Reklama
Reklama

Slovensko v prievane – naprieč ideológiami

Minulý týždeň sa konal seminár so zaujímavým názvom „Slovensko v prievane“, ktorý organizoval Inštitút pre verejné otázky. Jednou z hlavných panelových tém bola pilotná analýza sporu medzi liberálmi a konzervatívcami, sporu, ktorý ak nestojí, tak by mal stáť zato.
Počet zobrazení: 1511
2_karikatura-m.jpg

Minulý týždeň sa konal seminár so zaujímavým názvom „Slovensko v prievane“, ktorý organizoval Inštitút pre verejné otázky. Jednou z hlavných panelových tém bola pilotná analýza sporu medzi liberálmi a konzervatívcami, sporu, ktorý ak nestojí, tak by mal stáť zato. Debata sa začala povestným výrokom Vladimíra Palka o liberáloch ako Leninových bratrancoch a svoju novú podobu dostala v podobe euroskepticizmu, intelektuálne a zrejme aj spoločensky najvýraznejšie zastupovaného osobou Petra Zajaca. Paradoxne tu ide o konzervatívny postoj, kde sa voľný trh má stať ešte slobodnejším a nezávislým od daňovej a inej regulácie štátu. Občan má zas podľa domácich konzervatívcov získať viac slobody a morálnej nezávislosti od sekulárnej, pardon, socialistickej EÚ alebo štátu. Vlastne celkom liberálna agenda, povedal by nezávislý pozorovateľ, a uviedol tak domáce rozlíšenia do rozpakov. Namiesto rýchlych „áno-nie“ záverov skúsme najprv zadefinovať problém sporu konzervativizmu a liberalizmu: Na prvý pohľad sa zdá, že sa sporí o určenie hranice slobody jednotlivca v kontraste s tradíciou morálky, kde indivíduum o dôležitých veciach nerozhoduje a ako indivíduum vôbec nerozhoduje o tom, čo sa môže alebo patrí. V lepšom prípade môže povedať, že sa rozhodol pre to, čo sa tradične patrí. Navrhujem iný začiatok. *** Pretože obe ideológie nevznikli vo vákuu, ale historicky sa vyvíjali vo vzťahu k modernej moci. Z toho hľadiska liberálnu agendu sui generis predstavuje nedôvera k autorite štátnej moci a spätná kontrola jej fungovania zo strany občanov. Nárok na slobodu názoru, vierovyznania a zodpovednosti za vlastné rozhodnutia (predpoklad každého moderného občana-voliča) je súčasne sférou, na ktorú nemá nárok žiadna vonkajšia autorita moci. Naopak, s týmto predpokladom úzko súvisí liberálna kultúra tolerancie a nutnosti zaujatia vzťahu k inému (nie k jeho eliminácii). Nie, nie je všetko dovolené. Aj iný je v tej miere tolerovaným protivníkom, pokiaľ rešpektuje hranice ľudskej dôstojnosti. Reč je o dôležitom odlíšení politicko-straníckeho liberalizmu od liberálnej kultúry Západu, ktorá je predpokladom každej modernej ideológie vrátane konzervativizmu a socializmu. Obom, liberalizmu a liberálnej kultúre, sa však doma nedarí. Prečo? Ani na túto otázku vývoja postkomunistickej spoločnosti neexistuje jednoduchá odpoveď. Tým prvým. čo napadne, je skutočnosť, že slovenskí liberáli sa museli usilovať takpovediac o opak svojej agendy: o zavedenie autority modernej demokratickej moci a znovuobnovenia politického poriadku po páde komunizmu. Atmosféru tohto obdobia po Nežnej revolúcii, keď by očakávala slávna Heglova dialektika rába a pána, vyjadril trefne František Novosád v jednom fejtóne s príznačným názvom Deratizátori deratizujú bývalých deratizátorov. Ani konzervatívci to nemajú v postkomunistickej krajine ľahké. Aj podľa nich moc moderného štátu nestačí na spoločenský poriadok, pretože moc nad ľuďmi nevzniká napísaním zákona, ale jej uvedením do životného kontextu s prežitými tradíciami. Nad liberálnym optimistickým pohľadom na rovnosť každej ľudskej bytosti v jej základných právach sa vznáša konzervatívna pochybnosť o vyprázdnenosti moderného sveta – a s ním spätej strate zmyslu pre tradičné hierarchie, akými sú rodina alebo cirkev. Ako prvorodení synovia a dcéry v patriarchálnej rodine alebo deti a funkcionári jednej matky cirkvi nie sme rovnými a rovnakými bytosťami. Konzervatívci majú radi veci, od ktorých sa predtým, ako aj teraz nediskutuje. Slovné diskusie sa pri meditácii nenosia, niekedy rušia aj tie v parlamente. Na vine je povestný konzervatívny pesimizmus ohľadom povahy človeka a jeho slabosti pre zlo zvané zmena a pokrok, ktorý je len úvodom k vláde mlčky zdieľanej autority tradície. Apropo, akej tradície u nás doma, na Slovensku? Sociológ Martin Bútora hovorí o troch demokratických tradíciách: Slovenskom národnom povstaní, Novembri ’89 a vstupe do NATO a EÚ. Nie je ťažké dohodnúť sa, že problém nie je v existencii týchto príbehov, ale ich zažitej akceptácii. Tu by právom konzevatívec musel povedať: hovorme o zažitej skúsenosti a až potom o inom, napríklad o dôležitosti zavedenia nových demokratických tradícii a ideálov pre túto krajinu. Hlavne preto, že mlčky zdieľané tradície na Slovensku sú o inom: národnostno-husákovská tradícia, ktorá sa spája so SNP, a nie menej vplyvná tradícia ľudáckeho Slovak-štátu priam postrádajú reflexiu, a tým aj prerušenie ich tichej existencie hlučnou diskusiou. Slovenské tradície si priam žiadajú slová a pojmy, v ktorých by sa dali nanovo preprať. Hovoriť konzervatívne o dôležitosti tradícií je práve z hľadiska konzervatívnej premisy – zažitej skúsenosti – v tejto krajine otázkou. Radšej hovorme o tej chýbajúcej – racionálnej diskusii. Ak k tomu pripočítame výzvu na tvorbu vízií a snov pre krajinu, ktorú na seba vzali domáci konzervatívci, máme dočinenia s ďalšou chýbajúcou, tentoraz konzervatívnou hodnotou: nemožnosťou stotožniť sa, zakonzervovať daný status quo. Nepriamo chápem motív a potrebu vízie, pretože na Slovensku nemôže byť minulosť všetkým, čo stojí zato. *** Zostaňme pri zažitej skúsenosti ešte chvíľu. Samuel Huntington má pravdu, ak ako pravý konzervatívec zdôrazňuje odlišnosť európskej a americkej podoby zažitého konzervativizmu. Vo svojej pozoruhodnej knihe o zlyhávaní transformácii krajín tretieho sveta na typ demokracie západného typu píše o základnom omyle tejto transformácie „zhora“: násilnom prenose zaoceánskej predstavy o trhu ako záruky demokracie, ktorá inde nefunguje. Je ňou americky jedinečná skúsenosť ekonomického rastu, s ktorou v rámci možností harmonizuje spravidla aj sociálny rast. Takúto skúsenosť, zdôrazňuje v inej súvislosti Huntington, Európa nemá: v nej neexistuje automatická väzba hospodárskeho rastu s prosperitou spoločnosti vcelku. Dobre. Nehovorme o kapitalisticky mimoriadne úspešnej Čile, ktorá kapitalizovala voľný trh v počas Pinochetovej diktatúry – zadarilo sa aj dôchodkovej reforme. Hovorme radšej o nás. Stačí napríklad pripomenúť 70. roky normalizačného režimu na Slovensku či nie menej zapamätanú hospodársku situáciu Slovak-štátu, a problém je doma. Neboli to časy hospodárskych zázrakov, ale pamäť postupnej zmeny k lepšiemu má na konzervatívnom Slovensku svoju hodnotu. Odbočím: Práve vo vyrovnávaní disproporcií medzi vývojom prosperity trhu a záujmami celej spoločnosti má svoje nezameniteľné miesto európsky moderný socializmus. Nech trh disponuje všeličím, ale o miere bohatstva talentov a vrodených dispozícií v spoločnosti nevie rozhodnúť. S ňou sa už rodíme – chudobní alebo bohatí, nezáleží. Práve toto spravodlivé zhodnocovanie ľudského bohatstva, s ktorým každá rozumne spravovaná spoločnosť narába opatrne, je otázkou férového prístupu k životným šanciam tých dnes alebo v budúcnosti narodených. Za predpokladu liberálnej politickej kultúry urobili európsky socialisti a sociálni demokrati určite jednu z najväčších „success story“ v povojnovom svete. Dôvera spoločnosti k týmto stranám je zažitou európskou skúsenosťou. V tomto bode sa hádam najviac odlišuje štatút ľavicových strán na postkomunistickom Slovensku. Povedzme to takto: Chýbajúca skúsenosť dôvery – fenomén transformácie par exellence – nehovoriac dôvery ľavice k trhovej spoločnosti, a naopak, neprítomnosť zažitých demokratických vzorov a osobností „zľava“, ďalej prítomnosť generačnej porážky komunizmu v povedomí ľavičiarov, ale aj pravice, ktorá to rada dáva najavo, je unikátnym javom politickej scény na Slovensku. Postkomunistická nedôvera k spoločnosti, ktorá ma voliť ľavicu, miešaná s eminentnými ekonomicko-mocenskými záujmami ľavice tej istej spoločnosti, rámcuje jej doterajšiu skúsenosť s transformáciou a postoj značnej časti spoločnosti k bývalému nepriateľovi – ľavici. *** Ak máme hovoriť vážne o liberalizme, konzervativizme a socializme v tejto krajine, musíme vychádzať z našej postkomunistickej reality. Zostaňme, prosím, ešte na konzervatívnej platforme a hovorme pre zmenu o inej alebo inak zažitej skúsenosti, ktorú povojnový Západ nepoznal a neprežil. Michael Ehrke vo svojej poslednej štúdii s príznačným názvom Nová Európa, ekonomika, politika a spoločnosť v postkomunistickom kapitalizme hovorí o historickým unikáte ako o východisku pochopenia „blbej nálady“ v našich krajinách: je ním dobrovoľný, nenásilný zánik epochy komunizmu v dejinách. To, čo zaniklo, nebol len politický systém, ale aj (tieňový) životný svet, ktorý vznikol ako doplňujúca korekcia oficiálneho reálsocializmu. Problém je v tom, že okrem tejto silne egalitárnej a neformálne budovanej kultúry životných vzťahov – rodinkárstvo, krčmové bohémstvo a závisť voči silnejšiemu zmiešaná s nefalšovaným súcitom so slabšími – tu žiadna iná sila na udržiavanie súdržnosti spoločnosti nevznikla. Naopak, ostané tradície stihli "zmiznúť" počas štyridsiatich rokov vlády komunistov. Ak Max Weber uvidel pôvod kapitalizmu v protestantskej etike, naznačil tým iný problém. Ten, že voľný trh na Západe vždy pôsobil v rámci istej tradície a formy inštitucionalizovanej súdržnosti spoločnosti, ktorú sám nevytvoril. „Blbá nálada“ v transformujúcich sa krajinách je spôsobená nielen faktickým, ale celkovým zneistením životných vzťahov a zánikom medziľudských väzieb, ktoré, hoci mali často opozičný zmysel, stratili v postkomunistickej spoločnosti raného kapitálu a trhu svoj zmysel. Prísne vzaté, sféra výberu dôveryhodných osôb a povolaných pre to či niečo iné sa pohybuje na úrovni rodinného kruhu alebo ideologického okruhu blízkych a známych. Etos výkonu, výsledku a zásluh, tento koniec-koncov zdroj demokratického občianskeho sebavedomia spoločnosti, je stále limitovaný skúsenosťou nedôvery a zneistenia vzťahov, nielen ekonomickými faktami a chýbajúcim bohatstvom. *** Zoštátnením súkromného majetku zanikla vrstva vlastníkov, a tým aj kapitál, ktorý bol potrebný na modernizáciu zaostalej ekonomiky ponovembrovej krajiny. Ako píše český politológ Ladislav Kopeček na inom mieste, zato vo vzácnej zhode s Michaelom Ehrkem, chýbajúcu vrstvu vlastníkov a kapitálu nahradil proces „privatizácie nomenklatúrnych kádrov“. Už tým je definovaný základný rozdiel medzi obnovou demokracie v povojnovom Nemecku. Nechýbal tu domáci kapitál a aj domáci vlastníci boli od začiatku pri tom. Chýbala v ňom aj na Západe neznáma skúsenosť s novou formou nespravodlivosti. Privatizácia nomenklatúrnych kádrov, toto prepojenie bývalých manažérov štátnych podnikov a politických pracovníkov s medzinárodnými kapitálovými zdrojmi pri privatizácii malo svoj unikátny dôsledok: Voľný trh vznikol takpovediac zo dňa na deň na príkaz štátu – opäť skúsenosť, ktorú dejiny Západu nepoznajú. Kľúč k rozdeleniu často enormných životných príležitostí pod značkou voľného trhu nedostal protestantský duch kapitalizmu, ale politici a ich strany. Opäť za vysokú verejnú cenu: nielenže novembrová revolúcia prišla o svojich porazených, novodobí zbohatlícki víťazi narušili základnú premisu fungovania trhu: priamu väzbu medzi bohatnutím a výkonom. Výsledkom je súkromný majetok, ktorému často chýba spoločenský rešpekt, a súčasne štát, ktorý iba posilnil svoju paternalisticko-centralistickú pozíciu – zjavne na úkor dôvery v demokraciu zo strany občanov. Nedajme sa mýliť. Podľa Ehrkeho špecifikum postkomunistického kapitalizmu je v tom, že práve v tomto bode sa od seba nelíšia vlády neoliberálov od socialistov. Základná filozofia podnikania zostavá bez zmeny: hlavným zdrojom bohatnutia zostávajú štátne aktíva. Hranice medzi štátom a trhom, politickým systémom a privátnym sektorom sú nejasné. Závislosť medzi politikou bohatnutia a bohatnutím cez politiku je enormná. *** Späť k našej diskusii: v prebiehajúcej debate o liberalizme a konzervativizme zatiaľ uniká jeden závažný problém. V spoločnom odpore domácich liberálov (ak ich zoberieme za existujúcu skupinu) a konzervatívcov proti regulatívnym opatreniam zo strany štátu a najnovšie voči „socialistickej“ EÚ zaniká poukázanie na „osudovú silu kapitalizmu“, ak mám znova použiť hantírku Maxa Webera. Podľa Webera touto silou a nositeľom európskej novovekej racionality je moderný byrokrat. Hospodárske organizácie, továrne, monopoly štát, banky, burzy, súdy, všetky tieto inštitúcie bez výnimky sa opierajú o racionálnu – kvalifikovanú špecializáciu a organizáciu práce, ktorej zásadnou črtou je neosobnosť, bezpartajnoť a efektívnosť riadenia a možnosť jeho spätnej rovnako racionálnej kontroly. Zmyslom modernej organizácie práce a spotreby je stať sa ešte modernejšou organizáciou práce a spotreby. Tak ako podnikať neznamená mať zbohatlícke haciendy, ale produkovať zisk a žiť zároveň iba pre tento zisk, rovnako je moderná inštitucionálna moc založená na etose, ktorý spočíva v neustálej racionalizácii a špecializácii kontroly nad jednotlivými sférami života. Liberál Weber videl základný rozdiel medzi štátnym socializmom a kapitalizmom nie v povahe vlastníctva, ale v rozdielnej inštitucionalizácii výkonu a kontroly moci. Kým v socializme sovietskeho typu bujnela jedna štátno-stranícka mašinéria, v ktorej bol robotník tiež len námezdným predajcom práce, Západ pozná iné dejiny: konkurenciu hospodárskych, štátnych, právnych a politických inštitúcií, spravovaných moderným byrokratickým (rozumej neosobným, kalkujúcim a spätne aj občanmi kotrolovateľným spôsobom). Prečo je to dôležité? Lebo táto konkurencia nezávislých inštitúcií je ohrozovaná politickou ekonómiou bohatnutia v postkomunistickom kapitalizme. Inak povedané: v tejto krajine dnes chýba vzdelaný európsky úradník viac než prílev privátneho kapitálu. S tým predweberovským typom sovietskeho byrokrata sa vymožiteľnosť práva, transparentnosť inštitúcií a efektívna organizácia inštitúcií práce a spotreby správa nezvládne. Rád pripomínam na tomto mieste slová Brigity Schmögnerovej, nositeľky ceny britského časopisu Euromoney Najlepší minister financií roka ešte pred tohtoročným laureátom Ivanom Miklošom, ktorá zdôraznila: hospodársky rast v Európe neznamená spoločenskú prosperitu celku. Michael Ehrke zase vie svoje, keď varuje pred stratou bázy súdržnosti postkomunistickej spoločnosti. Pretože táto na rozdiel od Západu zažíva distribúciu zón bohatstva a chudoby globálneho kapitalizmu priamo a natvrdo – mimo sprostredkujúceho vplyvu hospodárskych a politických inštitúcií a skúsenostne zažitých tradícii Západu – liberalizmu, konzervativizmu a socializmu. Nezabúdajme, ide o troch správcov súdržnosti jednej demokratickej spoločnosti.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama