Reklama
Reklama

Septembrová šanca

V Kosove sa koncom októbra uskutočnia ďalšie voľby. Budú to už štvrté demokratické voľby (druhé parlamentné) od roku 1999, keď do Kosova vstúpili vojská NATO a rezolúciou 1244 bola ustanovená medzinárodná civilná správa nad Kosovom (UNMIK).
Počet zobrazení: 519
8-m-m.jpg

V Kosove sa koncom októbra uskutočnia ďalšie voľby. Budú to už štvrté demokratické voľby (druhé parlamentné) od roku 1999, keď do Kosova vstúpili vojská NATO a rezolúciou 1244 bola ustanovená medzinárodná civilná správa nad Kosovom (UNMIK). Kosovo sa počas piatich rokov protektorátu značne zmenilo. Na prvý pohľad už nevidieť všadeprítomné dôkazy vojny, opravili sa domy aj infraštruktúra. Jeho obyvatelia sú menej emotívni a viac pragmatickí. Zároveň sú však menej nadšení a viac netrpezliví. Ale presne ako vtedy, aj dnes sú v otázke budúcnosti Kosova nekompromisní. Nepripúšťajú, že by smerovali inam ako k jeho úplnej nezávislosti, len tempo sa im zdá pomalé. Naposledy sa Kosovo dostalo na titulné stránky svetových médií vďaka násilnostiam 17. a 18. marca tohto roku. Demonštrácie Albáncov 17. marca v Mitrovici vyvolala smrť troch chlapcov, ktorí sa mali utopiť v rieke Ibar, kde mali byť zahnaní Srbmi. Skôr než by niekto pátral po tom, či je tvrdenie štvrtého chlapca, ktorý udalosť prežil, pravdivé, vypukli nepokoje. Namierené neboli len proti menšinám – kosovským Srbom a Rómom – hnev davu prevažne veľmi mladých ľudí sa obrátil aj proti zástupcom medzinárodnej správy UNMIK. Demonštrácie veľmi rýchlo prerástli do nekontrolovateľného násilia, ktoré vybuchovalo paralelne naprieč celým Kosovom. Srbi a Rómovia boli vyháňaní zo svojich domovov, ktoré boli následne pálené. Vypálených bolo podľa správ medzinárodných organizácií okolo 900 domov a 36 pravoslávnych objektov. Marcové poučenia Po dvoch dňoch Kosovo utíchlo. Ako nečakane emócie vzplanuli, tak rýchlo aj vyhoreli. Kosovo bolo zrazu veľmi tiché a plné nemého úžasu a nepochopenia. Nikto akoby presne nevedel vysvetliť, čo sa vlastne stalo a prečo. Kosovskí Srbi po období relatívneho pokoja, keď už posledné roky v mnohých enklávach naprieč Kosovom začínali normálnejšie žiť a pohybovať sa medzi svojimi albánskymi obyvateľmi a necítili pritom v každom momente ohrozenie, zrazu prestali veriť, že niekedy budú môcť vo svojich rodných dedinách či mestách zostať. Niektorí odišli do severnej Mitrovice, iní prechodne žijú vo väčších srbských enklávach v Kosove, niektorí aspoň presunuli ženy a deti do Srbska, medzičasom sa snažia obnoviť svoje domy a ešte stále čakajú, čo sa bude ďalej v Kosove diať. Napriek tomu, že kosovská vláda hneď vyčlenila peniaze na opravu každého zničeného objektu, najväčšou prehrou je práve stratená dôvera, ktorú sa darilo aspoň na niektorých miestach medzi kosovskými Albáncami a menšinami pomaly v Kosove budovať. No marcové udalosti nesú v sebe aj čosi dosiaľ v Kosove nevídané. Analyzujúc priebeh dvoch čiernych marcových dní sú kosovskí Albánci a kosovskí Srbi po prvý raz jednotní v nejakom názore. Zástupcovia jednej aj druhej komunity v rozhovoroch jednohlasne vyhlasujú: medzinárodné spoločenstvo v Kosove zlyhalo. Týka sa to najmä medzinárodnej UNMIK polície a jednotiek KPS (Kosovo Police Service) podliehajúcich aj medzinárodnému vedeniu. Ale i väčšina jednotiek KFOR sa v marci nezachovala tak, aby sa očakávalo od síl NATO, ktoré majú vo svojom mandáte udržiavanie poriadku a ochranu ľudských životov. Od marca bolo vydaných aj niekoľko monitorovacích správ medzinárodných – Human Rights Watch (správa vyšla pod názvom Zlyhanie ochrany), International Crisis Group či Amnesty International – alebo miestnych organizácií, ktoré sa snažia opisovať marcové udalosti, pôsobenie jednotlivých aktérov a analyzovať situáciu. Jednoznačne sa zhodujú s konštatovaniami jednotlivcov: medzinárodné spoločenstvo sa nezachovalo tak, ako by sa očakávalo od niekoho, kto má v Kosove temer neobmedzenú moc a velí všetkým ozbrojeným zložkám, ktoré jediné mohli rozvášnený dav zastaviť. Marec ukázal, že splnenie jednej z najdôležitejších podmienok, o ktorých hovorí dokument Štandardy pre Kosovo vydaný bývalým šéfom UNMIK Harri Holkerim na sklonku roku 2003, ktorou je bezpečnosť a život bez strachu všetkých menšín žijúcich v Kosove (dokonca sa stali akousi preambulou celého dokumentu), sa zdá vzdialenejší ako predtým. Na druhú stranu, dnes cítiť, že atmosféra v Kosove je akási opatrnejšia a citlivejšia na prejavy extrémizmu. Úsilie zatiahnuť srbských spoluobčanov do verejného života je viditeľné ako nikdy predtým. Pocit bezmocnosti Tak ako sa už päť rokov v podstate nezmenili problémy, ktoré trápia obyvateľov Kosova, a to bez ohľadu na etnickú príslušnosť; už štvrté voľby sú hlavné témy kampane tie isté: v prvom rade zlepšenie zúfalej ekonomickej situácie, najmä obrovskej nezamestnanosti, a nedostatočné vzdelanie mladých ľudí, ktorým politické problémy v 90-tych rokov sťažovali prístup ku štúdiu. Dnes sa už čím ďalej, tým viac mladých ľudí rozhoduje medzi nejasnou perspektívou a šancou na slušný život v Kosove, ktorý napriek začiatočným veľkým nádejam po skončení vojny stále neprichádza, a medzi opustením krajiny. Netýka sa to len Srbov, ktorí postupne odchádzajú do zahraničia alebo do Srbska. Týka sa to čím ďalej, tým viac aj mladých frustrovaných Albáncov, ktorí si svoju slobodu predstavovali inak. Majú pocit, že ich budúcnosť nezáleží od nich a že Kosovčania dnes naďalej nemajú vplyv na to, čo sa v Kosove deje. Tento pocit bezmocnosti asi práve najviac nahráva radikálom, ktorí sa spoliehajú na to, že tak ako nie je vôbec ťažké v búriacej sa spoločnosti vyvolať sociálne nepokoje, tak nie je ani ťažké povzbudiť, aby tieto sociálne nepokoje opäť prerástli do nejakých násilností namierených proti najslabšej časti populácie. A tou sú dnes, bohužiaľ národnostné menšiny, ktoré sa stávajú akýmsi hromozvodom. Možné výsledky Mesiac pred voľbami sa ešte stále predpokladá víťazstvo LDK (Demokratická liga Kosova), na ktorej čele stojí dnešný prezident Ibrahim Rugova. Rugova napriek tomu, že dnes jeho hviezda už definitívne vyhasla, u veľkej časti najmä staršej populácie ešte stále zostáva symbolom umierneného odporu a rokov nenásilnej rezistencie voči srbskému útlaku. Na druhú stranu, v prieskumoch obľúbenosti kosovských politikov vedie Bajram Rexhepi, kosovský premiér, predstaviteľ PDK (Demokratická strana Kosova), ktorý si získal úctu svojím pôsobením na poste premiéra. Jeho vymenovanie na post premiéra po posledných voľbách bolo však len kompromisom vnúteným predstaviteľmi UNMIK, preto Rexhepi nemá dostatočné zázemie vo vlastnej strane vedenej Hasimom Tačim, čo mu počas jeho pôsobenia v tejto funkcii značne oslabovalo pozíciu. Veľkou výzvou týchto volieb je nová strana založená kosovským intelektuálom a mediálnym „magnátom“ Vetonom Surroiom, ktorý svojím európskym imidžom oslovuje najmä mladých ľudí. Predpokladá sa, že sa jeho strana dostane do parlamentu a mohla by sa zúčastniť vlády v koalícii s niektorou z víťazných väčších strán. Účasť srbského obyvateľstva je ešte stále neistá, ak Belehrad povolí miestnym Srbom účasť vo voľbách, urobí tak opäť v poslednej chvíli. Hlavnou úlohou všetkých politických predstaviteľov by naďalej malo byť úsilie približovať sa vytýčeným Štandardom pre Kosovo. Ich tvorca, bývalý najvyšší administrátor Harri Holkeri, opustil Kosovo po necelom roku a jeho pôsobenie sa aj pod vplyvom marcového zlyhania UNMIK nezapísalo v mysliach Kosovčanov príliš pozitívne. Pred vyše mesiacom sa postu SRSG ujal Dán Sřren Jessen-Petersen. Tento vysoko postavený úradník pôsobil dlhé roky v službách OSN a Európskej únie a má aj dlhoročné skúsenosti z pôsobenia na Balkáne, takže situáciu tam dobre pozná. Svojej úlohy sa zhostil rozhodne a s jasnými predstavami. Posunúť Kosovo o krok vpred k dosiahnutiu podmienok, ktoré sú nutné na to, aby sa o budúcnosti Kosova začalo v roku 2005 vážne rokovať. V týchto voľbách sa určite nerozhoduje o budúcnosti Kosova a Kosovčania to dobre vedia. Sú si vedomí, že o ich budúcnosti sa bude rozhodovať na úplne inom bojisku, a ešte nikto zatiaľ nenaznačil, že by na toto rozhodovanie malo vplyv, akých politikov si zvolia. V tej najzásadnejšej veci sú totiž politické strany jednotné. A tou je otázka budúcnosti Kosova. Možnosť učiť sa na vlastných chybách Neočakáva sa, že by voľby mohli znamenať nejaké výrazne zemetrasenie v politickom živote Kosova. Neovplyvnia ani nejako zásadne jeho budúcnosť. Po rokoch nadšenia z nadobudnutia občianskych slobôd sa v týchto voľbách očakáva historicky nízka účasť. Príčin je hneď niekoľko. Na rozčarovaní sa v Kosove podpísala najmä neexistencia opozície počas minulého volebného obdobia (keďže vládu tvorí široká koalícia všetkých strán zastúpených v parlamente vrátane srbskej), nezlepšujúca sa ekonomická situácia poznamenaná najmä asi 60-percentnou nezamestnanosťou a najmä pomalý presun právomocí z UNMIK na prechodné kosovské samosprávne inštitúcie (PISG). Ľudia v Kosove, bez ohľadu na etnickú príslušnosť, si začali uvedomovať, že sú rukojemníkmi politických rozhodnutí, ktoré sa budú diať ďaleko od ich krajiny. Chceli by začať mať väčší vplyv na to, čo sa u nich doma deje. Aj vo svetle marcového zlyhania ešte zosilnela nespokojnosť so spôsobom vykonávania medzinárodnej správy nad Kosovom. Nevyjasnené kompetencie vytvárajú opäť len priestor na vzájomné obviňovanie sa za nečinnosť. Je potrebné mať niekoho, koho možno „brať na zodpovednosť“, len tak sa môže kosovská spoločnosť posunúť ďalej. Bude preto dobré, keď sa dá ľuďom v Kosove po prvý raz šanca, aby sa mohli začať učiť na vlastných chybách. Aby všetky nesplnené sľuby a problémy padali na hlavu kosovských politikov. Aby všetky nevyšetrené prípady násilností jednoznačne ukázali, že zlyhali kosovskí predstavitelia a nielen NATO či UNMIK polícia. Myslím, že by sa svet tejto reality nemal báť. Kosovo a jeho obyvatelia sú dnes omnoho ďalej, než by sa zvonku mohlo zdať. Päť rokov učenia sa z prítomnosti zástupcov z celého sveta sa na nich podpísalo. Spoločnosť je oveľa otvorenejšia a vyspelejšia. To ešte neznamená, že sa vyvaruje chýb. Práve naopak. Komplex neskúsenosti a malé sebavedomie bude predstaviteľom krajiny ešte asi dlho brániť, aby plnohodnotne viedli štát. Na to tu však budú skúsenosti bývalých transformujúcich sa krajín (ako napríklad Slovensko, ktoré má navyše aj skúsenosť – hoci mierového – rozdelenia), aby Kosovu, tak ako ostatným krajinám regiónu, podalo svoju pomocnú ruku. Autorka pôsobí v Občianskom združení Človek v ohrození

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama