Reklama
Reklama

Ticho pred búrkou

Výraz „funny war“, ktorý sa zväčša prekladá ako „čudná“, „smiešna“ či „podivná“ vojna, začali používať americkí žurnalisti v jeseni 1939 po porážke Poľska a tento zvrat potom prevzali všetky svetové masmédiá. Je zaujímavé, že to isté slovo americkí žurnalisti teraz používajú na označenie Bushovej vojny proti Iraku.
Počet zobrazení: 1118
11-m.jpg

Výraz „funny war“, ktorý sa zväčša prekladá ako „čudná“, „smiešna“ či „podivná“ vojna, začali používať americkí žurnalisti v jeseni 1939 po porážke Poľska a tento zvrat potom prevzali všetky svetové masmédiá. Je zaujímavé, že to isté slovo americkí žurnalisti teraz používajú na označenie Bushovej vojny proti Iraku. Nacisti označovali obsadené územie Poľska slovom francúzskeho pôvodu „generalgouverment“. Znamená to, že okupant prevzal všetku moc, prakticky bez možnosti spoluúčasti obyvateľov okupovanej krajiny. Trpký poľský vtip hovoril, že toto slovo bola vlastne jediná forma pomoci, ktorú Francúzsko poskytlo Poľsku v prvej fáze druhej svetovej vojny. Dianie na západnej hranici Nemecka s Francúzskom po oficiálnom vyhlásení vojny nemožno označiť inak ako ťažko badateľné pohyby. Francúzi síce obsadili dve nemecké pohraničné dediny, no čoskoro sa z nich stiahli. Francúzska armáda mohla byť schopná nejakých významnejších operácií až dva týždne po vyhlásení vojny, 17. septembra 1939. Myslenie francúzskych veliteľov neprekročilo hranicu prvej svetovej vojny. Útočné akcie mali uskutočniť „vycvičení záložníci“, ktorí ešte mali dostať dodatočnú prípravu. Ich povolanie z civilných zamestnaní, sústredenie a vyzbrojenie si vyžadovali istý čas, ktorý už podľa kritérií 30. rokov minulého storočia bol neúmerne dlhý. Navyše útočné operácie mala pred ofenzívou zahájiť paľba ťažkého delostrelectva. Lenže príprava tohto delostrelectva mala trvať aspoň šestnásť dní po mobilizácii... 17. septembra už bolo zrejmé, že Poľsko vojnu prehralo. To bola vítaná zámienka na odvolanie rozkazov na ofenzívu. Ostávala však otázka, čo ďalej? Americký ambasádor v Londýne Svojho času som písal o nepochybne jednom z najväčších amerických prezidentov minulého storočia F. D. Rooseveltovi. Medzi jeho podporovateľov patril aj Joe Kennedy. Keď americkí prezidenti nemôžu vyjadriť inak svoju vďačnosť za podporu vo voľbách, vďaka ktorej zvíťazili, dotyčného vplyvného darcu vymenujú na nejaký diplomatický post. Joe Kennedy sa tak stal veľvyslancom v Londýne. Zhodou historických okolností to bol otec budúceho amerického prezidenta. Vyčítať mu môžeme veľmi nepríjemné záležitosti. Vplyvným boháčom sa stal preto, že za čias prohibície obchodoval s pašovaným alkoholom. Kto chcel byť v tomto biznise úspešný, musel spolupracovať s mafiou. Je tu však aj čosi iné – sympatie „starého“ Kennedyho k nacistom. Zdá sa, že dôvodom týchto sympatií nebol obdiv k nacistickému totalitnému režimu, ale skôr okolnosť, že v Hitlerovi videl silu, ktorá oslabí vplyv Veľkej Británie. Obzvlášť temnú úlohu zohral Kennedy počas Mníchovskej konferencie. V mene USA presadzoval riešenie, ku ktorému nakoniec došlo. Lenže mohol rátať aj s tým, že nacistické Nemecko a Veľká Británia sa dostanú napokon do konfliktu, z ktorého budú ťažiť USA. Vo Veľkej Británii prebiehal boj medzi prívržencami Churchilla a Chamberlaina. „Churchillovci“ mali voči Kennedymu veľmi kritický postoj a jeho odvolanie naznačovalo, že vplyv Chruchilla rastie. Po odvolanej ofenzíve Spojenci uvažovali nad plánmi ďalšieho postupu. Keď Nemci porazili Francúzsko, značnú časť týchto plánov zverejnili. Niektoré z nich boli číre fantazmagórie. Plánoval sa nielen útok cez Belgicko do Porúria, ale aj cez Nórsko, Švédsko a Fínsko na baltické pobrežie Nemecka, či útok z juhu cez balkánske krajiny. Najfantastickejším a najdobrodružnejším plánom bol útok na sovietske ropné polia v Baku. Winston Churchill pochopil, že bez vstupu Sovietskeho zväzu do vojny nebude porážka nacistického Nemecka možná. Preto napríklad keď sovietske vojská vstúpili do Poľska, upozornil, že sa tu vlastne formuje budúci východný front. Stalin v jednom z prejavov tesne po vypuknutí vojny vlastne priznal, že bolo obdobie, keď nacistické Nemecko bolo v lepšom diplomatickom postavení než ZSSR. Nech by sme Mníchovský diktát neviem ako hodnotili, bolo možné tvrdiť, že naplnil túžbu po zjednotení Nemcov v jednom štáte. Lenže nacistické Nemecko čoskoro Mníchovskú zmluvu roztrhalo. Stalin nespomenul iný signál – „Krištáľovú noc“, ktorá bola nepopierateľnou predzvesťou holokaustu. Hitler sa teda ocitol v takej situácii, že západní spojenci po páde Poľska s ním jednoducho nemohli uzavrieť mier, hoci vtedajší komentátori uvažovali aj o tejto možnosti. Túto možnosť pochopil. Dňa 6. októbra 1939 navrhol usporiadanie mierovej konferencie, čo Spojenci vzápätí odmietli. Lenže tento zdanlivo „mierový“ návrh mal iný zámer – Hitler chystal útok na Francúzsko a spoliehal sa, že po porážke Francúzska s ním Veľká Británia uzavrie mier. O tri dni neskôr totiž Nemecké velenie oboznámil so svojimi ďalšími zámermi. Tvrdil, že Nemecko má jedinú možnosť – ofenzívu na Západe. Cieľom tejto ofenzívy mala byť blesková porážka Francúzska. Ak by sa Nemecko zaplietlo do zdĺhavej vojny na Západe, Sovietsky zväz by využil jeho oslabenie a zaútočil naň. Hitler si nerobil žiadne ilúzie o trvácnosti paktu so Stalinom, bolo zrejmé, že čoskoro prestane platiť. Zároveň Hitler zdôrazňoval, že v onej dobe malo Nemecko najlepšie útočné zbrane. Na druhej strane francúzske zastaralé zbrane už „v mobilnej vojne nemohli mať žiaden význam“. Bola tu ďalšia okolnosť u nemeckej verejnosti, ale predovšetkým v nemeckej armáde pretrvávala eufória z víťazstva nad Poľskom – ktorá by sa však mohla po nejakom čase pominúť a vôľa Nemcov bojovať by tak ochabla. Zaútočiť malo teda Nemecko už na jeseň 1939. Keďže nemeckej ofenzíve prekážala Maginotova línia na nemecko-francúzskej hranici, na útok sa mala zvoliť tradičná cesta – cez Belgicko. Vtedajšie nemecké velenie bolo Hitlerovými úvahami konšternované. Jednak neverilo v takú fantastickú výnimočnosť nových nemeckých zbraní ako „fírer“. Navyše francúzsko-britské jednotky boli početnejšie než nemecké a všetci nemeckí vojaci neboli dostatočne vycvičení. Už po druhý raz sa zjavili úvahy, či by nebolo vhodné Hitlera zvrhnúť. Po prvý raz o tom generalita uvažovala v roku 1938 počas sudetskej krízy. Lenže najmä generál Fromm, veliteľ záložnej armády, argumentoval tým, s čím rátal Hitler. Ešte sa nepominulo eufória z víťazstva nad Poľskom a väčšina Nemcov a predovšetkým nemeckých vojakov verila „fírerovi“. Súhra okolností zabránila Hitlerovi zaútočiť v plánovanom termíne. Najprv bol dátum ofenzívy stanovený na 12. novembra 1939. Po prvý raz v druhej svetovej vojne však začalo mať silný vplyv na vojnu počasie. Bolo sychravo, pršalo, ochladilo sa, a tak o útoku sa nedalo uvažovať. Hitler niekoľko ráz posunul termín, až ním mal napokon byť 17. január 1940. O nekonaní sa tejto ofenzívy však nerozhodlo počasie, ale čosi iné. Záhadná letecká nehoda 10. januára 1940 letel z Münsteru do Bonnu styčný dôstojník 2. nemeckej leteckej armády. Mal prerokovať niektoré nie veľmi významné detaily súčinnosti letectva a pozemných síl pri plánovanej ofenzíve. Zo záhadných dôvodov mal však pri sebe kompletný plán ofenzívy. Ešte väčšou záhadou je, že jeho lietadlo zablúdilo a nepristál v Nemecku, ale Belgicku. Navyše sa iba pokúsil plán zničiť, no jeho najdôležitejšie časti sa ocitli v rukách Belgičanov. Prečo sa to stalo, už nikdy sa nedozvieme. Ja osobne mám podozrenie, že nešlo ani o náhodu ani o omyl. „Ktosi“ chcel zabrániť útoku na Západ. Ten „ktosi“ asi patril k spomínaným antinacisticky zmýšľajúcim vysokým dôstojníkom. Bol to napríklad náčelník vojenskej tajnej služby admirál Canaris? Je však dokázané, že niekoľko dní pred májovým útokom prikázal doručiť varovanie Francúzsku, Holandsku a Belgicku. Je tu však ďalšia záhada. V podobných prípadoch Hitler konal mimoriadne hystericky. Tentoraz však nenasledovalo žiadne zatýkanie. „Fírer“ dal iba príkaz odvolať ofenzívu a prepracovať operačné plány. Vojnové sudičky darovali Spojencom štyri mesiace. Tie však hlúpo premárnili. Hoci mali v rukách kompletné nemecké operačné plány, nikto z nich nedokázal vyvodiť potrebné závery. Spojenecké velenie sa domnievalo, že ide z nemeckej strany o podvod. Stačí však položiť otázku, či by Nemci riskovali prezradenie, že ich útok sa znova uskutoční cez Belgicko. Pôvodný a nový nemecký plán Hovorili sme o skostnatenosti myslenia francúzskej generality. Lenže ani myslenie nemeckých vojvodcov nebolo príliš inovované. Pôvodný nemecký operačný plán bol vlastne iba nezásadne prepracovanou kópiou starého nemeckého útočného plánu z čias prvej svetovej vojny, ktorý sa zvyčajne nazýva Schlieffenov plán. Hrozilo, že sa zopakuje situácia z Prvej svetovej vojny. Nemci síce prerazia Belgicko a dostanú sa ku kanálu La Manche, ale na rieke Somme budú zastavení. Generál von Manstein, ktorý bol jedným z popredných predstaviteľov nového strategického myslenia, navrhoval iný smer nemeckého útoku. Nemecká armáda mala zaútočiť cez Ardeny. Celý problém by sa dal zjednodušene zhrnúť do otázky, či tanky môžu prejsť cez Ardenský les. Spojenecké velenie sa, samozrejme, domnievalo, že tento povestný les je pre tanky nepriechodný a že im odtiaľ nehrozí žiadne nebezpečenstvo. Keď sa Hitler dozvedel o sporoch medzi svojimi generálmi, zachoval sa typicky. Prisvojil si Mansteinov nápad a tvrdil, že „Manstein ma ako jediný generál pochopil“. Niektorí vojenskí historici opakujú názor, že druhý nemecký útočný plán bol dobrodružný. Pravda, Hitlerovým najspoľahlivejším spojencom bola skostnatenosť spojeneckého velenia, ktorá hraničila s hlúposťou. Nikdy sa už nedozvieme, prečo Spojenci ignorovali to, čo by sa tiež dalo charakterizovať ako „Canarisove varovania“. Spojenci v blízkosti Arden umiestnili slabé a druhoradé jednotky. Navyše ani francúzske pevnosti sa tu nenachádzali, nanajvýš niekoľko bunkrov. Podľa zámerov, ktoré Hitler deklaroval už vo svojom Mein Kampf, zároveň chcel rozdrviť Francúzsko a získať Veľkú Britániu za spojenca. Lenže človek s elementárnymi znalosťami dejín vedel, že jednou z hlavných geopolitických doktrín Veľkej Británie bolo nedopustiť, aby sa niektorá z európskych mocností stala hegemónom na európskom kontinente. V 19. storočí preto Británia bojovala proti Napoleonovi a v druhej polovici 19. storočia bola dokonca schopná podporovať Turecko proti Rusku. Obdobie „čudnej vojny“ považoval ZSSR za hrozivé. Sovietski predstavitelia sa obávali, že stále existovala možnosť spojenectva nacistov a západných spojencov proti ich krajine. Nedokázali pochopiť rozdiely medzi Veľkou Britániou a Francúzskom. Už sme spomínali dôvody, prečo by väčšina Britov odmietla spojenectvo s Hitlerom. Mimochodom, Winston Churchill, ktorý sa viac ráz vyjadril, že chcel zahrdúsiť boľševizmus už v kolíske, videl na sklonku roku 1939 väčšie nebezpečenstvo v nacistickom Nemecku. Počas „čudnej vojny“ ešte nebola vyjasnená nielen pozícia USA, ale ani Japonska. Tu treba pripomenúť jednu zdanlivo paradoxnú snahu sovietskej tajnej služby. Jej agent v Japonsku, povestný Sorge, vynaložil maximum svojej energie, aby sa Japonsko stalo vojenským spojencom nacistického Nemecka. Hoci aj toto spojenectvo znamenalo pre ZSSR bezprostredné ohrozenie, zo strategického hľadiska malo ten význam, že ak by sa Japonsko na strane Nemecka stalo nepriateľom USA, Amerika by sa voľky-nevoľky musela stať spojencom ZSSR. Vojna naostro 10. máj 1940 je významný z dvoch príčin: nacistom sa podarilo prelomiť vo Francúzsku spojeneckú obranu, ale ešte možno dôležitejšie bolo, že na čelo Británie sa postavil Winston Churchill. Dnes vieme, že nielenže Spojenci mali viac vojakov, ale ani nacistická prevaha v tankoch vlastne neexistovala. Nacistom predovšetkým pomohli hrubé chyby spojeneckého velenia. Samozrejme, existuje príslovie, že „po vojne je každý generál“... Ani drvivá porážka Francúzska nezmenila postoj Britov, ktorí ostali pevní aj v období, keď sami stáli proti nacistom. Hitler preto uskutočnil ďalší dobrodružný ťah. Myslel si, že Británia zotrváva v odpore iba preto, že dúfa v Sovietsky zväz. Rozhodol sa preto, že ZSSR zničí bleskovým úderom. Je zaujímavé, že sa nedokázal poučiť z toho, ako v Rusku dopadol Napoleon. Nemecká armáda pred útokom na Rusko nemala ani len dostatočnú zásobu zimných uniforiem...

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama