sveta, ale i na úrovni hodnotenia a názorov. Je to jeden komplexne prežitý život, lebo „potom, potom sa už nestalo nič“. Začneme rokom nula. Na začiatku je Boh a nie je nič. Boh je plnosťou, nič nevníma, nič nepotrebuje, jednoducho je, existuje. Všetko mu je ľahostajné. Je Bohom, ktorý si to môže dovoliť. Takýmto Bohom je malá Amélie. Je absolútne nehybná, meravá, je len trubicou: jedným otvorom potravu prijíma, druhým vylučuje. Rodičom zostáva len postarať sa o oba konce. Otec a matka ju volajú „Rastlinka“, ale je to len jeden z ich prvých naivných omylov v súvislosti s ich dieťaťom. Rastlina je živá, reaguje na podnety, zatiaľ čo trubicu nedonúti reagovať nič. Ani pokus jej rodičov, keď ju prestanú kŕmiť. Trubici možná smrť hladom neprekáža, neprekáža jej nič. Vládne veľkou silou – zotrvačnosťou, v nej sa odzrkadľuje večnosť i ničotnosť. Autorka nám jednoduchými vetami a pozitívnou deskripciou ozrejmuje, čím Boh je, aký je, a že je to Belgičan. Dva roky bola trubica vegetatívnou formou života, raz plná, raz prázdna, nehybná, nevidiaca, nepočujúca. Stala sa však nehoda. Akási záhadná duševná príhoda, ktorá spôsobila, že trubica prestáva byť vegetatívnou formou trubice a stáva sa z nej revúca trubica otriasaná božským hnevom. Začína si uvedomovať, že už nie je absolútne plná a sebestačná, že existujú okolo nej veci, ktoré jej nepodliehajú. Ba čo viac, ľudia okolo nej ovládajú isté umenie, ktoré jej zatiaľ uniká – artikulované zvuky, reč. Trubica sa pomaly dostáva do bodu, keď zisťuje, že neovláda všetko. To ju privádza do zúrivosti. Tu stojí na prahu cesty vedúcej od Boha, na jej druhom konci stojí človek. Pred trubicou je však ešte rok bytia Bohom. Pol roka trvá útrpné obdobie zlostného i pohŕdavého revu, až kým nepríde na návštevu stará mama z Belgicka. Táto postava, ktorá sa celým príbehom len mihne, je pre vývoj malej Amélie principiálna. Aktom podania bielej čokolády ukáže dieťaťu aj sladkú stránku života a skrotí divoké zviera. Narodí sa Amélie a prítomnosť starej mamy takto zostáva v pozadí až dokonca. A tak som sa narodila – vo veku dva a pol roka, vo februári 1970, v kansaiských horách, v dedine Šukugava, pred zrakom mojej starej mamy z otcovej strany a z milosti bielej čokolády. S týmto narodením súvisí aj narodenie pamäti. Obdobie po bielej čokoláde znamená obdobie učenia sa chôdzi, behu, obdobie intelektuálnych objavov a, čo je veľmi dôležité, „narodenie“ reči. Malá Amélie pôsobí tak, ako keby jazyk ovládala, nielen materinský, ale jazyk celkovo – všetky jazyky. Odkiaľ sa táto jazyková i čiastočná civilizačná vševedúcnosť dostala do malej Amélie, nie je jasné. Zrejme však netreba zabúdať na to, že ešte prednedávnom bola absolútnym Bohom a jej božskosť sa síce trocha transformuje, ale stále trvá. Zisťuje, že reč má veľkú moc, preto opatrne vyberá slová, ktoré prehovorí medzi prvými. Obligátne „mama, ocko“ dojme k slzám rodičov. Ničiaca sila vysávača, ktorý za sebou nenecháva nič, jej pripomenie obdobie, keď ešte bola absolútnym Bohom a fascinujúce slovo „vysávač“ bude jej tretím veľkým slovom. „Juliette“, meno staršej sestry, jej zabezpečí silné citové puto s týmto súrodencom do konca života. Piatym veľkým slovom je opäť pomenovanie, tentoraz ide o japonskú vychovávateľku Nišio-san. Po skúsenostiach s tým, ako také jednoduché pomenovanie vyartikulované dieťaťom učiacim sa rozprávať môže na pomenovaných zapôsobiť, Amélie nepochybuje, že slová sú nevyhnutným dôkazom existencie pomenovaných osôb, ktoré potrebovali dieťa na to, aby si mohli byť istí, že existujú. Toto konštatovanie len potvrdzuje jej moc. Ďalšou dôležitou postavou je spomínaná japonská vychovávateľka Nišio-sun. Pre ňu je Amélie ako dieťa Bohom, čo vyplýva z japonskej tradície. Zatiaľ čo pravá matka zohráva len nejasnú rolu a jej vzťahy s dieťaťom sú vykreslené neurčitými linkami, Nišio-sun ako keby prebrala jej úlohu. Stojí na mieste najdôležitejšej ženskej postavy. Vrúcne milovaný a absolútne kladný pól v ženských obsadeniach je vyvážený inou ženskou postavou – Kašima-sun, druhá japonská vychovávateľka, ktorú vycítime ako negatívny pól, protiklad prvej vychovávateľky. Kdesi medzi nimi stojí pravá matka. Vzťahy malej Amélie k členom rodiny spočiatku nie sú jasne vykreslené, keďže sa väčšinou zaoberá len sama sebou. Postupne sa však obracia k vonkajšiemu svetu a dozvedáme sa, že má viac-menej rada všetkých ľudí okolo seba, okrem spomínanej Kašima-sun a svojho brata. Meno brata nefiguruje medzi prvými vypovedanými slovami a Amélie má na to svoje osobné dôvody. Starší brat, ako to už býva, robí mladšej sestre zle. Preto si nezaslúži obdarovanie pomenovaním. Ale čo je horšie, tento odporný tvor ako mladý príslušník mužského pohlavia má v Japonsku dôležitejšie postavenie ako dievča, dokonca má svoj symbol – kapra a mesiac, v ktorom ho oslavujú. Bohyňu to nesmierne rozruší, zase jedna z radu vecí, ktoré unikajú jej kontrole. Upokojí ju napokon len konštatovanie, ku ktorému dôjde po dlhom pozorovaní rýb, že kapor je najodpornejšou rybou. Odvtedy ju kapry sprevádzajú až do konca, spájajú sa pre ňu s niečím odporným, so symbolom mužského pohlavia i s jej protivným bratom. Napriek tomu sa nedá povedať, že by dievčatko pociťovalo nenávisť k celému mužskému pokoleniu, má rado svojho otca, vezme na milosť aj rodinného priateľa Huga, ktorý jej nepriamo zachráni život. Malá Amélie je teda Bohom, alebo skôr Bohyňou. Hovorí: „len hlupák by nechcel byť dvaapolročnou Japonkou“. A vie prečo, keďže táto civilizácia do materskej škôlky bude uznávať jej božskú podstatu. Dievčatko sa preto rozhodne hovoriť najprv po japonsky a aj to iba so svojou zbožňovanou a zbožňujúcou vychovávateľkou. Ostatným neprezradí, že rozpráva, vo francúzštine zatiaľ stále predvádza dieťa formulujúce prvé slovíčka. Je Bohyňou, Nišio-sun jej prvou kňažkou, jej dve dcéry i všetci okoloidúci veriacimi uznávajúcimi jej kult. Amélie si je istá, že všetko sa deje z jej milosti, prikáže kvetu, aby zakvitol a on zakvitne a všetci sú jej za to vďační. Jej chrámom je japonská záhrada pri dome v celej svojej jarnej kráse. Mysliaca trubica sa rozhodla, že bude Japonkou. Jej naivné detské presvedčenie kazí len jedna vec. Stretáva sa opäť s niečím, čo jej uniká – Kašima-sun. Táto žena nenávidí všetkých belochov a vôbec nepodlieha jej božskému vplyvu a pôvabu. Dokonca si dovolí dať jej facku. Popiera Amélie ako Antikrist Krista a stáva sa pre dieťa Antija. Trubica je v tomto štádiu zvláštnym dieťaťom, na jednej strane sa v jej sebareflexii i reflexii o svete odzrkadľuje už spomínaná vševedúcnosť, na druhej strane sa, ako každé iné dieťa, učí pomenúvať a chápať okolitý svet i ľudí v ňom. Ako keby bola v predchádzajúcej etape svojho bytia skutočne Bohom, avšak pomaly na to zabúda. Napokon je to téma smrti, ktorú je potrebné spomenúť v súvislosti s trubicou. Vo vegetatívnom období ju smrť nezaujímala, nerozmýšľala o nej, bolo to mimo nej. Ak by aj nadišla, nič by sa nezmenilo. Ani v období zúrivosti trubica o smrti nerozmýšľa, nemá na to čas, pretože zúri. Až v období po bielej čokoláde, teda po jej narodení, nastanú úvahy o smrti. Dieťa vidí, že umierajú kvety, odchádza jar, umiera aj tak dôležitá stará mama. A uvedomí si smrť. Uvedomí si, že je to už niečo zakúsené, známe, veď túto vrchnú hranicu zažila v opačnom poradí. Narodila sa do smrti a po dva a pol roku sa vrátila späť. Smrť je Eurydika, zároveň zvodná i strašná, pretože potom niet cesty späť. Smrť sa stáva jej šiestym prehovoreným slovom v materinskom jazyku. Amélie prežije smrť viackrát. Osudnou sa pre ňu stáva voda, jej milovaný živel. Raz sa po nehode teší z návratu späť, druhý raz banuje, že jej záchranou prekazili jej výber. Umiera aj v situácii, keď sa dozvie najstrašnejšiu novinu: raz príde o to, čo získala, o to, čo miluje. Príde o milovanú Nišio-sun, keď jej otca diplomata presunú inam, príde o milovanú krajinu, milovanú záhradu, o milovaný jazyk. A toto sa bude opakovať s ďalšími v živote získanými vecami. Preto sa rozhodla čo najviac ich milovať a využiť obdobie ich prítomnosti, a najmä všetko si zapamätať, aby to všetko žilo ďalej v spomienkach. Napokon Amélie dosiahne tretí rok života, znova nastáva jeseň, zlatý vek prírody i jej božstva sa schyľuje ku koncu. Dieťa čoskoro pôjde do škôlky, kde sa pripojí k stádu bývalých malých Bohov a stane sa normálnym dieťaťom. To ale znamená, že sa zrazu ocitne v cudzom svete, ktorý už neovláda s bývalou samozrejmosťou. Zrazu je vo svete Marťanom a začína sa obdobie, ktorým prešiel každý z nás – obdobie svojpomocného spoznávania sveta. Obdobie božstva je naopak nenávratne preč, i náš príbeh. A potom, potom sa už nestalo nič. Kniha Amélie Nothomb opisuje ranú skúsenosť mnohých z nás. Mnohí z nás si však z nej uchovali iba hmlisté, prchavé dojmy. Autorka sa naopak veľmi prenikavým spôsobom navracia do tejto etapy života človeka a my máme zrazu pocit príbuznosti. Aj keď sú konkrétne udalosti v jej detstve a miesto odlišné, spomenieme si zrazu, že aj my sme sa cítili byť Bohom, silne podporovaní zbožňovaním okolia. Mali sme podobnú skúsenosť s omylmi i objavmi. Kniha je formulovaná v jednoduchom jazyku naznačujúc vyjadrovanie malého dieťaťa, avšak dostatočne rozvinutom na vyjadrenie zrelého pohľadu späť dospelej autorky. Prítomný je aj pohľad na japonskú kultúru a civilizáciu, nie globálny, ale iba ako výsek dosiahnuteľný percepčnými i intelektuálnymi schopnosťami malého dieťaťa, avšak aj tu treba počítať s jej božskou podstatou. Prekladateľke sa podarilo plnohodnotne predstaviť originálny text slovenskému čitateľovi so všetkým, čo v sebe obsahuje a vyhovieť i nárokom slovenčiny. Myslím si teda, že preklad knihy Amélie Nothomb Metafyzika trubíc je kvalitným i zábavným, ničím nerušeným čítaním. Autorka je filozofka