Sloboda slova a strach zo „zlého slova“
Zuzana Szatmáry, publicistka, poetka, prekladateľka Študovala architektúru, sociológiu, informatiku. Pracovala ako upratovačka, sústružníčka, vychovávateľka v polepšovni, technická prekladateľka. V roku 1993 získala od Európskej únie cenu Žena Európy za príspevok k európskej integrácii a ochrane ľudských práv. Riaditeľka Nadácie Charty 77 – bezplatnej občianskej právnej poradne. Kauza z uverejnenia fotografií z generálky divadelnej hry „Donaha!“ v denníku Nový čas opäť rozprúdila diskusiu o slobode slova a ochrane súkromia. Ako v tomto kontexte vnímate uverejňovanie „pikantných“ informácií zo života „osobností“? - „Pikantný“ v gastronomickom zmysle je štipľavý, dráždivý. V prenesenom slova zmysle znamená chúlostivý, zmyselný, háklivý. Každý človek je jedinečný. Osobnosť človeka je predmetom skúmania asi sto rokov. Jednoznačná definícia neexistuje. Osobnostné črty môžeme skúmať s ohľadom na situačnú, dynamickú a typologickú koncepciu. Môžeme použiť prístupy psychoanalytické a neopsychoanalytické. Môžeme sa sústrediť na štrukturálne chápanie inteligencie. Môžeme skúmať osobnosť z pohľadu sociálneho učenia alebo vychádzať z kognitívnych teórií osobnosti. Predpokladám však, že vy ste mali na mysli, tak ako ostatne obvykle médiá majú, slávne, preslávené, chýrne alebo vážené osoby a chúlostivé informácie z ich života. Vážená, chýrna, preslávená, významná osoba je napríklad Albert Einstein. V jeho prípade som ochotná hovoriť o osobnosti. A v prípade Alberta Einsteina ma zaujímajú jeho objavy, jeho myslenie, aj jeho život. Ak životopisec uverejnil niektoré „háklivé“ informácie z jeho života, a tie mali pre mňa výpovednú hodnotu, iste by ma potešili. Niekedy sa dá takto totiž veľa vysvetliť a pochopiť. Zaujímavé je, že skutočnú „osobnosť“ obvykle nepoškodí čokoľvek z jej života. Práve preto, že je osobnosť. Van Goghovo šialenstvo, Picassove milenky, Michelangelova alebo da Vinciho homosexualita nijako neznížili plody ich „osobnosti“. Mal/Nemal Nový čas právo zverejniť fotografie? - Nový čas sú bulvárne noviny. Bulvárna tlač oplýva senzáciami, zveličenými správami a podobne. Napriek tomu podlieha, tak ako ostatné noviny, príslušným zákonom – a rovnako sa na Nový čas vzťahuje ústavná záruka slobody prejavu. Preto mal tento bulvár právo fotografie, získané na novinárskej generálke, zverejniť. Prečo si myslíte, že Nový čas mal právo zverejniť tieto fotografie? - Nový čas sa aj ako bulvár riadi princípmi tlače, ktoré Európsky súd pre ľudské práva v roku 1997 v známej kauze „Oberschlick proti Rakúsku“ vyjadril takto: „... úlohou tlače je sprostredkovať informácie a myšlienky o politických otázkach a ďalších veciach všeobecného záujmu.“ Dohovor o ľudských právach, záväzný pre Slovenskú republiku, navyše chráni nielen podstatu vyjadrenia myšlienok a informácií, ale aj formu, v ktorej sú vyjadrené. Súd napríklad konštatoval, že sloboda prejavu platí i pre myšlienky a informácie, ktoré sú útočné, šokujú alebo spôsobujú rozruch. Ak Nová scéna pozvala na novinársku generálku novinárov, úlohou novinárov bolo priniesť informácie, hoci aj „šokujúce“. Vidíte rozdiel medzi touto záležitosťou a prípadom Vladimíra Mečiara v nemocnici? - Vladimír Mečiar je poslanec Národnej rady SR a predseda jednej z najväčších politických strán. Ako osoba verejne činná a navyše ako člen zákonodarného zboru je logicky objektom záujmu verejnosti a úlohou novinára je prinášať okrem iného aj informáciu o zdravotnom stave takejto osoby, keďže táto osoba tvorí, schvaľuje alebo odmieta zákony, ktoré ovplyvňujú život verejnosti. Vladimír Mečiar má byť nielen rád, že sa verejnosť cez novinárov zaujíma, ako sa má, ale ako právnik má navyše vedieť, že jeho povinnosťou je o sebe informovať a nemlátiť nikoho, kto mu túto povinnosť pomáha plniť. Mala by byť sloboda slova vôbec nejako regulovaná? Napríklad v súvislosti s hanobením určitých skupín obyvateľstva (etnické, náboženské, sexuálne)... ako možno určiť hranice toho, čo je dovolené? - Kontroverzie vznikajú často pri anglosaskom a kontinentálnom koncepte práva. Presnejšie, americký a európsky právnik sa na koncepte slobody slova nedohodnú. Inými slovami, severoamerický koncept je veľmi široký, preto nás často rozčuľuje. V Európe totiž na rozdiel od Severnej Ameriky máme v praxi nedobré skúsenosti so silou „zlého slova“, s oným biblickým „... na počiatku bolo slovo“. Zažili sme vojny, fašizmus, komunizmus... a vieme, že začínali slovnými prejavmi. Máme vyvinutejšie receptory, a preto prísnejší koncept na limity slobody slova. Aj preto Trestný zákonník SR presne definuje, čo je a kedy nastáva hanobenie rasy, národa, skupín. Preto zákon presne určuje v týchto prípadoch vinu a trest. Podľa niektorých názorov nie je možné s netolerantnými, extrémnymi názormi bojovať netoleranciou voči nim. Aký má, podľa vás, ochrana slobody slova vzťah s bojom proti šíreniu myšlienok netolerancie? - Pokúšam sa predstaviť si človeka, ktorý žiada tolerovať netolerantné, extrémne názory. Musí to byť buď hlupák, alebo ignorant, alebo zloduch. Veď intolerancia je neznášanlivosť a extrémizmus je prehnané, radikálne konanie. Povedzme si to teda pekne po slovensky: „Radikálnu neznášanlivosť musíme nechať, aby sa voľne prejavovala.“ Potom zistíme, že, povedané pekne po slovensky, nám objasní, aké nebezpečné veci by sme schvaľovali. Existuje nejaký dôvod, pre ktorý by malo byť súkromie verejných činiteľov či iných verejne známych osobností chránené menej prísne ako súkromie „obyčajných“ ľudí? - Pravdaže existuje veľa dôvodov. Nebudem otravovať čitateľov precedentnými rozhodnutiami Európskeho súdu pre ľudské práva. Jednoducho, chceme a máme zaručené právo vedieť, či je prezident alebo predseda vlády či parlamentu zdravý, keď rozhodujú o niečom, čo nás zasiahne v našom „malom“ či „veľkom“ živote. Chceme vedieť, či ten, čo ťahá pána boha za nohu pri každom svojom politickom skutku, nežije v súkromí nemorálne a či nás teda neklame. Chceme vedieť, či tí, čo privádzajú rozvedených alebo homosexuálov do depresií, netolerujú v súkromí nemorálnosť alebo pedofíliu vo vlastných radoch. Chceme vedieť, či ten, čo hlása individualizmus a liberalizmus, v skutočnosti nekoná ako komunistoidný mafián. Atď. V prípade prezidenta Clintona nešlo o sexuálnu nadprácu, išlo o to, že klamal. A spomeňme si na príslovie „... kto klame, ten aj kradne, a kto kradne...“ Každý, kto ide do politiky a do záležitostí verejných, si má byť vedomý, že sa stáva osobou verejnou, a o osobu verejnú má verejnosť právo a povinnosť zaujímať sa. Sloboda slova sa stala diskutovanou témou ešte pri jednej nedávnej udalosti. Keď vo Švédsku odsúdili kazateľa Greena za jeho výroky proti homosexuálom, niektorí slovenskí ministri to rýchlo označili za porušovanie slobody slova a odsúdili. Mali pravdu? - Zaujímavé bolo, že nikto sa nepozrel, až na naše upozornenie Nový čas, akú extrémistickú a radikálnu sektu so sídlom v USA onen kazateľ reprezentuje a že nešlo o žiadneho evanjelického pastora. Zrejme preto evanjelická cirkev mlčala. Z neznalosti a zrejme z neschopnosti pracovať s internetom zareagovali hlúpo a bez rozmyslu niektorí slovenskí katolícki politici. Pritom vyjadrenia onoho kazateľa naplnili do slova a do písmena skutkovú podstatu trestného činu hanobenia skupiny obyvateľstva dokonca podľa slovenského Trestného zákona. Kde sú hranice, ktoré by ani bulvár nemal prekročiť? - Ako vravím, bulvár oplýva senzáciami, zveličenými správami a podobne. Naša ústava však zaručuje, že všetci sme si rovní pred zákonom. To znamená, že aj bulvár podlieha nášmu právnemu systému. Právny systém sa snažil a snaží, raz lepšie, raz horšie, reflektovať potreby slušnej spoločnosti. A čo je slušné, si často pamätáme a vieme dokonca menej, než je uvedené v paragrafoch. Ale to by sme sa už pohybovali v oblastiach morálky práva. V momente, keď majú médiá svojich majiteľov a inzerentov, nie všetky informácie sú „publikovateľné“. Ak nič iné, určite pôsobí autocenzúra. Dá sa tomu vôbec nejako zabrániť? - To chce čas. Ľudia nie sú hlúpi. Potrebujú len skúsenosť. Po čase sa naučia, tak ako v západných demokraciách, čítať medzi riadkami a rozpoznávať mediálne predstieranie, lobovanie, korupciu. Ja nemám problém rozpoznať, kým je redaktor zaplatený, ak sledujem jeho prácu, vidím, kde býva a na čom sa vozí a poznám pomery v redakcii. Stačí, keď vidím, že prisťahovaný redaktor dostal byt v Starom meste, a viem, ako bude písať o samospráve, a viem, že jeho články budú pre mňa irelevantné. Niekedy je zaujímavé otvoriť si obchodný register a dozviem sa viac, než mi je milé. Nehovoriac o ďalších zdrojoch informácií. Mnohé médiá podceňujú ľudí a potom sa čudujú, že im klesá náklad. Moc a nemoc médií sa naplno prejavila pri novodobom antisemitizme. Neobávate sa, že znižovaním hranice tolerovateľného sa mení pohľad na ľudskú dôstojnosť? - Áno, obávam sa, lebo viem, aké vie byť slovo silné aj aké vie byť slabé. Sú veci, ktoré neslobodno nikdy tolerovať: neslobodno kopať do starých ľudí a do detí, neslobodno mučiť a trápiť iných, neslobodno ubližovať blížnym... neslobodno iným robiť to, čo nechceme, aby iní robili nám. To je axióma a biblia nám len tak pre nič za nič toto posolstvo nezanechala. Feministky vidia za komercionalizáciou ženského tela vážny problém moderných médií. Sympatizujete s ich postojom k ženskému telu ako problému modernej patriarchálnej moci? - Pochopiteľne, že áno. Copywriteri z reklamných agentúr celého sveta si stále neuvedomujú, že prevahu kúpnej sily tvoria ženy. Mňa nezaujíma vidieť nahú ženu, nudí ma a nikdy ma neinšpiruje k ničomu. Inšpiruje ma skôr pekný chlap. Hoci keď nad tým rozmýšľam, ak by mi nejaký krásavec ponúkal tango nohavičky, neviem, neviem... asi by som myslela, že je pako. Ale ja nie som meradlo, ako vraví môj kamarát z reklamnej agentúry, mňa reklama nebaví a just si nekúpim, čo po mne chcú. Novodobú senzibilitu formujú nové typy vysielania, tzv. reality shows (Big Brother atď.) Ako sa dívate na tento druh vysielania? - Skúsenosť je neprenosná a aj my vo východnej Európe si musíme preskákať zrejme všetko, čo naši západní susedia. Keby som chcela hlboko mudrovať, mohla by som hovoriť o Orwellovi, o veľkom bratovi, ktorý mnohých z nás odpočúval, filmoval, sledoval a aká absurdita a zlo z toho vzišli. Nebudem však mudrovať, lebo tieto šous sú ako všetky šous efemérne, pekne česky povedané „pomíjívé“. V niektorých západných médiách sa už objavil klesajúci trend sledovanosti, dokonca sú reality shows, ktoré napríklad v USA zrušili. Televíziu vnímam ako dôležitý nosič čohokoľvek, lebo veď okom vnímame podstatnú časť sveta. Ale stále je to len nosič, tak ako auto, košík, papier, hlas, rádiové vlny... podstatné je, čo nosič prináša a kam nás nesie. Zhovárali sa Ivan Štefunko a Radovan Geist
