Boj o pravdu v dejepisectve
Stalo sa to na sklonku panovania jedného francúzskeho kráľa, možno Ľudovíta XIV. Vyšla kniha o začiatočnom období jeho vlády. Jedna z dvorných dám povedala: „Ak klamú dejepisci o období, na ktoré sa ešte ako-tak pamätám, ako asi museli klamať napríklad historici v starom Grécku a starom Ríme!“ K povinnostiam dvornej dámy istotne nepatrilo študovať dejepis. Nevedela preto, že cieľom „otca historiografie“ Herodota bolo predovšetkým osláviť moc a silu Atén. O niečo podobné sa pokúsil Titus Livius v prípade Ríma. Nie náhodou starí Gréci radili historiografiu medzi umenia. Jej patrónkou bola múza Klio. Zjednodušene povedané, prácu historika považovali za niečo podobné, ako je dnes práca reštaurátora umeleckých diel. Aby sa artefakt zrekonštruoval do pôvodnej podoby, reštaurátor musí mať nielen vedecké znalosti, ale aj umelecký talent. V tejto súvislosti treba zdôrazniť (čo napríklad teoreticky odôvodnil filozof Aristoteles), že podľa antických Grékov mali umelecké diela zodpovedať realite, takže aj historikova rekonštrukcia minulosti mala byť pravdivá. Rehabilitácia cisára Claudia Portréty prvých rímskych cisárov, ako ich vykreslili historici, nie sú veľmi lichotivé. Malo ísť zväčša o sadistických vrahov, maniakov, ktorí príliš neoplývali inteligenciou. Ako mimoriadneho hlupáka vykresľovali aj cisára Claudia. Mal to byť dementný čudák, dôkazom hlúposti bolo to, že jednou z jeho manželiek bola povestná Messalina. Vládcom sa stal vraj náhodou. Po tom, čo povstanie cisárskej gardy zvrhlo zjavne duševne chorého Caligulu, Claudius sa schovával, no keď vojaci spoznali, že ide o príslušníka rodu cisára Augusta, vyhlásili ho za vládcu rímskej ríše. Podľa vtedajších historikov sa Claudius nestaral o vládu, namiesto neho vraj vládli prepustení otroci a ženy. Lenže autori portrétu údajného hlupáka uverejnili aj niekoľko detailov, ktoré spochybňujú ich tvrdenia. „Dementný“ Claudius bol autorom dvoch historických kníh, ktoré (ak by sa boli zachovali) by mali kľúčový význam pre poznanie rímskej histórie – išlo o dejiny Etruskov a Kartágincov. Dodnes ostalo o etruskej histórii a jej význame pre vznik Ríma veľa neodpovedaných otázok. Jeden z najvýznamnejších českých odborníkov na Etruskov J. Burian napísal, že nie je vylúčené, že mnohé odpovede na tieto otázky obsahovala stratená Claudiova kniha. Claudius mal však odvahu zaoberať sa aj dejinami Kartága – najvýznamnejšieho súpera Rímskej ríše o nadvládu nad Stredomorím. Lenže rímski historici o Kartágincoch rozširovali tvrdenia, ktoré v mnohom pripomínanú antisemitskú propagandu. Išlo vraj o národ zištných a krutých obchodníkov a finančníkov. Čo je asi pravdepodobnejšie, Claudiova kniha sa nezachovala preto, že tieto tvrdenia vyvracala, alebo opakovala? Filozof Seneca je autorom odpornej satiry na cisára Claudia. Obsahuje významné prerieknutie, Claudius bol hlupák najmä preto, že chcel, aby všetci obyvatelia Rímskej ríše, ktorí neboli otroci, dostali rímske občianstvo. Senecova kniha vyjadrovala nádej, aké krásne časy nastanú, keďže nastupuje jeho žiak – cisár Nero. Netreba pripomínať, že o nejaký čas si Seneca musel na základe najvyššieho príkazu podrezať žily... Pokus o rehabilitáciu Claudia vyústil nakoniec do svojho času populárneho románu, z ktorého bol dokonca televízny seriál. Claudiova rehabilitácia sa nestala zdrojom žiadnych ostrých sporov. Predstavme si však, aké by to bolo v prípade vzniku kresťanstva. Spor o Ježiša Krista Počas vrcholenia francúzskeho osvietenstva v 18. storočí sa objavuje názor, že Ježiš Kristus nie je historická postava, ale mytologická, ktorá bola neskôr umelo pretvorená na historickú osobnosť. Tento názor sa stal oficiálnym v čase Sovietskeho zväzu. Prívrženci tohto názoru tvrdili, že chýbajú svedectvá súčasníkov a že neskoršie správy si príliš protirečia. Lenže ešte v 20. rokoch minulého storočia mal ľudový komisár osvety Lunačarskij verejnú dišputu s pravoslávnym biskupom Vvedenským. Dotyčný patril k tej časti pravoslávnej cirkvi, ktorá chcela úprimne spolupracovať so sovietskym vedením. No našiel odvahu oponovať Lunačerskému, ktorý popieral, že by bol Ježiš niekedy žil. Vvedenského argument bol pádny a logický: o Ježišovej existencii nepochybovali ani rímski ani židovskí kritici a oponenti kresťanstva, ktorí mali k dispozícii dnes už stratené dokumenty a pramene. Paradoxné však je, že rozlúštenie celého problému ležalo v istej sovietskej knižnici. Najpádnejším argumentom pre popieranie historickej existencie Ježiša bolo, že dielo židovského historika Jozefa Flavia obsahovalo o Ježišovi text, ktorý bol zjavne dosť nešikovnou vsuvkou neskoršieho kresťanského prepisovateľa. Až za čias „perestrojky“ bol uverejnený text, ktorého autorom bol pravdepodobnejšie Josephus Flavius a ktorý potvrdzoval Ježišovu existenciu. Dodnes je však sporom, kto bol vinníkom Ježišovej smrti. Rimania ukrižovaním trestali buričov proti svojej moci. Aj nápis na kríži mal znieť „Ježiš z Nazaretu, kráľ židovský“. Lenže posvätné texty a nedávny film o Ježišovej smrti obsahujú tvrdenie, že Ježiš bol obeťou nie Rimanov, ale Židov. No rúhačov (tohto priestupku sa podľa židovského zákona mohol Ježiš dopustiť, ak by bol tvrdil, že je Boží syn) Židia trestali ukameňovaním. Na rímskych krížoch skončilo nespočetné množstvo židovských odporcov nadvlády Ríma. Je preto vari možné predstaviť si židovský dav, ktorý by bol kričal „ukrižuj“? Ak by si boli naozaj želali jeho smrť, neboli by skôr kričali „ukameňovať“? Falšovanie dejín ruskej revolúcie George Orwell v slávnom románe 1984 opisuje, ako pracovníci „ministerstva pravdy“ vylepšovali dejiny podľa pokynov aparátu Veľkého brata. V jednej zo svojich esejí opísal, aké mal dojmy, keď porovnával sovietsky zborník z roku 1937 so zborníkom vydaným k desiatemu výročiu VOSR v roku 1927. Mnohí významní vodcovia boli vyhlásení za zradcov a agentov nepriateľa a, naopak, bezvýznamní činitelia sa vyhlasovali za popredných vodcov revolúcie. Osobnosť amerického novinára Johna Reeda spochybňovala predovšetkým americká reakcia. Lenže našiel sa aj iný „kritik“ – veľký Stalin. Je zaujímavé, že keď sa uverejňovali Stalinove texty o údajných Reedových výmysloch, kniha Desať dní, ktoré otriasli svetom jednoducho nebola v knižniciach. Zjavila sa v nich až po 20. zjazde KSSZ. Kto si ju prečítal, zistil skutočnú príčinu Stalinovej neľúbosti, nebol v nej vykreslený ako popredný vodca revolúcie. Orwellovské prepisovanie dejín sa, samozrejme, týkalo aj iných historických udalostí, napríklad kolektivizácie či druhej svetovej vojny. Týkalo sa to aj našich dejín. Z fotografie ľudí na balkóne na pražskom Staromestskom námestí okolo Klementa Gottwalda, keď 25. februára 1948 oznamoval zhromaždeným demonštrantom, že „pán prezident jeho návrhy prijal“, bol neskôr vyretušovaný Vlado Clementis. Orwell sa však týkal všetkých manipulátorov s historickými faktami, nielen tých, čo sa hlásili k ľavicovým ideálom. Veľa by sa napríklad dalo písať o nacistických falzifikáciách a dezinformáciách. Okrem tých známejších by som chcel pripomenúť falšovanie archeologických nálezov, ktoré mali dokazovať nacistické územné nároky. Lenže falzifikovali aj režimy hlásiace sa k demokracii. Tu by sme mohli vyslovene pripomínať už súčasnosť. Napríklad v zložitej histórii nezmyselnej a krvavej vojny sprevádzajúcej rozpad Juhoslávie na konci minulého storočia bude ťažké dokazovať, čo bola pravda a čo falzifikát, iba desaťtisíce mŕtvol sú nepopierateľnou realitou. Sfalšované dejiny Kaukazu Jedno z hlavných hesiel Októbrovej revolúcie v roku 1917 bolo právo všetkých národov na sebaurčenie. Popri Dekréte o pôde bola prijatá aj Deklarácia práv národov Ruska, ktorá mala zaručiť všetkým národom na území bývalej Ruskej ríše, aby mohli rozhodnúť o svojom budúcom osude. Mnohé národy toto právo využili. Osamostatnilo sa Fínsko, Estónsko, Litva, Lotyšsko, Ukrajina i zakaukazské krajiny Gruzínsko, Arménsko a Azerbajdžan. Dobrovoľne sa k Rusku napríklad pripojili Ukrajinci (za čias Bohdana Cheľnického), Gruzínci a Arméni. Lenže, naopak, národy Predkaukazska a Strednej Ázie kládli proti pripojeniu voči Rusku veľmi ostrý odpor. V Strednej Ázii prebiehali ostré boje medzi Červenou armádou a „basmačmi“. V miestnych tureckých jazykoch toto slovo znamená „lúpežník“ alebo „bandita“. V skutočnosti išlo o moslimských partizánov. Medzi touto vojnou a sovietskou inváziou do Afganistanu bola kontinuita. Keď boli na konci 30. rokov „basmači“ potlačení, viacerí odišli do Afganistanu. V prvej sovietskej vláde J. V. Stalin zastával funkciu komisára pre riešenie národnostných problémov. Lenže Lenin v poslednom období svojho života obvinil Stalina z postojov blízkych veľkoruskému šovinizmu. Práve z iniciatívy Stalina bolo územie obývané Osetíncami rozdelené medzi Ruskú federatívnu republiku a Gruzínsko. Vzájomne nevraživé republiky Gruzínska, Arménska a Azerbajdžanu boli spojené do Zakaukazskej federácie. Táto federácia bola zrušená až v 30. rokoch. S odporom kaukazských národností proti Rusku rátali nacisti vo vojne proti ZSSR. Nemci zo zajatých príslušníkov týchto národností vytvorili dobrovoľnícke jednotky. Navyše, keď sa nacistická armáda dostala do blízkosti Kaukazu, pokúsili sa niektorí príslušníci týchto etník o sabotáže a iné teroristické činy v sovietskom tyle. Po vojne boli tieto etniká násilne presunuté do Strednej Ázie. Vrátiť sa mohli až po 20. zjazde KSSZ a neskôr boli obnovené aj ich autonómne územné jednotky. Lenže je tu otvorená otázka: mali a majú právo na sebaurčenie? Pri kladnej odpovedi možno pripomenúť napríklad Baskov v Španielsku... Otázniky nad rokom 1968 Keď sa niekedy na začiatku leta v roku 1968 spýtali hovorcu amerického State Departementu, aké je stanovisko jeho vlády k dianiu v Československu, odpoveď bola príznačná: „Je to rodinná záležitosť komunistického bloku.“ Brežnev počas povestných moskovských rokovaní s predstaviteľom KSČ povedal, že k invázii z 21. augusta 1968 mal súhlas americkej strany. Protagonisti obrodného procesu sa ocitli v dvojakom ohni. Brežnev a jeho súčasní pohrobkovia tvrdili a aj dnes tvrdia, že u nás hrozila už v roku 1968 reštaurácia kapitalizmu. Vtedajší a súčasní antikomunisti tvrdili a tvrdia, že dotyční chceli zreformovať nezreformovateľné, a preto povestnej „ríši zla“ robili alibi. Ak si pozrieme, ako bolo počas „normalizácie“ zobrazované obdobie československej jari, zistíme, že v mimoriadne krátkom časovom úseku po období, ktoré si pamätali milióny, bola ľuďom servírovaná nehorázna lož. Bol však „pohľad sprava“ naozaj objektívny? Tajomstvo Klio „Otec dejepisectva“ Herodotos považoval za najväčší skutok Atén záchranu Grécka pred Peržanmi. Ak by sme chceli byť objektívni, Peržania predstavovali vyššiu kultúru, dokonca aj politickú, než napríklad Babylonská ríša. Grécki dejepisci si to však tiež uvedomovali. Prvý krok k znásilneniu Klio je čiernobiely pohľad na minulosť a prítomnosť, „my“ sme dobrí, „oni“ sú zlí. Klio síce symbolizuje, že na pochopenie minulosti musím vynaložiť podobné úsilie, akoby som kreslil jej obraz. Nemôžem sa odosobniť, no nemôžem ani klamať. Ak klamem iných, nakoniec oklamem aj seba. Sebaklam ma nakoniec privedie k porážke. Takýto sebaklam vymazal z historickej mapy sveta aj Sovietsky zväz. Rafinovanejší pokus bojovať proti historickej pravde je jej zosmiešnenie. Bol tu pokus vyhlásiť Claudia za hlupáka, no aj tu vyšla pravda najavo...
