Reklama
Reklama

Veľká myšlienka

Väčšina pozorovateľov európskej politiky sa zhodne v tom, že zo všetkých doterajších bola politicky najúspešnejšou komisia Jacquesa Delorsa. Podľa niektorých je dôvodom Delorsova schopnosť jasne identifikovať výzvy a postaviť sa na čelo snáh čeliť im.
Počet zobrazení: 498
6-m.jpg

Väčšina pozorovateľov európskej politiky sa zhodne v tom, že zo všetkých doterajších bola politicky najúspešnejšou komisia Jacquesa Delorsa. Podľa niektorých je dôvodom Delorsova schopnosť jasne identifikovať výzvy a postaviť sa na čelo snáh čeliť im. Nastupujúci predseda Komisie Barroso sa pravdepodobne rozhodol, že jeho „veľkou myšlienkou“ bude Lisabonská stratégia. Počas pôsobenia Delorsovej komisie sa uskutočnilo niekoľko významných krokov v európskej integrácii. V oblasti rozširovania to bolo prijatie Španielska, Portugalska, Rakúska, Švédska a Fínska a aj prvé faktické rozšírenie Únie do bývalého východného bloku – vstup východného Nemecka (zjednotením Nemecka). V oblasti hospodárskej a politickej integrácie sa podarilo dobudovať spoločný trh, bol prijatý Jednotný európsky akt a Maastrichtská zmluva (teda položené základy spoločnej meny a posilnená úloha Európskeho parlamentu jeho zapojením priamo do tvorby európskych noriem). Za tých desať rokov prešla Európa dramatickými zmenami, Delorsova komisia však vždy dokázala výrazne prispievať k riešeniu výziev, ktoré zmeny prinášali. Potom sa pre Európsku komisiu história spomalila. Santerova exekutíva odstúpila po dlhých sporoch spôsobených korupčným škandálom a odchádzajúceho predsedu Prodiho tiež považujú zväčša za slabého, hlavne v oblasti komunikácie. Barroso, so svojím dynamickým začiatkom a stanovenými prioritami, sa pravdepodobne rozhodol vrátiť Komisii „stratenú slávu“. Jeho „veľkou myšlienkou“ má byť Lisabonská stratégia, ktorej koordináciu si vzal osobne na starosť. *** Lisabonská stratégia je dobrým prostriedkom, ako dostať Komisiu do centra európskej politiky a zvýšiť jej viditeľnosť. Každému ponúka niečo. Podnikateľským kruhom prísľub posilnenia konkurencieschopnosti (európska ekonomika sa má stať do roku 2010 najkonkurencieschopnejšou poznatkovo orientovanou ekonomikou), „obyčajným“ ľuďom zas záväzok sociálnej kohézie a ochrany životného prostredia. Medzi týmito dvoma cieľmi – zdravou ekonomikou a sociálnou spravodlivosťou – nie je zásadný rozpor. Závisí však od výberu konkrétnych nástrojov, či ich politika dokáže zladiť. Dnes, keď sa ozývajú čoraz vážnejšie tvrdenia, že Lisabonská agenda ostane len na papieri, je od Barrosa odvážne postaviť svoju politickú reputáciu na jej naplnení. Je pravdou, že konkurencieschopnosť európskej ekonomiky („neoliberálny cieľ“) zaostáva za jej globálnymi konkurentmi (USA, Japonsko). Sociálna kohézia („sociálny cieľ“) je v ešte horšom stave (nie v porovnaní s ostatným krajinami sveta, ale voči deklarovanému cieľu). Vychádzajúc z dnešnej politickej reality (čo vopred vylučuje radikálne riešenia – minimálne v horizonte roku 2010, ktorý je pre Lisabonskú stratégiu referenčný) možno pred európskou politickou elitou vidieť dve cesty, čo v zásade korešponduje s položením dôrazu na jeden z dvoch deklarovaných cieľov. *** Prvou možnosťou je zamerať sa na ďalšiu liberalizáciu trhu práce, uvoľňovanie sociálnych (a environmentálnych) noriem, čo by Európsku úniu bezpochyby urobilo atraktívnejšou pre zahraničné investície (takzvané „odstránenie regulačného bremena“), prípadne zníženie daňového bremena v jednotlivých kandidátskych krajinách (tu by nemusela EÚ nijako konať, stačilo by nechať pôsobiť daňovú konkurenciu). Únia by sa tak stala bezpochyby príťažlivejšou pre istý typ zahraničných investícií, okrem mnohých iných problémov by sa jej však s veľkou pravdepodobnosťou nepodarilo naplniť cieľ sociálnej kohézie. Znamenalo by to aj zníženie príjmov do štátnych rozpočtov (a určite aj únijného), čo by si vyžiadalo zníženie výdavkov. Buď v oblasti verejných investícií (infraštruktúra, informačné technológie, výskum...) alebo sociálnej oblasti (školstvo, zdravotníctvo, sociálna politika... – teda v konečnom dôsledku investície do ľudského kapitálu). V oboch prípadoch by si Únia podkopávala vlastné snahy o zvyšovanie konkurencieschopnosti. Druhou alternatívou je „nordická cesta“. Notorickým príkladom je Švédsko. V rebríčkoch Human Development Index (ktoré hodnotia ekonomickú a sociálnu situáciu v krajine zo širšieho pohľadu) sa umiestňuje vždy na vrchole. Existuje v ňom dobré podnikateľské prostredie, štát podnikanie aktívne podporuje, súčasne však z daní získava dostatočné prostriedky na investície a sociálny systém. To zas prispieva k vytváraniu dobrého podnikateľského prostredia a celkovej konkurencieschopnosti ekonomiky (a, prirodzene, i k sociálnej kohézii). Samozrejme, švédsky model má svoje problémy. Tie však spôsobuje fakt, že je obmedzený hranicami národného štátu. Jeho rozšírenie na európsku úroveň by vytvorilo podmienky, za ktorých by bol schopný odolávať tlaku globalizovanej ekonomiky. S najväčšou pravdepodobnosťou nemožno predpokladať, že sa Barrosova komisia jednoznačne zasadí za napredovanie druhou načrtnutou cestou. Ako veľmi sa k nej dokáže priblížiť, však rozhodne o úspešnosti Lisabonskej stratégie, o tom, kto z nej získa, a o politickom dedičstve, ktoré Barroso a jeho tím po sebe zanechajú.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama