Reklama
Reklama

Zdravie, alebo biznis?

Keď príde politik do televíznej diskusie vysielanej v priamom prenose aj bez predných zubov, musí mať na to dosť dobrý dôvod...
Počet zobrazení: 455

Keď príde politik do televíznej diskusie vysielanej v priamom prenose aj bez predných zubov, musí mať na to dosť dobrý dôvod... Pre tých, ktorí nevedia, hovoríme o ministrovi zdravotníctva Rudolfovi Zajacovi. Ten si do kresla oproti Zlatici Puškárovej v nedeľu na obed sadol naozaj bez predných zubov. Zvláštne? Ani nie, dôvod, ktorý ho tam dostal, bol naozaj dosť silný. Nikto sa asi nebude sporiť o to, že jednoznačným politickým víťazom minulého týždňa a v podstate celej veľkotémy reformy zdravotníctva je nakoniec minister Zajac. Ak aspoň na chvíľu skúsime nechať úplne bokom vecnú stránku reformy a jej dosahy na bežných ľudí, potom musíme uznať, že z pohľadu čistej techniky politického manažmentu, vytrvalosti, cieľavedomosti a komunikačného predaja si minister zaslúži uznanie. A stačí na to len prejsť si fakty. Napriek pomerne silnému odporu verejnosti voči reforme, napriek kritike nie nepodstatnej časti stavovských a iných organizácií, pôsobiacich v systéme zdravotníctva, napriek začiatočným vážnym výhradám koaličných partnerov voči zásadným bodom reformy a napriek skutočnosti, že vláda v NR SR nemá formálnu väčšinu, napriek tomuto všetkému sa ministrovi podarilo dať dokopy nie „väčšinu o chlp“, ale pohodlnú väčšinu 82 poslaneckých hlasov. Všetka česť. A zaklincovalo to z pohľadu efektívnej politickej komunikácie „oscarové“ vystúpenie ministra bezprostredne po schválení šiestich zákonov reformy: „Výrazné zlepšenie, výraznú kvalitu, menej korupcie, slušnejší personál, krajšie nemocnice, to je moja vízia.“ K tomu naozaj niet čo dodať. Toto je jedna stránka veci, v optike ktorej mal minister cez víkend dôvod na oslavu. Samozrejme, ako to už býva, ministrov úspech má aj inú, menej ligotavú stránku. A opäť, ešte stále nehovoríme o obsahu reformy z pohľadu ľudí a ich zdravotnej starostlivosti. To, čoho sa minister v súvislosti s prijatím jeho reformy asi nikdy nezbaví, je hmla obrovského podozrenia. Nejde len o takú nepodstatnú maličkosť, že zdravotnícka reforma prešla iba vďaka hlasom poslancov, ktorí ešte pred niekoľkými mesiacmi stáli v opozícii voči vláde. Obrovské podozrenie vzniká až v spojení tejto skutočnosti so samotným obsahom reformy. Jednou z jej kľúčových súčastí, ktorej sa minister nechcel za žiadnych okolností vzdať, je vstup akciových spoločností, teda súkromných spoločností riadiacich sa primárne obchodným právom, do systému zdravotného poistenia. Podľa medializovaných informácií tu ide o trh v objeme zhruba 20 miliárd korún, ktoré budú tieto súkromné spoločnosti obhospodarovať. Tak schválne, čisto ekonomicky, lebo tak sa subjekty chystajúce sa práve do slovenského zdravotníctva vstúpiť zväčša na vec pozerajú, keď ide o biznis v hodnote desiatok miliárd – koľko miliónov stojí umožnenie tohto druhu podnikania, otvorenie tohto obrovského trhu, teda v preklade pretlačenie reformy v parlamente? Čisto ekonomicky, jeden ani dva milióny to určite nebudú. Aby bolo jasné, dôkazy neexistujú. Zatiaľ. A je viac ako pravdepodobné, že ani žiadne nebudú, „žraloci“ sú predsa v oblasti finančných transakcií triedou samou osebe, na kufríky plné peňazí a iné školácke chyby by sme asi čakali márne. Tvrdé fakty a dôkazy nie sú, legitímne podozrenia ostávajú, čo je samotné už problém, lebo takto je opäť raz spochybnená legitimita reformy v očiach tých, ktorí ju budú, chtiac či nechtiac, prežívať. Podozrenia-nepodozrenia, legitimita-nelegitimita, minister a vláda si s týmito banalitami a „chybičkami krásy“ reformy ťažkú hlavu určite nerobia. Nakoniec, nielen v politike, ale tu detto platí, že účel svätí prostriedky. Prioritou je predsa plnenie programového vyhlásenia vlády alebo, inak, pokračovanie v zázračnej slovenskej reformnej ceste. Nech to stojí, čo to stojí. *** Nemenej zaujímavé ako politická šikovnosť ministra zdravotníctva bolo minulý týždeň hlasovanie opozície. Prinieslo totiž niekoľko prekvapení. To, že za zdravotnícku reformu hlasovali nezávislí „opoziční“, samozrejme, k prekvapeniam rátať nemôžeme. V podstate by prekvapili, keby hlasovali opozične. Taký je dnes stav. A tak, prekvapenie číslo jeden, Smer a Bohumil Hanzel, ktorý sa zo záhadných dôvodov (veľvyslaneckých, finančných či z dôvodu osobného presvedčenia?) rozhodol reformu podporiť. Záhadných, pretože v prvom čítaní ju odmietol. Reakcia predsedu prišla, akoby inak, bez meškania. A dala si záležať na tom, aby nikoho ani na sekundu nenapadlo spochybňovať a do budúcnosti oslabovať politickú líniu strany. Prekvapenie číslo dva, Slobodné fórum a A. Ivanko, ale najmä I. Šimko, ktorý vo svojej urazenosti a zatrpknutosti čím ďalej tým viac pripomína politického čudáka, ktorý akoby už svoj politický úspech mal definitívne za sebou. Najväčšie prekvapenie však bez diskusie bolo HZDS, ktoré opäť ukázalo, že keď si dá Vlado záležať a strana a klub sa na vec pripravia, zváži si veci, tak sa správa... naozaj opozične, teda politicky celkom prirodzene. Až paradoxné, že v takej zásadnej veci, akou je reforma zdravotníctva, čisto na poslanecké hlasy bolo HZDS opozičnejšie ako Smer... To sme tu už dlho nemali. *** Minulý týždeň v NR SR nebol však len o politickom talente ministra Zajaca a jeho mladej družiny. Kým zdravotnícka reforma na prvý pohľad prezentovala obraz koalície, ktorá sa v zásadných otázkach vie stmeliť a zabezpečiť hlasy navyše pre väčšinu, opätovná voľba podpredsedu parlamentu nás vrátila späť do koaličnej reality. A nejde tu len o to, že v zdravotníckej reforme už z podstaty veci ide nepomerne o viac ako pri poste podpredsedu parlamentu. Tak ako minister Zajac vyšiel z minulotýždňovej národnej rady ako politický profík, jeho stranícky kolega Jirko Malchárek pôsobil ako jeho presný protiklad. Evidentne neprimerane povzbudený hladkým priechodom zdravotníckych zákonov sa už asi videl v kresle podpredsedu parlamentu. Netrvalo však dlho, aby zistil, že sa kvalitne prerátal. Ktovie, či za tým bola jeho politická naivita, neskúsenosť či absolútna parlamentná neprezieravosť, v každom prípade si Jirko nedokázal spočítať, že reforma zdravotníctva prešla parlamentom len preto, lebo na jej priechodnosti minister so svojimi pomocníkmi dlhodobo a cieľavedome pracoval. Údajné dohody J. Malchárka pred voľbou podpredsedu parlamentu boli až také kuloárové a deravé, že sa museli skončiť opätovným koaličným fiaskom a osobným samostrápnením samotného Malchárka. Tragikomické snahy urazeného Jirka hodiť vinu na zlého predsedu Smeru tento obraz už len dokreslili. A tak sa nám minulý týždeň odkryl obraz koalície, na ktorý by sme si mali zvyknúť po celé budúce dva roky. V zásadných zákonoch, nazvime ich reformné, sa bude vedieť koalícia aj napriek možným začiatočným názorovým rozporom vždy dať dohromady a zabezpečiť si väčšinu. No a popri týchto koalično-opozičných hlasovaniach tu budeme mať čím ďalej, tým viac návrhov zákonov, kde bude koalično-opozičné delenie rozpoznateľné len veľmi ťažko, kde budú koaličné strany sledovať výlučne vlastný záujem, a to za aktívnej pomoci časti opozície, alebo kde si budú vyslovene robiť navzájom napriek – z osobných, politických či akýchkoľvek iných motívov. Z istých dôvodov je to logické, od leta už ideme dolu z kopca k voľbám, stranícky záujem, aj inak veľmi silný, naberá ešte viac na dôležitosti. *** Napriek minulotýždňovému parlamentnému úspechu R. Zajaca by sa dalo vážne pochybovať o tom, či bude reforma v konečnom dôsledku pre väčšinu občanov-pacientov výhodná. Takisto o tom, či je celkom vhodné, aby sa v systéme, ktorého základnou úlohou a prioritou je zabezpečenie dostatočnej zdravotnej starostlivosti pre všetkých, do takej miery zavádzali trhové prvky, ktoré už zo svojej podstaty preferujú silnejších a výhodnejších, či v ňom majú čo robiť akciové spoločnosti už zo svojej podstaty primárne zamerané na zisk, a nie na zabezpečenie zdravotnej starostlivosti aj pre menej „rentabilných“ pacientov, a tak ďalej a tak podobne. Pochybnosti a skepsa sú namieste, a tak nakoniec víťazná póza ministra Zajaca môže mať neveľmi dlhú trvanlivosť. Už dnes je jeho veľdielo prijímané spoločnosťou so značnou skepsou, čo ak sa za chvíľu ľudia na vlastnej koži presvedčia, že ich obavy boli úplne opodstatnené? Autor je stály spolupracovník týždenníka SLOVO

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama