SDSS chcela byť veľkou stranou
Jaroslav Volf, predseda Sociálnodemokratickej strany Slovenska Štúdium absolvoval na Chemickotechnologickej fakulte SVŠT, postgraduálne štúdium na Vysokej škole ekonomickej. V roku 1989 sa spolupodieľal na zakladaní Sociálnodemokratickej strany Slovenska, v rokoch 1993 až 2001 bol jej predsedom, opäť sa ním stal v máji 2003. V rokoch 1994 – 2002 bol poslancom Národnej rady. Rozhodnutie SDSS vyjednávať so Smerom o integrácii môže navonok pôsobiť ako váš ďalší pokus dostať sa na chrbte niekoho iného do parlamentu... - Toto vysvetlenie vecne neobstojí, navyše je zbytočne osobné. Nemôžete predsa poprieť, že SDSS už uzavrela predvolebné spojenectvá takmer s každým okrem HZDS a SNS. 1994 Spoločná voľba, 1998 SDK, 2002 SDĽ a teraz Smer. - Robil som len to, čo musel robiť predseda jednej malej strany, ktorá sa chcela stať stranou veľkou. Ako sa SDSS chcela stať veľkou stranou? - Cez pôsobenie v parlamente. Dlhý čas sme boli mimo Národnej rady, keď nerátam krátke pôsobenie vo Federálnom zhromaždení, a denne sme pociťovali, že mimo parlamentu sa politika robiť nedá. Preto Spoločná voľba v roku 1994. Navyše to bol prvý pokus o ľavicovú koalíciu, aj keď nie veľmi úspešný. Lenže za tie štyri roky ste sa veľkou stranou nestali a odrazu ste boli v ďalšej koalícii – tentoraz v pravicovej SDK. - Tak moment, SDSS sa v období povedzme roku 1996 v prieskumoch pravidelne dostávala na úroveň 5 percent preferencií. Spolu so zelenými sme do projektu SDK vstupovali s pozíciou asi 8 percent preferencií. To nebolo zlé východisko. A po druhé, SDK v roku 1997 predsa nebola pravicová. Bola zložená z dvoch blokov – na jednej strane KDH s DS, na druhej strane DÚ, my a Zelení. Pozrite si program SDK, koľko pravicového v ňom nájdete – nič. Robili sme si žarty, že SDK znamená Sociálnodemokratická koalícia... To ste boli takí naivní? - S odstupom času je ľahké kritizovať, ale zoberme si fakty. Po prvé – SDĽ s nami koalíciu vytvárať nechcela. Práve vytvorenie Spoločnej voľby považovala SDĽ za hlavnú príčinu neúspechu v roku 1994, navyše mala SDĽ nové vedenie s líniou tzv. samostatnej opozičnej politiky. My sme tú líniu považovali za chybnú, aj sme to prezentovali. Takže medzi nami a SDĽ bolo isté napätie. Po druhé – pre nás bol projekt SDK dočasným projektom. Jeho základ bol v spoločných aktivitách k referendu o priamej voľbe prezidenta a v snahe prečísliť vo voľbách HZDS. Počítali sme s užšou povolebnou spoluprácou s DÚ, dokonca sme kalkulovali s vytvorením samostatného klubu SDSS a Zelených. Keby ste si našli zmluvu o vytvorení SDK, našli by ste v nej mechanizmus, ako taký klub mal vzniknúť. Lenže namiesto toho sa SDSS v SDK úplne stratila, stala sa neviditeľnou, dokonca ste pre kandidovanie za SDK museli dočasne zo strany vystúpiť. Takže zrejme chybná kalkulácia. - Že sme sa museli prispôsobiť Mečiarovmu volebnému zákonu s faktickým zákazom koalícií, to je jedna vec. Vystúpiť zo svojich materských strán museli všetci kandidáti SDK. Druhá vec je, že vtedajšie opozičné médiá, zjavne v koordinácii s Mikulášom Dzurindom a jeho ľuďmi, za jeden rok pred voľbami úplne zmenili vnímanie SDK ako koalície piatich strán. Zrazu sa materské strany ocitli pod tlakom, že v záujme demokracie na Slovensku musia poprieť svoju identitu. Spochybňovať SDK, resp. hovoriť o jej dočasnosti znamenalo čeliť obvineniu z politikárčenia a nahrávania Vladimírovi Mečiarovi. My sme to nezvládli a tam je začiatok nášho pádu. KDH to zvládlo. - Mali to jednoduchšie, sú pravicovou stranou a stačilo im udržať si značku, nemuseli vystupovať z vlády. Ale je pravda, že náš postup mal byť v zásade obdobný. Ale veď presne to tvrdili vaši stranícki oponenti v roku 2001 – vystúpiť z vlády! - V roku 2001 už bolo neskoro. Ale uznávam, že tá myšlienka bola správna, hoci aj keby s ňou prišli skôr, zrejme by v SDSS neprešla. Prečo teda napokon k vytvoreniu toho klubu so Zelenými nedošlo? - Tá pôvodná predstava sa rozpadla už pred voľbami – tým, že Zelení prepustili miesto na kandidátke Pavlovi Prokopovičovi z Únie živnostníkov. Jednoducho, zrazu nebolo na vytvorenie klubu ani teoreticky dosť poslancov. No a keď sa pozriem na samotnú SDSS, ukázalo sa, že ani u nás nie je vlastne na také niečo vôľa, strana plne podľahla mediálnej atmosfére o potrebe uchovania SDK ako hrádze mečiarizmu. Keby sme vtedy z SDK vystúpili, médiá by nás rozniesli v zuboch – aha, Dzurinda ich dostal do parlamentu, a oni takto. To nie je moja osobná chyba, ale celej strany. Veď sa pozrite, kde všade skončili lídri vtedajšej SDSS. Skrátka, identita SDSS sa rozpustila v SDK. Vy ste boli predsedom parlamentného výboru, keby ste vystúpili z vlády, neboli by ste ním. - Isteže to bola dôležitá politická pozícia, vďaka ktorej sme mohli všeličo presadiť a aj sme presadili. Ale keby sa uvažovalo o dlhodobom pôsobení SDSS, tak by to nezavážilo, to som si istý. Takže keď to zhrniem, strategickou chybou SDSS bola podľa vás účasť v Dzurindovej vláde? - Nie, strategická chyba bol spôsob, akým sa celá ľavica – vrátane SDSS – vyrovnala so vstupom do Dzurindovej vlády. O SDSS som už hovoril, ale ostatných ľavicových strán sa to týkalo v rovnakej, ak nie väčšej miere. Veď SDĽ, SOP, SDSS a Zelení – v hrubých číslach – mali spolu po voľbách 43 poslancov. To bola skoro polovica vládnych poslancov. Mohli sme udávať tón, namiesto toho sme ani nekomunikovali. Predseda SDĽ Migaš napríklad odmietal s nami povolebné rozhovory s tým, že pre neho je partnerom SDK a my sme len jej časť. Alebo SOP, ktorá ku koncu volebného obdobia mávala ľavicovou zástavou, sa dlho k ľavici vôbec nehlásila. Ľavica ťahala za kratší koniec, nevedela sa zásadne postaviť pravici vo vláde, a, navyše, nevyhla sa rôznym kauzám a podozreniam. Medzi poslancami, o ktorých hovoríte, boli napr. dnešný člen klubu SDKÚ Ján Rusnák či Jirko Malchárek z ANO, ktorých ťažko považovať za ľavicových... - Na druhej strane medzi poslancami DÚ by sa dali nájsť ľudia, ktorých ťažko jednoznačne označiť za pravicových. Skrátka, to číslo 43 podľa mňa orientačne naznačuje potenciál ľavice na začiatku volebného obdobia v roku 1998. Lenže ľavica to nezvládla, najmä preto, že na vládnutie nebola pripravená. Všetku podstatnú agendu pretláčali pravicové strany, hoci nie pod zástavou pravice, ale najmä pod zástavou integrácie do EÚ a NATO. Proti tomu sa nedalo priamo vystupovať, len inou politickou agendou, a tú sme nemali. Mali sme veľké programy, ktoré však neodpovedali na praktické politické problémy. Kto konkrétne v SDSS zodpovedal za program? - Ale veď to nie je dôležité. Pravicové strany ťažili z kvalitného zázemia v podobe fungujúcich liberálnych a konzervatívnych myšlienkových tímov. Tam vznikali ich kľúčové politické predstavy. Ľavica nič také nemala a dodnes nemá. Keby som mal hľadať druhú hlavnú chybu ľavice, týkala by sa práve tohto svojho zanedbaného zázemia a neschopnosti prilákať výraznejší potenciál mladých odborníkov. Podľa vás politické strany mali vytvárať nezávislé think-tanky? To znie čudne. - Keď nevznikli samy, mali im k tomu pomôcť strany, presne tak. Mali sme napríklad bohaté medzinárodné kontakty a nevedeli sme ich efektívne využiť, preniesť na Slovensko. V tomto pravica bola a je oveľa efektívnejšia. Liberáli a konzervatívci sa chopili príťažlivej témy vstupu do EÚ a NATO a pod ňu skryli svoju menej populárnu agendu. Jeden z tých 43 poslancov, ktorých ste spomenuli, z koalície vystúpil, vytvoril stranu Smer a dnes chcete značku „sociálna demokracia“ s touto stranou spojiť. Nevadí vám, že vás pred voľbami počastoval prívlastkom „parazit“? - Robert Fico pred voľbami o nás všeličo povedal, my sme zase všeličo povedali o ňom, to je predvolebný zápas a nedá sa brať osobne. Rovnako môžu médiá donekonečna vyťahovať jeho predvolebné výroky, v ktorých popieral delenie na ľavicu a pravicu. To dnes nemá žiadnu cenu, len to nahráva pravici. Vráťme sa na začiatok rozhovoru. Čo dostane SDSS za zlúčenie so Smerom? - Bude to férová dohoda, ktorou sa nebudeme tajiť. Akú konkrétnu pozíciu chce mať v Smere predseda SDSS? - Zase tá téma? Pozrite, poviem vám len toľko, že nie som taký naivný, aby som v tomto smere trpel ilúziami. Toto nie je integrácia persón, ale strán. V čom je výhodná pre SDSS a v čom pre Smer? - Nebudem hovoriť za Smer. Čo sa týka SDSS, predstavuje pre nás vyústenie príbehu, ktorý som už spomenul – príbehu malej strany, čo sa chce stať veľkou. Integrácia so Smerom znamená možnosť konečne realizovať sociálnodemokratickú politiku na báze vplyvnej politickej sily, ktorá pomáha ľuďom všade v okolitých krajinách, len nie na Slovensku. Prívlastkom k názvu Smeru by sa malo stať spojenie „sociálna demokracia“, to je pre nás dôležité. Naši odborníci dostanú príležitosť podieľať sa na programovej práci v strane, ktorá môže niečo reálne ovplyvniť – dnes to tak, pochopiteľne, nie je. To sa týka aj ostatných členov strany na komunálnej úrovni. No a v neposlednom rade je tu medzinárodný aspekt – nebýva zvykom, aby členmi Strany európskych socialistov a Socialistickej internacionály boli v danej krajine len malé straničky. Som aj členom predsedníctva Strany európskych socialistov a dobre viem, ako to vnímajú. Časť ľavičiarov, aj na stránkach Slova, však upozorňuje na niektoré vážne prehrešky Smeru voči európskej sociálnodemokratickej politike. Pravidelne vyťahovaná maďarská karta či zjednodušujúce pohľady na rómsky problém predsa nie sú v súlade s duchom tolerancie, ktorý európski sociálni demokrati presadzujú. Vám to nevadí? - Myslím si, že radikálni kritici Smeru, aj ľavicoví, sa príliš zameriavajú na jeho nedostatky; naopak, pozitívne programové posuny si nevšímajú. Pre SDSS boli, čo sa týka programu, vždy prioritné ekonomické a sociálne otázky. Tam dnes vieme nájsť so Smerom takmer úplnú zhodu, pretože politický posun Smeru doľava v týchto otázkach je zrejmý. Samozrejme, o výhradách, o ktorých hovoríte, viem a určite o nich vie aj Smer. Ja to vnímam predovšetkým ako komunikačný problém. Akože Robert Fico to dobre myslí, ale zle vyjadruje? - Chcete ma zahnať do kúta. Ale ak v tejto fáze budem mať nejaké výhrady k politike Smeru, poviem ich priamo im, nie novinárom. Dobre, ale nezakryjete, že integrácia SDSS so Smerom je veľmi pragmatické spojenectvo. - Je to rozumné spojenectvo, obojstranne výhodné, výhodné pre slovenskú sociálnu demokraciu a v konečnom dôsledku výhodné pre občanov, keďže tu vzniká priestor na silnú sociálnodemokratickú politiku. Myslím si to bez akéhokoľvek preháňania. Čo hovoríte na integračné rozhovory, ktoré so Smerom vedú SDĽ a SDA? - Podľa mňa ich k tomu vedie podobná logika ako v prípade SDSS. Chcú dať svojim členom možnosť uplatniť schopnosti v relevantnej strane, keďže pokusy o zvrat v ich preferenciách sa ukázali neperspektívne. Podľa mňa je to správny postup. Zhováral sa Ivan Štefunko
