Reklama
Reklama

Kľúč k univerzalite cirkví

Ruský filozof Vladimír S. Solovjov (1853 – 1900) sa dnes dostáva do popredia záujmu. Nielen pre svoje myslenie, ktoré vo svojej dobe poznačenej filozofiou pozitivizmu stálo v opozícii, ale najmä pre ekumenicky orientované cítenie, ktoré ho ako kresťana činilo jedinečným.
Počet zobrazení: 405
10_karikatura-m.jpg

Ruský filozof Vladimír S. Solovjov (1853 – 1900) sa dnes dostáva do popredia záujmu. Nielen pre svoje myslenie, ktoré vo svojej dobe poznačenej filozofiou pozitivizmu stálo v opozícii, ale najmä pre ekumenicky orientované cítenie, ktoré ho ako kresťana činilo jedinečným. Ak chceme Solovjovovu osobu skutočne pochopiť, musíme vnímať jeho vnútorný svet, aby sme v jemných náznakoch zachytili, kto bol. Solovjov bol a je pre mnohých „problematickou osobnosťou“. Narodil sa v rodine vyznávajúcej pravoslávie, vo svojej ranej mladosti sa stal presvedčeným ateistom a neskoršie nadobudol vieru, ktorá sa dala ťažko zadefinovať. Bol pravoslávny veriaci, ktorý však vyznával katolícke dogmy o Nepoškvrnenom počatí Panny Márie a o pápežskom primáte. Sám seba nazýval pravoslávnym katolíkom. Dodnes o jeho osobu a najmä o jeho vieru vedú spory zástancov z obidvoch strán: či bol presvedčený pravoslávny, alebo katolík. Tak pravoslávna cirkev, ako aj katolícka si ho privlastňujú a hľadajú čo najviac argumentov, aby dokázali, že veľký mysliteľ stál na ich strane. Deje sa to, čo sám Solovjov nikdy nechcel: je totiž jedno, či tým, že v r. 1896 prijal eucharistickú sviatosť s katolíkmi, oficiálne prestúpil na katolicizmus. Aj keby tento „formálny akt“ neurobil, v jeho srdci bol katolicizmus plne realizovaný a cítil sa byť katolíkom. V jeho srdci bolo rovnako v plnosti realizované pravoslávie. Ekleziologický problém jeho svedomie neriešilo spôsobom, akým sme na to my zvyknutí. „V hľadaní všejednoty dospel k vízii mystickej nadcirkevnej, univerzálnej, kozmickej cirkvi, k mystickej jednote cirkví v Kristovi. Jeho širokému založeniu bolo tesno vo všetkých zvyčajných rámcoch, a to nielen politicko-spoločenských, ale aj náboženských.“ (Komorovský) Solovjovovou ideou, ktorej obetoval celý svoj život, bolo zjednotenie sa kresťanstva (Východnej a Západnej cirkvi), splynutie v jednote. Hlásal a zastával jedinú univerzálnu cirkev. A nielen to: celé ľudské spoločenstvo ako organický celok tvorí v jeho ponímaní vesmírnu a univerzálnu Všecirkev. Solovjov vo finálnom dôsledku dochádza k presvedčeniu, že každé náboženstvo k spáse človeka privedie, i keď kresťanstvo má v tomto smere svoje privilégium. Je pre človeka tou cestou, ktorú Boh predznamenal pre ľudstvo skrze svojho Syna: Bohočloveka. Odborníci, ktorí sa o Solovjova prú a preťahujú ho na svoju stranu, ho popierajú, resp. pošliapavajú jeho myseľ a hlboké zásady všejednoty, ktoré vyznával. Solovjov nebol v konečnom dôsledku katolík ani pravoslávny, patril všetkým. Podobne „kacírsky“ sa k životu a konfesionálnej príslušnosti postavili Thich Nhat Hanh, ktorý sa považuje za budhistu i kresťana, alebo teológ Raimon Panikkar, ktorý už tým, že mal matku katolíčku a otca hinduistu, bol „predestinovaný“ na prebúranie prípustných hraníc a vyvolal nevôľu v patričných kruhoch, keď sa začal cítiť byť rovnako kresťanom ako hinduistom. Čo títo ľudia v sebe cítia a prežívajú? Akú vieru, akú príslušnosť? Ich viera sa deje v rámci všeobecnej cirkvi, ktorá má nekonečné diskurzy. Je potrebné ešte niečo iné na to, aby bol človek členom cirkvi: okrem viery v Lásku a v Život? Ak áno, pravdepodobne ide o inú cirkev než Kristovu. Ich vzťah k Transcendentnu je univerzálny. Kto ich nedokáže pochopiť, nemôže si ani nárokovať na hlbšie preniknutie tajomstva bytia. Ak som žobrák a zostanem ním celý život, nikdy nepochopím princa. Ak som princ a nikdy sa nestanem žobrákom, nepochopím, čo je to byť žobrákom. Taký je zákon života. To, čo nemám prežité, okúsené, mi je neznáme. Ak som slepým kresťanom, nikdy nepochopím, čo je to vidieť „nebo“, „Boha“ a „večnosť“ ako žid alebo hinduista. Ochudobňujem sa tak o dary viery a porozumenia, ktoré mi Hospodin podaroval. Nemusím prestúpiť na inú vieru (i keď na to má človek takisto plné právo), aby som sa z nej napil; ale vnímať ju, nechať jej miesto na vyjadrenie, spoznať ju, byť otvorený volaniu Ducha zo všetkých strán, ma učiní plnším, zodpovednejším a zrelším vo viere vlastnej. Aspoň ísť k stromu na druhom brehu rieky a dotknúť sa ho. Pozrieť sa na seba z opačnej strany. Potom sa vrátiť späť, ale zážitok dotyku vo mne zostane. Tu sa uchopuje a prijíma plnosť bytia. Každá rieka raz skončí v mori. Aj keď tam nedorazí priamo: potok sa vleje do rieky, tá nájde cestu k inej rieke, tá zase k inej, ktorá ich všetkých dovedie až do mora. Religiózne systémy, ktoré nás obklopujú, pôsobia dojmom výlučnosti a exkluzivity. Každá seriózna eklézia sa javí ako primerane uzavretá. Ekumenizmus a medzináboženský dialóg však pôsobia opačnou silou, ktorá nabúrava vžité stereotypy vo viere a otvára nové, dosiaľ neodhalené možnosti. Mnohí sa sťažujú, že cirkvi sa nezbližujú, že ekumenizmus je zbytočný... Skutočne? Cirkev už zďaleka nie je tým uzavretým subjektom, ktorým bývala. Ekumenizmus predsa len čosi načal: Luther a Ignác z Loyoly mali k sebe nepomerne ďalej ako Rahner a Tillich. Pritom je stále reč o protestantovi a katolíkovi. Nejde však o to, čoho sa tak veľmi mnohí obávajú: o nekritické splynutie do masy bez chuti, vône a špecifických vlastností. Cirkev je čosi viac, než my chápeme a možno ani tak skoro nebudeme vedieť pochopiť. Boh je otcom všetkých. Môžeme zo spoločenstva ľudstva niekoho vyčleniť? Kristus hovorí dve významné vety, ktoré „Boží ľud“ v biblii konkrétnejšie definujú: „Kto nie je proti vám, je za vás,“ (je to ktokoľvek, kto nepácha násilie a zlo) a „Duch vanie, kadiaľ chce“. Človek nemôže určiť hranicu Kristovej cirkvi, ak sa o to pokúsi, nutne stroskotá. Otázka, či táto všeobecná cirkev je viditeľná alebo neviditeľná, je zodpovedateľná ambivalente. Je viditeľná v konkrétnych ľuďoch, v ich vzťahu k Agapé (duchovnej láske), a je neviditeľná v zmysle jasne ohraničenej a pomenovanej organizácie s jej úradmi, predpismi a pečiatkami. Cirkev Kristova nie je vymedzená teritoriálne, je všeobecná, univerzálna, áno, nadkresťanská. Nesnažme sa ju však vidieť ako spoločenstvo dokonalých bytostí, pretože ňou nie je. Príslušnosť k Agapé neznamená absolútnu dokonalosť človeka, ale s istotou znamená jeho vieru v lásku a jeho nasmerovanie k Bohu. Ignác Antijochijský vyjadril jej centrum a priestor: „Kde je Kristus, tam je aj jeho cirkev.“ Existuje miesto, kde by Logos nebol? A tak skončí každá rieka v nekonečnom mori. V oceáne svetla, nádeje a večnosti. Nezáleží od našej mienky, keď už apoštol Pavol predznamenal bod eschatónu v univerzalite: „Aby bol Boh všetko vo všetkom.“ (1Kor 15,28) U Boha nie je dôležité, ktorá z riek bude prvá, dôležité je, že tam všetky prídu. Autor je kňaz Cirkvi československej husitskej

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama