Krčmová reč
Konečne už pochop, že. Tí, čo na území zvanom Slovensko bývajú, kultúru k svojmu šťastiu nepotrebujú. Majú pravdu. K nijakému šťastiu kultúra potrebná nie je. Práve som uspokojivo vysvetlil načo (na čo, preboha) je kultúra potrebná. Vyvažuje frustráciu. Potrebujú ju len frustrovaní. U nás frustrovaný nie je nik, tak? Nepodoberám sa tu obhajovať potrebu kultúry. Iba si myslím, že keby. Že keby sa bolo venovalo dosť pozornosti aspoň. Nemuselo by sa dnes. Toľko zmätkovať okolo etickej a náboženskej výchovy. Na výchovy je už naozaj prineskoro. Tam, kde niet pragmatickej tradície, výchova už nepomôže. Kde niet tradície, ktorá učí miernosti, rovnováhe, skromnosti, účelnosti, tam? Tam čo? Kultúra, podľa freudistov, má slúžiť na zbrzdenie prirodzenej rozpínavosti pudov. Ak teda niet peňazí na kultúru a kultúrnosť, potom sa musia nájsť nejaké groše, ktoré nám umožnia žiť v symbióze s vyššiespomínaným expanzionizmom. Lenže ani tie groše sa nenájdu, nenašli sa, a tak nemôžeme spolunažívať už ani len s rozpínavosťou pudov. Jediné, o čo sa teraz deň po dni pokúšame, je prežiť toto alebo nadchádzajúce štádium všeobecného rozkladu, pre ktoré je slovné spojenie „rozpínavosť pudov“ už len priláskavým, anachronicky aristokratizujúcim označením. Rozpínavé, nenásytné uspokojovanie slasti sa už prenieslo aj do tých sfér, ktoré, v dobe beštiálnych a beštializujúcich neistôt, nazývame to – posmešne, to zas nepresne,– kultúrnymi. V kultúrnych inštitúciách, či už ide o ustanovizne štátne, nadácie, vydavateľstvá a spolky, s vetrom opreteky prebieha delenie lupu. Každý musí z niečoho žiť. Každý musí z niečoho niečo uchmatnúť, pretože voda, nevedno aká voda, ale asi najskôr voda sračiek, stúpa. Nepochybnou prednosťou východoeurópskej verzie demokracie je zviditeľňovanie zločinu. Vidíme, kto kradne. Vidíme, ako to robí. Vidíme, o čo má záujem a vidíme aj to, čo ukradne, prípadne to, čo sa mu ukradnúť nepodarí, lebo druhí boli šikovnejší. Vidíme svoju bezmocnosť. Po moci veľmi nebažíme, takže iné vidieť ani nemôžeme. Vidíme, že aj toto smiem napísať. Máme slobodu slova. Ale ak nemáme o čosi silnejší žalúdok a ostré lakte, slobodu slova si môžeme strčiť… intenzívne rozmýšľam, kam… asi do… asi medzi okenný rám a parapet, aby zvonka veľmi neťahalo. Keď si už nedokážeme zarobiť tou svojou slobodou bľabotu napríklad na plastové okná. Plastové okno možno ochráni pred prievanom, nie však pred hordami rozzúrených žobrákov, kriminálnikov, narkomanov, skorumpovaných policajtov, sfanatizovaných kresťanov, sadistických štátnych úradníkov, národnostnomenšinových i národnofašistických zeme- a hôrpánov a ich šedých eminencií. Neochráni nás pred vzdúvajúcim sa sračkovým oceánom nekultúrnosti. Pokračovania nabudúce…
