Biznis teroru

Irak horí. Môžete to vidieť ako dôsledok arogancie superveľmocí či neinformovanosti Spojených štátov o lokálnej realite (Falúdža nie je mestom v Texase ani Marseille roku 1944). No neúspechy v Iraku pramenia v samotnej myšlienke vojny proti terorizmu, ktorú prezident Bush začal po 11. septembri 2001. Z pohľadu USA sa dá každý incident v Iraku vysvetliť podľa istej logiky: útoky v sunitskom trojuholníku musia byť prácou Saddámových podporovateľov, alebo teroristov napojených na al-Káidu, odpor al-Sadra sa vysvetľuje angažovaním sa Iránu (ako súčasti osi zla), každá ozbrojená akcia je ďalším dôkazom, že „oni“ nenávidia západné hodnoty. Americký desiatnik v Iraku povedal: „Musíme zabíjať tých zlých.“ No za každého zlého, ktorého zabijú, vznikne niekoľko ďalších vždy, keď je zbombardovaný obytný dom či napadnutá dedina. Sú omnoho ľahšie spôsoby, ako porozumieť dráme v Iraku. Iračania sú šťastní, že sa zbavili diktatúry a sankcií, ktoré z nich trinásť rokov sali život. Teraz chcú len lepší život, slobodu a nezávislosť. Realitou však je, že neboli dodržané žiadne sľuby o povojnovej rekonštrukcii Iraku. Stále je nedostatok elektrickej energie, bezpečnosti, rozšírená je chudoba. Americké sily dali posledný úder režimu, ktorý už bol oslabený niekoľkými embargami. Potom nechali vyhorieť ministerstvá a rozpustili armádu ako v Japonsku v 1945. Iračania nechcú žiť pod diktatúrou, ktorú podozrievajú, že sa zaujíma len o ropu a strategickú dominanciu v regióne. Dni kolonializmu sa skončili. Chcú rovnakú nezávislosť ako iné národy. Na to nemusíme podrobne skúmať ich psychológiu či detailne analyzovať korán. Správanie sa Iračanov je úplne racionálne a jediným riešením je stiahnutie sa USA a plná suverenita krajiny. Čierno-biely svet Spôsob, akým lídri mocností vidia geopolitický vývoj, ovplyvňuje ich strategické voľby: ako sa voľba premietne do sily, ako zareagujú nepriatelia, kto sú spojenci v oblasti? Po desaťročia poskytovala interpretačnú štruktúru studená vojna. Ak sa niečo niekde zmenilo, stratégovia, analytici i novinári sa najprv pýtali: Prospelo to Sovietskemu zväzu alebo USA? Následky tohto čierno-bieleho videnia sa ukázali v dvoch veľkých konfliktoch – v Nikaragui a Afganistane. V roku 1979 prevzali po dlhom boji moc v Manague sandinisti a ukončili diktatúru rodiny Somozovcov. Začali s odvážnym programom sociálnych reforiem, hlavne v oblasti poľnohospodárstva. Boli rešpektované základné slobody, povolené opozičné politické strany a Nikaragua mala možnosť ukončiť svoju históriu zaostalosti a chudoby. No USA to takto nevideli: porážka ich spojenca znamenala postup komunizmu a ZSSR do Strednej Ameriky, za chrbát Washingtonu. CIA začala vyzbrojovať Somozov vojenský personál. Z Hondurasu začali títo „bojovníci za slobodu“ viesť vojnu proti režimu sandinistov vrátane teroristických útokov, zatiaľ čo sa Washington snažil zmobilizovať verejnú mienku a spojencov proti „hrozbe totalitarizmu“ v Strednej Amerike. Kuba, a do menšej miery ZSSR, zvýšili pomoc sandinistom. Nikaragua bola chytená v pasci konfliktu Východ – Západ. Tlak USA a zničujúce ekonomické sankcie viedli k ich volebnej porážke 25. februára 1990. USA stratili záujem a opustili protežantov, krajina upadla do chudoby, nikdy sa už však nestala komunistickou. Afganistan je ešte výrečnejší. V apríli 1978 bola komunistickým prevratom zvrhnutá vláda, hoci predstavovala spojenca ZSSR. Nová administratíva začala program radikálnych reforiem a v konzervatívnej krajine sa stretla so silným odporom, hlavne na vidieku. Washington sa dal do ozbrojovania hnutia mudžahedínov. V septembri 1979 vtrhlo do krajiny sovietske vojsko a zmenilo vedenie. Medzinárodné spoločenstvo to rýchlo odsúdilo ako koloniálne dobrodružstvo. USA a západ sa však rozhodli vidieť v tom hegemonický zámer ZSSR, potvrdenie storočia trvajúcej snahy Kremľa získať prístup do teplých morí – do Perzského zálivu. Raeganova administratíva to videla ako šancu dať Červenej armáde príučku, aj keby to malo znamenať spojenectvo s diablom. S pomocou pakistanskej a saudskoarabskej tajnej služby začala vyzbrojovať extrémistické fundamentalistické skupiny na úkor umiernenej opozície. Na diplomatickej úrovni a v OSN zámerne predlžovala konflikt. Výsledky poznáme. Sovieti sa rozhodli stiahnuť sa z Afganistanu. Po víťazstve však USA stratili záujem o krajinu a sieť radikálnych islamistov, ktorú s pomocou Usamu bin Ládina vytvorila. Afganistan skĺzol do občianskej vojny a v roku 1996 prebral kontrolu nad ním Taliban. Dnes vieme, že sovietske rozhodnutie malo ďaleko od nejakého plánu veľkej expanzie. Prijala ho vnútorne rozdelená politická byrokracia znepokojená tým, že susedná krajina a tradičný spojenec by padla do rúk extrémistického islamu. Vieme tiež, že Sovietsky zväz napriek svojej vojenskej sile nebol schopný dominovať svetu. No na Západe bola sovietska hrozba použitá vždy, keď bolo potrebné mobilizovať verejnú mienku. V roku 1983, dva roky pred príchodom Gorbačova k moci, francúzsky politický komentátor Jean-François Revel deklaroval hroziacu smrť svetovej demokracie, keďže nie je schopná čeliť „najhrozivejšiemu z vonkajších nepriateľov, komunizmu, ktorý je súčasným variantom a plne vyvinutým modelom totalitarizmu“. V skutočnosti mu ostávalo už len pár rokov života. Samozrejme, východo-západný prístup k chápaniu geopolitického vývoja má určitý reálny základ. USA i ZSSR bránili svoje záujmy ako mocnosti. No kolektívny politický osud jednotlivých krajín bol viac ako len šachovnicou, na ktorej robil Biely dom a Kremeľ svoje ťahy. Takéto zjednodušovanie podceňuje národné reality a nesedí na všetky hrozby, ktorým ľudstvo čelilo: degradácia životného prostredia, chronická chudoba a rozširovanie chorôb, najmä AIDS. Svet sa konečne zo studenej vojny dostal. Spojené štáty vyhrali, no ostali tie isté výzvy a tie isté príčiny nestability. Nový nepriateľ Kolaps Sovietskeho zväzu nechal osihotené nielen americkú a západné armády a spravodajské služby, ktorým vzal nepriateľa ospravedlňujúceho ich existenciu a bezodné rozpočty, ale i strategické výskumné strediská, ktoré verili strategickej nadriadenosti Moskvy do tej miery, že predpokladali sovietsku inváziu Západnej Európy. Kde mali nájsť náhradu za ríšu zla? V 90. rokoch americký akademik Francis Fukuyama predpovedal koniec histórie, hlásajúc definitívne víťazstvo západného liberalizmu a jeho rozšírenie na celú planétu. Teória sa stala populárnou. Časť konzervatívnej pravice, ktorá bola proti akémukoľvek uvoľňovaniu so ZSSR a porozumeniu s Gorbačovom, začala hľadať nového strategického nepriateľa. Vyhlásili, že Spojené štáty sú ohrozované neznámymi silami, nebezpečnejšími ako komunizmus – terorizmom, darebáckymi štátmi a zbraňami hromadného ničenia. Analytici a žurnalisti súčasne diagnostikovali rastúcu silu nového nepriateľa, islamu, so silnou ideológiou a potenciálnou mocenskou bázou vyše miliardy ľudí. V roku 1993 spopularizoval Samuel Huntington v USA frázu „konflikt civilizácií“. Napísal: „Mojou hypotézou je, že základný zdroj konfliktu v novom svete nebude ideologický, či ekonomický. Veľkým rozdielom v ľudskej rase a dominujúcim zdrojom konfliktu bude kultúra. Najmocnejšími hráčmi v medzinárodných vzťahoch ostanú národné štáty, no hlavné konflikty globálnej politiky sa objavia medzi národmi a skupinami pariacimi k rozličným civilizáciám. Globálnej politike bude dominovať konflikt civilizácií.“ Ostáva však len špekuláciou, pretože žiadna z týchto doktrín nebola schopná získať medzi elitami konsenzus. Bol potrebný 11. september, aby upevnil myšlienku, že Západ je znova zaangažovaný vo vojne, ktorú treba brať veľmi vážne. Americká verejnosť traumatizovaná útokmi na Svetové obchodné centrum a Pentagon sa postavila za vojnu proti terorizmu, v ktorej bol každý „s nami, alebo proti nám“. Kto je však tento nový nepriateľ, ktorý nahradil komunizmus a nacizmus? Je to terorizmus? Terorizmus ako metóda politickej akcie, nie ideológia – a museli by sme veľmi skúšať, ak by sme chceli nájsť spoločného menovateľa IRA, hnutia za nezávislosť Korziky a sekty Óm Šinri-kjó. Je to al-Káida? No boj s ňou je väčšmi vecou politickej než vojenskej mobilizácie. A čo darebácke štáty? Nie je len nezmyslom spájať Severnú Kóreu a Irán do osi zla, nedá sa tiež predstaviť, ako sa ich regionálne hrozby vyrovnávajú tej zo strany ZSSR na vrchole moci. Vojna s „barbarstvom“ Cielenými ideologickými kampaňami sa však utvárajú myšlienky zrážky civilizácií islamu a Západu. S výnimkou Severnej Kórey a Kuby sú všetky krajiny, na ktoré USA útočia – Irak, Irán, Sýria, Sudán – moslimské. Tendenciu potvrdzuje bezpodmienečná podpora Arielovi Šaronovi. Ako hovorí prezident Bush, civilizácia je vo vojne s barbarstvom. Usama bin Ládin na to odpovedá: „Svet je rozdelený na dva tábory: jeden pod zástavou kríža, ako je Bush, hlava neveriacich, druhý pod zástavou islamu.“ Ak je táto teória pravdivá, potom nie je žiadna dohoda možná. „Nenávidia nás“ nie pre to, čo robíme, ale pre ideu slobody a demokracie. Takýto názor vedie nevyhnutne k vojne. Konflikt je bez konca a riešenia: boj Palestínčanov, teroristický útok na Jáve, odpor v Iraku, antisemitské incidenty v Paríži, mestské nepokoje v Európe – na to všetko sa hľadá ako na dôkaz všeobecnej ofenzívy islamu. Na všetkých frontoch vrátane domáceho bojujeme vo svetovej vojne. Generála Williama „Jerry“ Boykina, pôvodne z antiteroristickej jednotky Delta Force, v júni 2003 menovali za zástupcu viceministra obrany zodpovedného za spravodajstvo. Je evanjelickým kresťanom, ktorý na kongregácii v Oregone povedal, že radikálmi islamisti nenávidia USA, „pretože sme kresťanský národ, pretože naše základy a korene sú židovsko-kresťanské... a nepriateľom je chlapík menom Satan“. Všetci „divosi“ Napriek občasným protestom je islamofóbia v médiách častá. Ann Coulterová je v USA populárnou pravicovou komentátorkou. Často ju pozývajú do televíznych programov a rádioprogramov, ako „Good Morning America“ alebo „Reilly Factor“. Podľa nej moslimovia dobijú Francúzsko za desať rokov. Raz povedala: „Keď sme bojovali s komunizmom, OK, mali masové vraždy a gulagy, no boli to belosi a so zdravým rozumom. Teraz stojíme proti absolútnym divochom... Už dvadsať rokov na nás útočia divošskí, fanatickí moslimovia. Nebola to al-Káida, kto v Iráne zajal rukojemníkov, nebola to al-Káida, kto dal vybuchnúť bombu na diskotéke v západnom Berlíne...?“ Taliansky premiér Berlusconi v septembri 2001 povedal: „Musíme si byť vedomí nadradenosti našej civilizácie...“ V knihe „L’Obsession anti-américaine“ chváli Jean-François Revel fakt, že Bush a európski lídri navštívili po 11. septembri mešity, aby sa americkí Arabi nestali terčom nezaslúženej odvety. Hovorí: „Tieto demokratické ohľady ctia Američanov a Európanov, nemali by ich však urobiť slepými voči protizápadnej nenávisti väčšiny moslimov žijúcich medzi nami.“ Takéto vyhlásenia sa odrážajú vo verejnej mienke. Studená vojna najmä v 80. rokoch ľudí nemobilizovala. Hrala sa zväčša na úrovni vojenských vedení. Komunizmus stratil väčšinu svojej príťažlivosti a červená hrozba neprovokovala na hony na čarodejnice. No vojna s terorizmom sa ukazuje ako populárna. Časť západnej i islamskej verejnosti je pripravená veriť, že civilizácie sa zrážajú. V spoločnosti už nie sú kľúčové rozdiely medzi silnými a slabými, bohatými a chudobnými, ale medzi nimi a nami. Krajiny Západu by mali zabudnúť na boj medzi triedami a postaviť sa do radu v bitke proti „Iným“. Aký bude výsledok? Tisícročná vojna, ktorej jediným výsledkom bude upevnenie existujúceho (ne)poriadku. Článok bol uverejnený v septembrovom vydaní Le Monde diplomatique Redakčne krátené