Oživený záujem o OSN

Organizácia Spojených národov si už zvykla na kritiku, že je iba kolosálnym diskusným klubom, ktorý málokedy dokáže prijať včasné a rázne rozhodnutia. Prečo sa potom 59. zasadaniu Valného zhromaždenia dostalo v ostatných dňoch toľko pozornosti? Prečo sa unúval k rečníckemu pultu i sám americký prezident Bush? Odpovedí sa ponúka hneď niekoľko. Vyplývajú aj z nervozity sveta nad šírením terorizmu a nad dvojsečnosťou silových metód jeho potláčania. Nezanedbateľný vplyv má predvolebná atmosféra v hostiteľskej krajine. Bushov protikandidát John Kerry sa v nej už od začiatku svojej kampane hlási k spolupráci so svetovým spoločenstvom. Tým sa chce líšiť od unilateralistického Busha, ktorý sa pustil za svojím vytýčeným cieľom povaliť vojenskou silou svetový terorizmus bez ohľadu na udelenie či neudelenie mandátu od Bezpečnostnej rady OSN. Účastníci rozpráv Valného zhromaždenia i televízni diváci na celom svete si pamätajú, ako Bush v septembri pred dvoma rokmi varoval OSN pred upadnutím do postavenia bezvýznamnosti, ak BR neodobrí vojenský zákrok v Iraku. K hlasovaniu napokon ani nedošlo, pretože Francúzsko signalizovalo odhodlanie využiť právo veta. Rok a pol po invázii do Iraku je tamojšia situácia neprehľadná. Bush i Blair priznali čiastočné chyby v celkove vraj ale správnom rozhodnutí a obrátili sa na OSN so žiadosťou o spoluúčasť na zabezpečení irackých januárových parlamentných volieb. V americkej prezidentskej predvolebnej kampani má návrat Busha do rokovacej sály Valného zhromaždenia s apelovaním o pomoc propagandistickú hodnotu. Ak sa OSN z bezpečnostných dôvodov neodváži spoluorganizovať voľby v Iraku, Bush bude môcť na ňu zvaliť prinajmenšom časť viny za prípadné fiasko volieb. Ak sa k tomu pred 2. novembrom odváži, bude to môcť využiť ako svoj diplomatický úspech v predvolebnom súboji s Kerrym. Je verejným tajomstvom, že Bushovým najžiarivejším triumfom by bolo polapenie bin Ládina, ale to už je iná téma. Dominantným bodom na 59. zasadaní sa stala neodkladnosť reforiem Bezpečnostnej rady OSN. Princípy, na ktorých pôsobí tento kľúčový orgán, sa nezmenili od roku 1946. Po pribratí Číny za stáleho člena BR sa už „päťka“ s právom veta nerozširovala, hoci počet členských krajín OSN sa znásobil. Valné zhromaždenie zriadilo pred jedenástimi rokmi reformnú pracovnú skupinu, ale tá sa nedostala ďaleko. Až súčasný generálny tajomník Kofi Annán si dal predsavzatie skoncipovať návrhy reforiem do ucelenej podoby do polovice budúceho roka. Revitalizácia tejto témy prilákala do New Yorku celú plejádu štátnikov z celého sveta vrátane slovenského prezidenta Gašparoviča. Jeho hlavným poslaním bolo lobovať za prijatie Slovenska za nestáleho člena BR, ale vo svojom prejave a v rozhovoroch ponúkol aj predstavy o reformách BR. Nemecko, Japonsko, Brazília a India uzavreli neformálnu dohodu o vzájomnej podpore svojich kandidatúr za stálych členov. Sformovali aj akýsi ad hoc pakt označovaný za skupinu G-4. Z existujúcej päťky (USA, Rusko, Čína, Veľká Británia a Francúzsko) sa k expanzii na mocenskej špici kladne stavia Londýn a Paríž. Ostatní váhajú. Ústretovejší by boli, keby noví členovia nezískali automaticky právo veta. Odhliadnuc od pochopiteľných sebeckých príčin majú na to aj objektívne dôvody. Hoci reforma by mala posilniť reprezentatívnosť rozhodovania v BR zvýšením počtu jej členov, Rozšírenie by však nemalo viesť k ochromeniu rozhodovacieho procesu. Prvkom s paralyzujúcim potenciálom je právo veta, čiže zablokovania rozhodnutia väčšiny. Čím viac hlasov v BR s vetovacím právom, tým väčšia pravdepodobnosť patových situácií. Tie vedú v lepšom prípade k prijímaniu bezzubých rezolúcií a k neprijatiu žiadnych. A ozvú sa opäť kritici OSN ako neschopného celku. Väčšina zo 191 členov OSN uznáva, že dozrel čas zmeny. Líšia sa v tom, aké zmeny a na akých princípoch. Má byť OSN iba diskusným fórom suverénnych štátov, alebo aj intervenčným nástrojom? Majú získať všetci stáli členovia rozšírenej BR právo veta? Akú veľkú úlohu má hrať proporcionálne regionálne zastúpenie? Brazília sa cíti povolaná reprezentovať Latinskú Ameriku a čierny kontinent má hneď troch uchádzačov – Nigériu, Južnú Afriku a Egypt. Za Indiou stojí váha jednej miliardy obyvateľov. Značne menšie Japonsko poukazuje na svoju hospodársku silu druhej najsilnejšej ekonomiky sveta – a Nemecko tretej. Prislúcha v BR miesto v Organizácii spojených národov aj blokom štátov, ako tvrdí Švédsko, keď odporúča za stáleho člena Európsku úniu? Bolo by to za cenu odstúpenia Francúzska a Británie? Prináleží kreslo aj zástupcom svetových náboženstiev, menovite moslimom a, povedzme, najľudnatejšej Indonézii? Nepozvú sa nové jadrové mocnosti ako Pakistan? Týchto a ďalších otázok môže byť na OSN naraz priveľa, ale ak ostanú neriešené, do procesu ovplyvňovania a rozhodovania o pohyboch vo svete začnú ďaleko viac zasahovať iné zoskupenia. Môžu byť postavené na prioritách ekonomických a globalizačno-obchodných. Čo by sme povedali na rozšírenie kompetencií Svetovej obchodnej organizácie? Autor je analytik medzinárodných vzťahov