Reklama
Reklama

Všade existujú len dobrí alebo zlí ľudia

Predminulý týždeň sa v Bratislave konalo slávnostné stretnutie pri príležitosti odovzdávania ceny „Spravodliví medzi národmi“. Spomenuli ste, že minulý rok ste boli pri podobnom akte v Prahe... - Nie – bol tam môj manžel. On patrí medzi jedného zo zachránených.
Počet zobrazení: 573
4-m.jpg

Dr. Nadia Rosová (rodená Fialová), CSc., predsedníčka Mestského výboru v Hamiltone a členka Celokanadského výboru pre vzdelávanie o holokauste Narodila v Bratislave v roku 1938. Rané detstvo prežila v bratislavskom gete so starými rodičmi a matkou. Otec bol narukovaný v zahraničnej československej armáde. V roku 1944 ju odvliekli aj s matkou do Terezína. Po oslobodení strávila dva roky v Anglicku, odkiaľ sa vrátila v roku 1947. Vyštudovala Prírodovedeckú fakultu Univerzity Komenského v Bratislave a po skončení pracovala na Slovenskej akadémii vied, kde získala titul kandidáta vied. V roku 1968 emigrovala do Kanady. V Hamiltone, provincia Ontário, pôsobila na Lekárskej fakulte McMaster University. Posledných 25 rokov je aktívna vo vzdelávaní študentov o holokauste. Je predsedníčkou Mestského výboru v Hamiltone a členkou Celokanadského výboru pre vzdelávanie o holokauste. Je vydatá a má jednu dcéru. Predminulý týždeň sa v Bratislave konalo slávnostné stretnutie pri príležitosti odovzdávania ceny „Spravodliví medzi národmi“. Spomenuli ste, že minulý rok ste boli pri podobnom akte v Prahe... - Nie – bol tam môj manžel. On patrí medzi jedného zo zachránených. Dlho pracoval na tom, aby manželov, ktorí ukrývali ich celú rodinu a nevzali od nich žiadne peniaze, dal Yad Vashem do zoznamu „Spravodlivých medzi národmi“. Medailu prebrala ich dcéra. Holokaust a jeho 6 miliónov obetí je gigantická tragédia. V tom rozmere akoby sa strácali jednotlivé veľké ľudské príbehy. - Áno a keď prednášam v školách a na univerzitách, práve toto zdôrazňujem. Vždy opakujem, že za každým číslom je jedno meno. Pretože keď sa povie šesť miliónov, to je také obrovské číslo, až stratíte pocit, že to boli vlastne tiež ľudia ako vy alebo ja. Každý jeden je jedinečný človek a každý má svoj príbeh. Medzi obeťami bolo jeden a pol milióna detí. Predstavte si ten potenciál, čo by sa skrýval v deťoch tých detí a koľko úžitku by doniesol pre spoločnosť. Je však, samozrejme, nenávratne stratený. Je to strašné, keď si uvedomíte, že holokaustom sa nelikvidovali len súčasne žijúci ľudia, ale hlavne ich budúce potomstvo – v štýle raz a navždy. Preto aj do prvých transportov, čo išli do koncentrákov, brali mladé dievčatá, ktoré boli plodné, a mladých mužov. Mladých. Potom vzali celé rodiny. Aj holokaust spáchal človek. Ako si ho predstaviť ako čin človeka? - Na tomto momente záleží veľmi. Lebo deti, ktorým prednášam, už nechcú počúvať o zverstvách, nechcú vidieť tie strašné obrazy. Ale ja sa preto snažím ukázať, kde sa to začalo a čím sa to začalo. Že sa to začalo malými výrazmi netolerantnosti, malým uberaním slobôd, ktoré postupne naberali na sile. Holokaust sa nezačal v bode, keď sa už valili vlaky do Ausschwitzu (likvidačný tábor). Vtedy to už nebolo možné zastaviť. Práve preto sa dnes musíme ozývať proti „malým“ prejavom antisemitizmu a rasizmu alebo proti nejakým hlúpym vtipom proti jednej rase či proti inej... Čo sa skrýva za týmito prejavmi? - Netolerantnosť. Myslím si, že každý sme v určitom zmysle netolerantný. Ale nesmie to presahovať určité medze. Domnievam sa, že veľa zla je aj v tom, že ľudia radi generalizujú. Generalizácia v zmysle povedať si – ten človek je taký, lebo to je taký národ, tamten je hentaký, lebo národ je hentaký. Podľa mňa všade, v každom spoločenstve sú len dobrí a zlí ľudia. Je to jednotlivý človek, ľudská povaha, na čom vždy záleží, a nie zovšeobecnenia.. Antisemitizmus tu bol aj v 14. storočí. Prešiel dejinami moderného veku. A predsa ten v 20. storočí je niečo, čo nemá obdobu. Holokaust znamená niečo neporovnateľné so všetkým, čo bolo doteraz... - Áno. Iste viete, že na konferencii vo Wannsee sa „dohodol“ praktický rozmer holakaustu Myslím si, že niet silnejšieho dôkazu o jeho mentalite, ako je zápisnica z tejto konferencie. Jej účastníci prestali hovoriť o ľuďoch a bavili sa o masovom vykynožení, akoby išlo o hmyz. Museli zmeniť jazyk, aby sa im stratili tváre a ľudské oči obetí. Namiesto ľudí čísla, namiesto človeka čosi, čo ním o chvíľu nebude. Dnes, keď vidím v televízii napríklad scény z otvárania spoločných hrobov v Bosne, viem, že je to hrôza, ale predsa je v čomsi rozdiel. Dlho som rozmýšľala, v čom vidím ja tú odlišnosť. V Bosne nechali ľuďom v umieraní ľudskú dôstojnosť. Boli oblečení. Na rozdiel od mojej starej mamy, ktorá zahynula v Bergen-Belsene. Nie som si istá, či poznáte jeden dokumentárny film, ktorý urobila britská armáda po oslobodení, ako bagrujú pozostatky z ľudí v koncentráku. V týchto obrázkoch niet ani stopy po ľudskej dôstojnosti umierania. A to je posledná dôstojnosť, ktorú môže mať človek v tomto živote. Zygmund Bauman porovnáva 20. storočie s predchádzajúcim metaforou: predtým sa horár sa staral o les tak, že ho nechal rásť – v 20. storočí sa z horára stáva záhradník. Všetko treba nanovo premyslieť, naplánovať, nanovo vytvoriť. Na konci je vízia dokonalej záhradky a plevelu v nej. - Dokonalé zničenie... ... Áno, presne tak. To, čo sa nehodí do dokonalého cieľa, čo je tam ako burina v krásnej záhradke, podľa vkusu alebo ideológie „záhradníka“, musí ísť preč. - Myslím si však, že to nebol len technicky problém. Samozrejme, aj technicky išlo o čosi úplne nové. Tá neľudská technika. Bolo to však aj psychologicky úžasne dobre premyslené. Ľudia, študenti sa ma často pýtajú – ako je možné, že šesť miliónov ľudí išlo poslušne ako ovečky na smrť. Oni si všetko predstavujú, že sa to stalo zo dňa na deň. Celá hrôza vznikla postupne. Začalo sa to postupným uberaním ľudských slobôd. Každý si myslel – ak sa tohto vzdáme, potom bude dobre. A ešte a ešte... A tak stále ustupovali. Bolo to psychologicky dobre vymyslené. Skončilo sa to izoláciou daných ľudí od ostatného obyvateľstva. Okrem toho, Židia sa nepoučili z histórie. Aj môj starý otecko vždy hovoril, že nám sa to nemôže stať, keď už odišli prví Židia. To bola taká nejaká zaslepenosť, pretože pozrieť sa tej hrôze do očí bolo príliš hrozné. A tí, ktorí sa pozreli, tí už dávno odišli. Kto pochopil, čo sa stane, a mal finančné možnosti, utekal. Každý to nemohol, tá väčšina, veľké percento Židovských obetí boli veľmi chudobní ľudia. Z nich išli celé rodiny, celučičké rodiny na smrť. Môj manžel mal 25 strýkov, tiet, bratrancov a sesterníc, ktorí všetci zahynuli. Boli to veľké rodiny. Takže tí boli preč. Tí boli už preč navždy. Postupne? - Neviem, či poznáte takzvanú pyramídu holokaustu, skladá sa z piatich stupňov. Druhý stupeň – legalizácia – to sú norimberské zákony alebo u nás Židovský kódex. Tretí stupeň – izolácia od ostatného obyvateľstva – Židia ostali sami, cítili sa sami. Štvrtý stupeň, koncentrácia. Aj ja som bola najprv v gete tu, v Bratislave, potom v Seredi, kde nás koncentrovali, kým nás odviezli do Terezína. A nakoniec piate štádium, vykynoženie. Tieto 4 stupne boli možné len preto, že boli postavené na prvom stupni, základni všetkých štádií: antisemitizmus alebo rasizmus. Len na jeho základe mohli pokračovať štyri štádiá. Židia tu žili dávno. Možno, že sa neasimilovali. Ale žili tu ticho. Zrazu sa ten antisemitizmus pod hladinou vedel výborne využiť. Veď holokaust je najsilnejšie vyjadrenie antisemitizmu a rasizmu. Nebola dobrovoľná izolácia židovských skupín obyvateľov tradičným znakom tejto komunity...? - Áno, to je pravda. To však ide hlavne z náboženstva. Lebo keď mali chodiť v sobotu pešo do synagógy, nemohli bývať na druhej strane mesta. Čiže táto dobrovoľná izolácia, čo sa diala, sa deje ešte aj dodnes... Takže tí veľmi pobožní, ktorí dodržujú slovo božie do bodky, žijú v blízkosti synagógy. Asimilovaní Židia už nie, lebo tí nemusia ísť pešo do synagógy. Spomínali ste, že holokaust sa dial z pozície obete ako séria čoraz ťažších racionálnych volieb – ustúpim s nádejou, že potom už bude pokoj… - Absolútne. Poviem vám takýto príklad. Jednou z vecí, čo sme nesmeli mať, bolo rádio. Ja som žila na Kozej číslo 3, moji starí rodičia bývali predtým na Štefánikovej. V gete sme mali jednu izbu. Mala som štyri roky. Naši si nechali jedno malinké rádio a počúvali rádio BBC. Môj starý otec dobre nepočul. Pamätám sa na ten cirkus – čo povedali, čo povedali, pýtal sa neustále a, samozrejme, ostatným medzitým ušli ďalšie vety. V roku 1943 Angličania už začali hlásiť, čo sa robí na východe. Vŕba a Lania ušli z Ausschwitzu a priniesli von správy o tom, čo sa v táboroch deje. Nikdy nezabudnem, ako na to moja stará mama zareagovala: pch, to je anglická propaganda. A smutne sa na nás pozerala. Neskôr som pochopila, asi tušila – jediná cesta z geta vedie na východ. A na východ znamenalo do Ausschwitzu. Presídľovanie na východ znamenalo aj čosi iné. Človek sa hneď potom presídlil do neba. Ako by ste opísal človeka, ktorý bol v Einsatzkommande? - Poviem vám jeden príklad. Môj muž je matematik, tak sme navštívili istého kolegu v Nemecku, ktorí nám so ženou ponúkli, aby sme u nich bývali. Domáci medzi rečou povedal – ako nemecký vojak som bol nasadený v Rige. Myslím, že bol rádiotelegrafista. Tak sme o tom potom začali hovoriť. Pozrite sa, povedal, jeden večer, keď prišli, postavili nás do radu a museli sme sa odčítať na prvého a druhého. Ja som bol prvý, druhý bol iný. Všetci tí, čo mali tú dvojku, išli zabíjať Židov. Povedal tiež, ja neviem, ja by som bol spravil asi to isté. Časť týchto ľudí bola hodená do situácie, kde už nemali veľa na výber – prvý, druhý atď. Viete, ako sa on sám s tým ťažko vyrovnáva? Vie si predstaviť, že stačilo sa postaviť a povedať – nie. To dôležité je o inom: nesmie sa už pripustiť, aby zlo prerástlo do takých rozmerov, keď už nemôžete povedať nič. Ak tomu rozumiem, daná situácia mala viacero prvkov, hovorili ste psychológia, izolácia, tvrdá diktatúra... plus základ – iracionálny antisemitizmus... - A strašný obdiv k Hitlerovi. Pretože ten istý pán mi povedal, jeho otec bol socialista a on napriek jeho prosbám vstúpil do Hitlerjugendu, hoci ho veľmi prosil, aby to nerobil. No jeho očaril Hitler. A potom, keď to videl, čo sa dialo v Rusku? - To bolo zaujímavé, pretože on nič o tom nehovoril. Boli sme však spolu v koncentračnom tábore Flossenburg. Bol veľmi dobre urobený, lebo západní Nemci si dali na tom záležať, to sa nedá porovnať s východonemeckými múzeami. Minulý rok som bola v Sachsenhausene, to je ako keby tam Židia ani neboli bývali. Tak sme išli a on hovorí – áno, ja si to pamätám, ako člen Hitlerjugendu som cez to prechádzal, no nevnímal som to. A o to práve ide, holokaust nesmie zmiznúť z očí. Práve preto my, čo pracujeme vo vzdelávaní o holokauste, si myslíme, že ak necháme zomrieť tieto spomienky, tak vlastne Hitler nakoniec neprehral. Ľudia nemajú radi strašné spomienky – čo s tým? - To je veľmi dobrá otázka. Či to nezomrie s nami. Ja som v našom meste, kde žijem v Kanade, jedna z najmladších. Bojím sa, že keď ja odídem, tak tým to končí.... A som už tiež unavená. Povedzme, teraz sa stala obrovská tragédia aj s deťmi v Rusku. Ako ju vníma človek s vašou pamäťou a s vašou skúsenosťou ? - So strašným smútkom. Keď sa pozerám na tie deti, čo ich vyniesli, tak si pripomínam seba. Majú oči, ako som mala ja po návrate z koncentráku. Človek, ktorý bol v koncentráku, je tým poznačený na celý život. Aj tie deti, čo to prežili, budú poznačené navždy. A keď počujete dnešných politikov rozprávať, že zlu terorizmu sa nedá ustúpiť za akúkoľvek cenu a podobne? - Súhlasím, nemožno... Lebo kam to bude viesť? Pozrite, Židia ustupovali. Ustupovali, ustupovali, ustupovali. Nakoniec sa to predsa len zle skončilo. Tí, čo smrť prežili, mali obrovské šťastie a pocit viny, že my sme prežili, a tí druhí nie. Náš vlak išiel do Terezína 11. januára. Chceli nás vziať do Ausschwitzu, no v januári tam už boli Rusi. Tak nás presunuli na inú trať. To sú náhody. Náhody, ktoré neviem vysvetliť. Ale viem, že byť na určitom mieste v správnom čase, to všetko je veľká záhada. Ausschwitz je nemecké slovo, no holokaust sa odohrával aj inde, napríklad na Slovensku. Prečo o tom nevieme stále poriadne rozprávať? - Niektoré národy sa nepozreli faktu o svojej úlohe v histórii druhej svetovej vojny priamo do tváre. Schovávali sa – Francúzi za svoj odboj a Slováci za Slovenské národné povstanie. Nikdy sme sa tomu nepozreli z očí do očí, úlohe Slovenského štátu, slovenského národa na tej katastrofe. Západní Nemci boli prinútení k tomu politikou, priznať si tento zločin. Ak máte napríklad problém, že ste alkoholik, liečiť sa začnete tým, že sa najprv sám musíte uznať za alkoholika. Aj za komunizmu to boli len generické obete fašizmu, nikdy sa nepovedalo, čo to vlastne bolo. Ja som vyrastal pred rokom 1989. Ani na gymnáziu ani počas vysokej školy som nič o tejto otázke nepočul. Bola to na ten čas typická hrubá naivita nevedieť nič o antisemitizme, ale odkiaľ sa to vraca nazad? - ... Keď slnko zasvieti, ukážu sa všetky vyrážky na tvári. Doteraz sme všetko na tej tvári nevideli. Aj to akné. Niektorí si zrejme mysleli, že by bolo bývalo lepšie, keby sa o tom nehovorilo. Aj to je spôsob. Ale mladá generácia naň dopláca. Ja som tu vyštudovala a moje najbližšie priateľky – dodnes sme priateľky – nevedeli o mojom osude. To je smutné. Dospelosť alebo zrelosť človeka či spoločnosti nie je možná bez priznanej minulosti, alebo? - Áno. Keď je človek starší, potrebuje už hovoriť o svojich prvých životných úderoch. Pamätám sa, keď sme ušli v roku 1968, boli sme vo Viedni, v Židovskej pomocnej organizácii. Naraz ja som sa obzrela a uvedomila si, že v tejto izbe sú len Židia. Dostala som taký záchvat paniky, že som musela vyjsť. Pretože som nemohla dýchať. Nerozumela som tomu. Neskôr som pochopila, bola to spomienka na detstvo a geto, koncentrák. Lebo len tam boli iba Židia. Prečo je holokaust na Slovensku polozamlčanou témou? - ... Pozrite sa, ide o to, že sa to nedá vytrhnúť zo sociálno-politických podmienok. Židia sa začali vracať. A tí, čo pokradli, sa báli, že im to budú musieť vrátiť. Môj starý otec tu mal obchod a odjakživa mal jednu starú slečnu – pokladníčku. Bola ako naša rodina. Vedela, kde sme skrytí. Až po oslobodení sme sa dozvedeli, že ona bola tá, čo nás vyzradila. Prečo? Lebo zrejme chcela mať niečo z nášho obchodu A najhoršie bolo, že moja mama sa o ňu po vojne starala do roku 1964. Kým teda nevyšlo najavo, že to bola ona, čo nás vyzradila.. Spomínali ste, že holokuast priniesol so sebou problém – ako pochopiť tú situáciu. Nebolo až príliš neskoro jasné, že ide o hraničnú „buď-alebo“ dilemu? - Iste. Viete, pri histórii je dôležitý historický nadhľad, ktorý nie je ľahké nájsť. Zozadu sa pozerať je veľmi ľahké. Takisto my, čo sme v roku 1968 odišli, dnes počujeme napríklad od svojich bývalých priateľov – jejéj, dobre ste urobili. Teraz už vieme, že sme dobre urobili. Keď som však vtedy s mužom, mamou, otcom a svokrou odchádzala, nevedela som, čo bude. A mnohé ženy odchádzali tehotné, s malými deťmi na rukách... Smiem sa spýtať, prečo ste odišli? - Pretože som si povedala, že ja na ďalšie poučenie histórie nečakám. Akoby som sa prebudila, práve som sa vydala – rok sme boli spolu a ja som povedala – treba sa aj poučiť z histórie. Ja kvôli dvom duchnám tu nebudem čakať... Jednoducho prepukol vo mne ten strach... Strach z čoho? - Strach z toho, čo Pražská jar vlastne donesie. Ja som nikdy nezabudla na to, ako moja stará mama hovorila o koncentrákoch, že to je anglická propaganda. Ja som na to nikdy nezabudla, ja som nechcela čakať dovtedy, kým budem hovoriť, že to je propaganda a nebudem už mať kam ísť. A vtedy som, myslím, prvý a poslednýkrát, povedala manželovi – ideme. To sa skutočne stalo. Viete, emigrácia niesla aj strašné riziká. Je Slovensko vaším domovom? - Je. Keď mi zomrela mama, otec povedal: Tak už sme tu v Kanade doma, lebo tu máme hroby. Viete, kde sú hroby, tam je aj domov. Aj dnes chodím s priateľom spolu na ne. Jeho mama a môj otec sú z jednej dediny. Tak tam chodíme spolu každý rok na tie hroby a staráme sa o ne. A nezabúdajte, veď ja som odišla tridsaťročná, takže moji najlepší priatelia žijú v tejto krajine... Domov máte tu a doma ste inde. Ako sa s tým všetkým vyrovnávate? - Áno, tu aj tam. Keď som tam, hovorím – tu som doma, keď som tu, hovorím – tam som doma. Keď emigrujete a necháte tu priateľov, také priateľstvá už nikdy nevzniknú, pretože najlepších priateľov získava človek tak do tridsiatky. Ešte niečo: my sme nikdy nečakali, že nám to bude trvať dvadsaťdva rokov, kým sa budeme môcť vrátiť. Mysleli sme, že to bude ako po roku 1956 v Maďarsku. Maďari už po piatich rokoch chodili späť. (...) My sme museli čakať dlhšie. Hovorí sa, že spravodliví medzi národmi, teda tí, ktorí naozaj prekonali strach o seba a vlastné rodiny v prospech iných rodín, že títo ľudia sa nedali konfesionálne zaradiť. Delia sa ľudia na silných a slabých naprieč rozličnými vierovyznaniami? - Silní boli určite. Boli to zväčša jednoduchí ľudia. Aj keď už nemali žiadne peniaze, tak napríklad rodine môjho muža povedali, že sa budú s nimi deliť o každé jedlo. Ja by som sa bola rada spýtala na ich vierovyznania. Videli ste film Medzi slepými bláznami? Nie. - Škoda, je to veľmi zaujímavé. Ak máte nejaké nezodpovedané otázky o holokauste a jeho priebehu na Slovensku, určite by ste na ne našli odpovede v tomto filme. Je tam jedna scénka, kde jeden z tých, čo bol veľmi zainteresovaný na vysťahúvaní Židov, hovorí, však Tiso by vás bol pokrstil. Nehovoril pravdu. Veď zákon jasne hovoril, že prekrsťovania po 1939 boli neplatné. Evanjelici to robili. Aj ja som bola prekrstená. Hoci mi to nepomohlo, bola som prekrstená. Takže vy ste tam videli predsa len nejaké konfesionálne rozdiely? - Hovorilo sa – čím chudobnejší, tým lepší. Aj preto sa veľa ľudí zachránilo na severe, lebo tam boli chudobní ľudia. Na západnom Slovensku bolo menej zachránených ľudí. Boli bohaté kraje... Neviem, či to bolo náboženstvom, či tam boli vo väčšine evanjelici, či tu zas boli katolíci? Naozaj neviem, či to nebolo tým bohatstvom... Okrem toho, generalizácia je podstata všetkého zla. Žiadne všeobecné konfesionálne záruky proti zlu nepoznám. Opakujem, v každom národe a spoločenstve ľudí sú dobrí a zlí jedinci. Napriek tomu hovoríte, že skôr evanjelici pomáhali... - Tak sa mi zdá. Ale či to je skutočnosť...? Neviem. Viem, že evanjelická cirkev prekrsťovala. To viem naisto. Myslíte, že katolícka nie? - Z mojej skúsenosti poznám ľudí, ktorí boli v tých veľmi ťažkých časoch pokrstení a boli pokrstení na evanjelikov. Videl som dokumentárny film o americkom fotografovi Jamsovi Nachtweyovi, ktorý chodil do týchto bojových oblastí fotiť. Ukázal, že hlad v dnešnej Afrike robí z ľudských tiel podobne nebytosti ako z obetí koncentráku. - To je katastrofa. Je to úpadok ľudstva na úplné dno. Jeho hlavná skúsenosť: ak by ľudia mohli priamo uvidieť a ucítiť, čo sa naozaj deje, väčšina z nich by niečo proti mu urobila... - Proti utrpeniu iných...? Áno. A nemohli by to tolerovať. Lenže médiá jednoducho predávajú inzerciu, inzercia nemá rada obrázky s utrpením ľudí, a preto je to eliminované a preto to nechcú dávať. A ani ľudia to nevedia zniesť – čo s tým? - To sú ťažké témy, ktoré sa ťažko riešia. Tak taká naivná otázka – kde s tým treba začať? - V každodennom živote. Nedovoliť, aby vám niekto niečo rozpráva ako vtip a vy by ste sa tomu nebránili. Lebo to ešte zastaviť môžete. Alebo stačí, že pri tom môžete ukázať svoju nevôľu. Jedine takto. Ako inak? Kto čuší, ten predsa svedčí... Myslíte, že cirkev mohla nejako v tomto pomôcť... ? - To je zložité, cirkev a Židia, pápež a Židia... Veríte tomu, že by zo strany cirkvi mohol prísť impulz? - ... Ja si myslím, že cirkev so svojím hlásaním dobra musí byť tá, ktorá aj robí to dobro. Keď nie oni, tak kto potom?! Sú ľudia, ktorí sú absolútne morálni a nepotrebujú na to desatoro. Je v nich to desatoro. A opäť filozofická otázka, ale musím povedať – treba sa s tým zaoberať, najmä keď sme mali za prezidenta slovenského štátu... farára. Autorka jednej knihy, ktorú som čítala, bola za ním, niekto z Bánoviec, čo ho poznala z detstva. A on vraj povedal, keď ho požiadala o nejakú milosť, s čertom... – to je také slovenské príslovie –... na čertovom kočiari do pekla. Takže on už sedel v tom čertovom kočiari. No nebola to len vec jeho osobnej zodpovednosti, a nie cirkvi? - Neviem. Nazad k našej otázke: vedela by cirkev vo veci antisemitizmu pomôcť?... - Vzdelávanie. Vzdelávanie a vzdelávanie. To je alfa a omega všetkého, lebo ignorancia a nevedomosť vedú k netolerantnosti. Vy ste mi včera povedali zaujímavú vec – že aj ľudia s vysokoškolským vzdelaním, dobrou výchovou, citom pre rodiny vedeli byť súčasťou holokaustu. - Áno, velitelia nacistických kománd „Einsatzkommandos“, ktoré boli v Litve, Bielorusku a na Ukrajine, neboli mladí fanatici, ale zrelí štyridsiatnici. Niektorí mali dva doktoráty. Na jednej strane hovoríte – vzdelávanie..., na druhej príslušníci likvidačných kománd s dvomi doktorátmi. Nie je vzdelanie málo proti takejto sile?. - Čítala som jednu báseň o tom, že nestačí byť inžinierom, netreba byť ani spisovateľom na to, treba, no proste treba mať srdce. ... ktoré buď je, alebo nie je. A to je tá záhada. - Človek musí niečomu veriť. A práve táto vlastnosť sa dá zneužiť na politické vášne, tak, ale to sme zažili aj za komunistov. Alebo v Nemecku. Prečítajte si históriu Stalina. Jeden paranoik na čele a každý sa bojí každého. To je veľmi dôležité, že každý sa bojí každého. Vzdelanie, srdce na prvom mieste, nič lepšie nepoznám proti tmárstvu. Keď sa odkryli veľké archívy, zistilo sa, že gestapo nemohlo samo robiť všetko, v archívoch našli udania, jednu pani s tým konfrontovali, že či toto ste vy písali? Áno, ja som to písala, povedala. Pýtajú sa – a ako? Keď už bola zatlačená do kúta, spýtala sa, prečo to teraz vyťahujete? Teraz po päťdesiatich rokoch. Bez takéhoto postoja obyvateľstva by to gestapo samo nezvládlo. Budete prednášať aj v školách na Slovensku? - Nikto ma zatiaľ ešte nepožiadal a sú tu ľudia, ktorí to robia. Jedna skupina detí, ktoré boli skrývané a ktoré prežili. Moja generácia. Teda ktoré prežili v úkryte. Tí sa dnes stretávajú. Ja som začala s tou činnosťou oveľa skôr ako v roku 1989. Pre mňa je to povinnosť, pretože v Terezíne sa z 15-tisíc detí zachránilo 150. Ja som jedna z nich. Ja musím hovoriť za nás všetkých, čo sme tam boli. Sú medzi nami aj iní: niektorí si na nič nepamätajú, tým pádom je to vybavené. Skutočne, niektorí ľudia majú totálny psychologický blok. Dokonca si povedia: Nepamätám sa na nič a to je dobre. A ja si pamätám veľmi veľa vecí. Napíšete aj knihu? - Nie, pre seba to mám napísané. Ja si nemyslím, že každý musí písať. Pretože každý to nevie. Potom vychádzajú veľmi zlé knihy o holokauste. Veď sa nedajú čítať. Mňa požiadal v Izraeli jeden kibuc, ktorý má tento terezínsky archív, aby som im poslala moju históriu, ale to bude v tom archíve. Ja nie som za to, aby každý písal. Moja story nie je veľmi zaujímavá. Ja som sa zachránila, bola som malá, bola som s mamou a to bolo pre mňa najdôležitejšie. Tie deti, čo boli dokonca schované bez matiek, boli podľa mňa psychicky viac narušené ako ja, čo som bola v koncentráku, ale stále s mamou. Stále s mamou. A to je pre dieťa najsilnejšie v dôležitých fázach detstva. Ja som nevedela, čo sa deje, čo sa bude diať, mama, chudiatko, vedela a to muselo byť pre ňu ako pre matku strašné. Myslím si, že v mojom živote sa uchovala akási normálnosť iba vďaka tomu, že som v tej hrôze vždy bola s matkou. Keď je človek definovaný cez rasu, môže byť kýmkoľvek, aj silnou individualitou, z hľadiska rodového parametra nemá šancu. S dnešnou prenatálnou diagnostikou, klonovaním embryí sa vracia stará rasová téma nazad. Ako sa dívate ako profesionálny biológ na tieto riziká biogenetiky? - Ja by som sa skôr vyjadrila ku genetike ako ku eugenike. Podľa mňa by celý genetický výskum mal byť zameraný na to, aby sa liečili choroby, aby sa zabránilo genetickým chorobám a vcelku zlepšila kvalita života človeka. S cieľom dokázať to a nepripustiť skĺznutie empirických vied do iných polôh musia byť humánne vedy podporované, aby práve ony napredovali pred inými vedami. Ak etika bude pokrivkávať za medicínou, môžeme sa dostať do priestorov, ktoré budú pre ľudstvo nebezpečné. S hosťom SLOVA sa zhováral Martin Muránsky

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama