Randevú na polceste do neba
Srieň sa už roztopil pod prvými útokmi slnečných lúčov, pod korunami smrčín však bolo stále chladno. Na tretiu septembrovú sobotu hádam až príliš, ale v tisícich metroch nad hladinou svetového oceánu sa ranné horúčavy ani nedali očakávať. To už skôr hmla, vietor či dážď. Nič také sa však nekonalo. Obloha bola celý deň až nudne stále rovnaká. Čistá, bez jediného obláčika, belasá či skôr sýtomodrá. Tradične máme za sebou prvú takmer prebdenú noc. A ešte predtým zvítanie sa s tisovským primátorom Petrom Mináčom, koncert v evanjelickom chráme s podporou Višegrádskeho fondu venovaný obetiam represálií 50. rokov, slávnostnú recepciu v rekonštruovanej reštaurácii Centrál, besedu s jediným ľavicovým europoslancom zo Slovenska Vladimírom Maňkom a pár pohárikov vína, ktoré nám venoval jeden zo sponzorov tohto podujatia. Navštívenka od strážnika S polorozlepenými viečkami sa vydáme hore lesnou cestou. A hneď na začiatku, iba niekoľko metrov od chaty Zbojská, nás vítajú ešte pariace sa dve hnedé kôpky pripomínajúce menšie vianočky. Dajaký huňáč nám tu zanechal svoje vizitky. Nemuseli sa veru účastníci stretnutia báť, že im ktosi v noci auto vykradne, keď Dianišovci nechovajú psov. Mali sme veru dobrého vartáša. Dolinka sa zužovala a chodník čoraz rýchlejšie odkrajoval z vrstevníc. Zrazu sa spoza zákruty vyrojili davy ľudí. Všetkých vekových kategórií. Na Zbojskú ich doviezol ojedinelý vláčik – zubačka z Tisovca. Nebyť iniciatívy jeho primátora, možno by túto lokálku spolu s ostatnými železničnými traťami nadobro umŕtvili. Chtivých túry bola dobrá stovka. Ak nie dve. Videli sme medzi nimi aj tváre umelcov z Moravy a Maďarska, ktorí vystupovali deň predtým v kostole, dokonca aj mešťanostu z rakúskeho družobného mesta. A, samozrejme, aj fúzatého Petra, ktorý to mal všetko na svedomí. „Nijakú propagandu som nerobil,“ usmieva sa primátor. „Ľudia náš turistický pochod už dobre poznajú. Ešte nám aj počasie praje, tak ich nebolo treba veľmi presviedčať.“ Rýchlonohým mládencom pri prameni uvoľňujeme koridor. Spomienky zablúdia do začiatku 90. rokov a sústredia sa na jednu postavu. Keď sa Vojto na Zbojskej ráno pomalšie rozbiehal, tu nás obyčajne dohonil. Po výmene niekoľkých viet opäť nabral svoje tempo a spravidla obklopený mladými nádejami slovenskej poézie mašíroval ďalej. A zastavili sa až na Fabovej holi. Vojto môj Neskôr, bolo to na jeseň 1997, nám však nahnal strach. Na polceste dostal ľahší infarkt. Zohnali sme lesnícke auto a potom ho mladý básnik Martin Štunda sprevádzal do breznianskej nemocnice. „Takých som ja už mal zo osem, nebojte sa,“ mávol Vojto rukou, keď ho lekári po hodine prepustili. Poetka Elvíra Bonová mu však neskôr z Košíc napísala: „Milý Vojto! Taká smutnoba ma prepadla v dnešný prvý októbrový deň, že sa Ti idem trošku vyfňukať na pleci. Vždy, keď sa vrátim z Tisovca, odnášam si niečo iné. Tento rok to bolo kladenie vencov pri Clementisovom pomníku. Ani nie tak atmosféra, ako jedna veľmi stará vetchá pani, ktorá stála počas celej ceremónie bokom. V rukách držala kytičku natrhanú v záhrade. Bola veľmi jednoducho oblečená. Nevedela som z nej spustiť oči. Bolestne ma dojímala. Akosi mi trhalo srdce, až sa mi zdalo, že cítim jej myšlienky. Položila kytičku, až keď ostatní z námestia odišli. Chvíľku postála v tieni a ja som ju chcela objať, pritúliť a plakať s ňou. Stále na ňu myslím. Tá pani ma bolela. Prepáč, mám uplakaný deň. Vojto môj, dávaj si na seba pozor. Vydesil si nás na smrť, tak to radšej neopakuj. Všetko dobré...“ Nuž, ale kto si dáva za živa na sebe pozor? Tobôž umelec, básnik. Bolo to ešte neskôr. Viem ten deň presne, podľa dátumu na venovaní zbierky básní Súkromná modlitba: „Všetkým dobrým Krnovcom – súkmeňovec Vojto Kondrót. 16. mája 2001 Bratislava.“ Navštívil ma vtedy v redakcii týždenníka Slovo. Ako to už býva, uprostred najväčšieho návalu práce. Na krku sme mali uzávierku. Zbežne som si pred ním knižku prelistoval. Všimol som si dajaký preškrtnutý názov básne. V tlačiarni sa asi pomýlili, Vojto to zrejme opravil... A odložil som ju. Na lepšie časy, keď bude čas aj na čítanie pekných veršov. Z knižnice som zbierku vybral a podrobnejšie preštudoval, až keď ma nedávno hlavný koordinátor akcie mladých ľavičiarov Braňo Ondruš poprosil, aby som do Tisovca vzal Kondrótove knihy. Chcel spolu s niekdajšími „žiakmi“ zo Slova mladých pripraviť pásmo poézie na Vojtovu počesť. Aj to potom urobili. Posolstvo z 34. strany Zimomriavky mi prešli po chrbte, keď som prišiel na stranu 34. Pomenovanie básne bolo naozaj preškrtnuté, ale nad tým Vojtovou rukou boli napísané tie isté slová: „Bojím sa o svoju smrť.“ Aj v obsahu knihy tento názov vyčiarkol. Dodatočne som sa zahanbil. Nepochybne mi vtedy chcel čosi naznačiť. Čosi povedať. To, že má strach? Alebo že sa lúči? Ťažko dnes hádať. Bojím sa o svoju smrť Niekto zomrie hlučný a plný ľudí ako krčma v sobotu večer Niekto tichý a vymetený ako dedinská ulica v nedeľu pred obedom Každé ráno sa stretáme pred spustenými závorami Každý sa tajne bojíme o svoju smrť Od roku 1990 týždenník Nové slovo, neskôr občianske združenie Klub Nového slova, redakcia Slova a Mladá demokratická ľavica organizovali pod Vojtovým gestorstvom na Zbojskej stretnutia mladých literárnych autorov. S výnimkou minulého roka, keď sa nám nepodarilo zohnať sponzorov a grantová politika súčasnej pravicovej vlády nám ukázala figu borovú, sme do Tisovca zavítali každý september. Súčasťou podujatia býva vždy aj vyše 20-kilometrový turistický pochod Clementisovou cestou. Čiastočne trasou, kadiaľ chodil advokát chudoby z Pohorel domov peši a povozom. Prvý ročník pololegálne usporiadal ešte na jeseň 1982 Milan Vojtko. Žiaľ, 21. ročníka na počesť stého výročia narodenia tisovského rodáka Vladimíra Clementisa sa už nezúčastnil. Zomrel na jar 2002. To sme naozaj netušili, kto ho bude o necelý rok nasledovať. Vysoko nad svetom Konečne sme vystúpili na lúku Kučalach. Na samote nás už vítala pani Kristína s manželom, dcérami, vnúčatami, tvarohovým koláčom, žinčicou a, ako to už býva, páleným. Pre nich, tak ako pre nás je to jeden z najpríjemnejších zážitkov, ktoré nám prináša každý rok so železnou pravidelnosťou. Slávnosť. Čosi ako Vianoce alebo Prvý máj. Deti si môžu oči vyočiť na dvoch teliatkach a my sa dozvedáme, koľko dní či týždňov minulú zimnú sezónu ostali na samote hradbou snehu úplne odrezaní od ostatného pachtiaceho sa sveta. Raz to tak zažiť. Už len tá myšlienka je nádherná. Čaká nás ešte strmý výstup a ďalšie prekrásne výhľady. Celý svet je pod nami. Ako na dlani. Miestni nám ukazujú na vrchy v opare: Tam na juhu, to je Matra!“ Po Tatre a Fatre tretí kopček znázornený v slovenskom štátnom znaku. Pravda, Matra leží už v Maďarsku. Ale aj Arménsko má v erbe Ararat, hoci sa vypína na tureckej strane hraníc. „A kdeže je Vojto?“ pýtajú sa Vraniakovci z Košíc, ktorí na svojej chate v sedle Burda trávia celé leto, ba aj dlhšie. Unavených a najmä hladných nás pozývajú k miskám s vynikajúcim baraním gulášom. Ani po druhom poháriku nedokážu uveriť, že Vojta jednoducho už niet, že v januári 2003 potichučky nadobro odišiel. „Miloval tento kraj,“ spomína si Elvíra na pásme Kondrótovej poézie v mestskom kultúrnom stredisku, keď sme už aj s bývalým predsedom parlamentu Jozefom Migašom a jeho 13-mesačným synom zdolali náročnú túru a po jednom pive v novej krčme. „Miloval ho hlboko a urputne. Sotvakedy vynechal možnosť (iba raz) prísť sem, medzi nás. Vždy, keď vyrážal na pochod, bol ďaleko pred nami mladšími, vždy nás poháňal. Vedel sa kochať výhľadom zo salaša, len tak sedieť a ticho hľadieť na okolité hory. Uvádzať mladých básnikov bola pre neho otázka cti a hrdosti. A veru, i keď nám nechával voľnú ruku, mal všetko pod kontrolou a nikdy nám nič neodpustil. V tom bol vždy poctivým pracantom a my sme sa pravidelne usilovali nesklamať ho. Ten, komu daroval svoje sympatie, si mohol byť istý jeho priateľstvom, súcitom a porozumením.” Miloval život bez výhrad Raz, pri 90. výročí potupnej Clementisovej smrti, nás hŕstka nadšencov zavítala do Tisovca dokonca dvakrát – aj začiatkom decembra 1992. Vojta vtedy inšpirovali slová zbojníckej pesničky, ktorú mal československý minister zahraničných vecí veľmi rád, iste netušiac, že naznačuje jeho osud. Vojto potom napísal svoju známu báseň Slovenský zimopis. S venovaním pamiatke veľkého tisovského rodáka: „Čieže to ovečky hore grúňom idú? To sú Janíkove čo ho vešať budú... Mal som aj dobrých priateľov a kamarátov Nepýtal som sa nikdy čo je (potom) za to Zbojnícke rýchle chodníky – Nik neskryje sa pred nikým Tak vzďaľuješ sa do vrchov K smrti sa blížiš okľukou“ Chatár na Zbojskej pán Dianiš dobre vie, že vždy tretí septembrový víkend musí odmietnuť záujemcov o prespanie. Vtedy totiž celá chata a zbojnícke chodníčky okolo nej patria nám. Tentoraz v prvý večer s ním nebolo veľmi do reči. Možno sa aj oprávnene na nás hneval, že sme mu pred dvoma rokmi nedali vedieť o náhlej Vojtovej smrti. Veľa sme toho nenavraveli ani v nedeľu ráno, keď sme sa s ním lúčili pri barovom pulte tradične pohárikom borovičky. Akoby tam ktosi stále chýbal. Ktosi, kto už so širokým úsmevom na tvári nepovie: „Tak, uvidíme sa zase o rok!“ Míňali sme horáreň na Zbojskej. Pohľadom sme ešte raz obdivovali čriedu koníkov. A predtým, ako sme definitívne vyšli na hlavnú, asfaltovú cestu v ústrety reálnemu svetu, som si niečo zrazu uvedomil. Vojto si za uplynulý víkend nezaslúži neospravedlnenú neúčasť. On tam vlastne s nami bol. A vždy tam bude, keď tam budeme aj my. „Miloval život. Miloval ho bez výhrad,“ spomínala si Elvíra. „Smial sa, že ak raz pôjde do neba, zastane tu pri Tisovci na polceste, aby sa mohol aj naďalej rozprávať so svojimi priateľmi a aby ešte raz dovidel na naše krásne Slovensko.“ Autor je novinár
