Reklama
Reklama

Komorná hudba Jána Levoslava Bellu

Keď sa európska hudba na úsvite renesancie stala viachlasnou, vytvorila médium, ktorého účastníci musia prejavovať dvojaký typ muzikality – musia produkovať hudobný zvuk a zároveň musia počúvať svojich hudobníckych kolegov, produkujúcich celkom iné zvuky.
Počet zobrazení: 698
20_godar-m.jpg

Keď sa európska hudba na úsvite renesancie stala viachlasnou, vytvorila médium, ktorého účastníci musia prejavovať dvojaký typ muzikality – musia produkovať hudobný zvuk a zároveň musia počúvať svojich hudobníckych kolegov, produkujúcich celkom iné zvuky. Európsky viachlas je plodom racionalizácie, jeho vznik bol možný, až keď vznikla hudobná notácia, fixujúca výškovú i časovú os hudobného priebehu. Možnosti notácie potom zasa spätne determinovali konkrétne podoby hudobného vývoja. Umenie európskej hudby sa tak stalo kontrapunktické, pojmy kompozícia a kontrapunkt sa stali na dlhý čas synonymné. Tvorba hudby sa stala syntetickou a hudobníci dialogickými bytosťami, ktoré rozprávajú svoje myšlienky a zároveň pozorne načúvajú myšlienkam svojich spoluhráčov. Viachlasná hudba je veľkou inkarnáciou idey dialógu, ktorú do európskej kultúry priniesla antická dráma a platónsky dialóg. Renesancia antickej drámy a platónskej filozofie nie náhodou časovo i priestorovo sprevádzajú vznik viachlasnej hudby. Nie je paradoxom, ak poviem, že otcom európskej hudby je Sokrates a Platón je jej apoštolom. Umenie kontrapunktu integrovalo do jedného celku senzuálnu i racionálnu zložku hudby a vrcholy európskej hudby predstavujú manifestácie tejto jednoty. Renesančná omša i madrigal, baroková canzona, concerto či fúga, klasicistické sláčikové kvarteto i symfónia – to všetko sú historické inkarnácie idey kontrapunktu, tvoreného dialogickými bytosťami, rozprávajúcimi i načúvajúcimi zároveň. Táto špecifickosť mala obrovskú príťažlivosť. Muzikantská energia sa pretavovala do diel, ktorých prezentácia plne uspokojovala samotných muzikantov. Explózia renesančného madrigalu, prinášajúca stovky tlačí, uspokojovala hudobníkov-amatérov, ktorí si svoje štvor- päť- či šesťhlasné skladby spievali sami pre seba. Nijaké zabávajúce sa či platiace publikum nepotrebovali. Klasicistickým pendantom renesančného madrigalu sa stalo sláčikové kvarteto, vykryštalizované v druhej polovici 18. storočia v stredoeurópskom priestore. Stovky sláčikových kvartet skladateľov klasicizmu priniesli nový variant platónskeho dialógu zúčastnených. Najstarší opis hry sláčikového kvarteta nájdeme v biografii Karla Dittersa z Dittersdorfu, opisujúci jedno posedenie v zime roku 1756: „Pustili sme sa do šiestich nových Richterových kvartet, ktoré Schweitzer dostal. Schweitzer hral na violončele, ja na prvých husliach, môj starší brat na druhých a mladší na viole. Pili sme pritom lahodnú kávu a fajčili najjemnejší tabak. Boli to príjemné chvíle.“ Len hudobný rozhovor, káva a tabak – nijaké publikum, nijaké komentáre, nijaké kritiky. Spoločenské zmeny v 19. storočí preniesli komornú hudbu zo šľachtických rezidencií do meštianskych domov. Vzrast záujmu o hudbu splodil aj fenomén verejného koncertu. Hudba zaplavila európske domácnosti i verejné priestory. Prvým Slovákom, ktorého naplno oslovil fenomén komornej hudby, bol Ján Levoslav Bella (1843 – 1936). Komornému muzicírovaniu sa venoval vo všetkých pôsobiskách svojho dlhého života a komornej hudbe aj vďačil za svoje rozhodnutie venovať všetky svoje sily práve hudbe. Stalo sa to v lete roku 1869, keď na pozvanie Friedricha Dohnányiho, profesora a nadšeného amatérskeho violončelistu, navštívil Banskú Bystricu svetoznámy husľový virtuóz, niekdajší spoluhráč Johannesa Brahmsa a priateľ Franza Liszta, Ede Reményi. Reményi prišiel na kúpeľnú liečbu do kúpeľov Korytnica a Sliač, no v Banskej Bystrici absolvoval tiež domáce muzicírovanie, spojené s verejným vystúpením. Prejavil záujem o skladby mladého Bellu, jedno z Bellových sláčikových kvartet si vybral aj na verejné vystúpenie, pričom publiku predstavil autora ako veľký prísľub pre hudbu. Komorná hudba teda splodila skladateľa Bellu a Bella bol zasa prvým slovenským skladateľom komornej hudby. Jazyk jeho komornej hudby sa postupne vykryštalizoval a jeho diela rozšírili európsku romantickú hudbu o nové autonómne výpovede. Ťažiskom Bellovej komornej hudby je žáner sláčikového kvarteta, ktorému venoval až šesť kompozícií. Prvá skladba, Vianočná sonáta pre sláčikové kvarteto, vznikla roku 1866 na podnet bohoslovcov ostrihomského seminára a dnes je nezvestná. Sláčikové kvarteto g mol z toho istého roku predstavuje jeho prvý sonátový cyklus, ktorý zaujal aj Reményiho. Onedlho napísal aj svoje vrcholné kvartetové diela. Sláčikové kvarteto c mol, ktoré slovenská historiografia hodnotí ako jeho najvýznamnejšiu komornú skladbu, spojilo žáner kvarteta s programovým zámerom. Skladbu si vysoko cenil aj sám autor, ktorý ju v zime 1918/1919 nanovo prepracoval. Blízkymi susedmi diela sú tiež Sláčikové kvinteto d mol, ktoré jestvuje takisto v dvoch verziách a ktoré mu prinieslo aj významný úspech – druhú cenu v súťaži pražskej Jednoty pre komornú hudbu (prvá bola udelená Antonínovi Dvořákovi). Sláčikové kvarteto e mol „v uhorskom štýle“ je Bellovou azda poslucháčsky najvďačnejšou skladbou; autor ju takisto nanovo prepracoval (1896). V čase svojho pobytu v Sibini napísal Sláčikové kvarteto B dur, z ktorého dýcha lyrická pohoda a ktorého finále cituje ľudovú pieseň Gúľalo sa, gúľalo. Napokon po svojom návrate na Slovensko roku 1930 napísal trojčasťové, „programové“ Nokturno pre sláčikové kvarteto, venované prof. Sumbalovi. Bellov kvartetový cyklus prináša vyspelý hudobný jazyk romantizmu v kvartetovej textúre, nasýtenej tak kontrapunktickým dianím ako aj veľkou výrazovou silou. Bella svoje kvartetá písal pre seba a pre svojich miestnych priateľov, no práve pomocou nich sa mohol dostať aj do kontaktu s vrcholnými osobnosťami hudobnej interpretácie svojej doby. Kvarteto g mol mu sprostredkovalo pozornosť a uznanie Ede Reményiho, ako aj neskoršiu priazeň Franza Liszta, ktorý mu viackrát v ťažkej situácii podal pomocnú ruku. Kvarteto c mol verejne uviedol pravdepodobne až v Sibini roku 1887. Prepracovaná verzia odznela v Sibini i vo Viedni, až ju napokon v Bratislave roku 1925 uviedlo svetoznáme České kvarteto. Kvinteto d mol na základe ocenenia odznelo roku 1877 v Prahe v interpretácii kvarteta Antonína Bennewitza, zakladateľa pražskej husľovej školy. V Kremnici ho uviedlo Quartetto Fiorentino Jeana Beckera. Viedenskej premiére novej verzie diela v interpretácii kvarteta Josepha Hellmesbergera zabránil len zánik súboru, no dielo napokon odznelo vo Viedni v interpretácii vrcholného kvarteta Arnolda Rosého. Kvarteto e mol Bella prepracoval roku 1896 na koncert budapeštianskeho Hubay-Popper kvarteta, kvôli Popperovmu ochoreniu sa však premiéra nekonala. Bratislavská verejnosť sa s ním zoznámila až vďaka Ondříčkovmu kvartetu roku 1927. Slovenská premiéra Kvarteta B dur odznela až roku 1941 v interpretácii súboru Georga Actardjieffa (Actardjieff, Takács, Hrdina, Berky). Bella je tiež autorom prvých slovenských skladieb pre husle a klavír (Dumky, Pieseň bez slov), pre violončelo a klavír (Serenáda) i prvej skladby pre klavírne trio (Elégia) – všetky tieto skladby vznikli ešte na Slovensku. Zo Sibine pochádzajú dve významné sonáty pre trojo huslí (G dur a Es dur). Väčšina Bellovej komornej hudby vyšla na dvoch CD značky Marco Polo v interpretácii Moyzesovho kvarteto (kvartetá c mol, e mol, B dur, Nokturno, Kvinteto). Vydavateľstvo OPUS vydalo na CD nanovo staršie nahrávky Košického kvarteta (Kvartetá e mol, c mol). Oba naše renomované súbory však mohli použiť na nahrávanie len vtedy jestvujúci notový materiál, a tak sa stalo, že sa nahrala prvá verzia Kvinteta d mol, verzia Kvarteta e mol, ktorá nepochádza od Bellu, ale od Bokesa, ako aj hybridy Kvarteta c mol (dve časti z prvej verzie, dve časti z druhej). Nahrávky tak dokumentujú nielen vyspelé interpretačné majstrovstvo interpretov, ale aj kultúrnu amnéziu.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama