Čakanie na Godota
Dialóg medzi kresťanmi a židmi mal a má rôzne podoby. Tradičná kresťanská teológia považuje Starý zákon (prvú časť Biblie, ktorá je dodnes pre židov záväzná) len za pripravovateľa priestoru na Nový zákon, za subjekt, ktorý odovzdá štafetu svojmu definitívnemu pokračovateľovi. Jeho úloha je dočasná, limitovaná a nemá nadčasový charakter ako kresťanská zvesť. V stredoveku sa čakalo na okamih, keď židovský národ masovo prijme Krista za svojho Spasiteľa. Tieto predstavy sa spájali s chiliastickými očakávaniami a finálnou záhubou antikrista. „Zatvrdení židia“ sa považovali za tých posledných, ktorí stoja v ceste budúcemu kráľovstvu pokoja. Dnes, keď počujem od kresťanských spolubratov úprimné vyznania radosti nad tým, že ten alebo onen žid prestúpil na kresťanstvo a aká milosť z toho plynie, priznám sa, zmocňujú sa ma nie dobré pocity. Stále visí vo vzduchu opakujúca sa (desivá) otázka: Kedy už obrátime toho žida? Veky to nezmenili, akoby stáli. Mohlo by sa zdať, že po Druhom vatikánskom koncile (1962 – 1965), ktorý vzťah kresťanstva k židovstvu vyjadril nadmieru pozitívne, veľkoryso, otvorene a zásadne bratsky, už nič nemôže podporovať latentne antisemitské a bigotné myslenie. Pravda je však zložitejšia. Niektorí ultrakonzervatívni veriaci v snahe uchrániť „starú dobrú“ tradíciu jednoducho tento koncil neprijímajú a označujú ho za konšpiratívny. Skutočnosť, že sa tak dostávajú mimo cirkvi, na ktorú inak prisahajú, im neprekáža. Väčšina však závery koncilu prijíma, ale „obrátenie židov“ aj tak očakáva. Jedni aj druhí sa nachádzajú v polohe čakateľov na Godota. Tvrdia, že inak nemôžu: bez kresťanstva nie je možné prísť k spáse. Axióma cirkevného otca Cypriána: Extra Ecclesiam nulla salus! (Mimo cirkvi niet spásy) je platná. A uznáva ju aj zmieňovaný Druhý vatikánsky koncil. Tu však prichádza na rad možnosť rôznej interpretácie. Pár teologických kontaktov, ktoré sa medzi židmi a kresťanmi odohrali, naznačuje určité diskurzy, ale, bohužiaľ, aj horizonty. Muži dialógu: Karl Rahner, Emanuel Lévinas, Raimon Panikkar, Pinchas Lapide alebo Hans Küng, ktorí sa o toto premostenie pokúsili, dokázali sami za seba uskutočniť omnoho viac ako ich cirkvi. Pre ne tu existujú permanentné zábrany: konfesionálneho, politického, teologického alebo sociálneho charakteru. Každopádne, strach zo „zatratenia“ inovercov kresťan mať nemusí. Kristova osoba nebola uniformná, v tomto duchu pokračovala aj teológia apoštola Pavla, Justína Martýra (semená Logu-Krista v každom človeku), či z novších spomeňme Solovjova (všecirkev), Chardina (pleróm v bode Omega), Rahnera (anonymní kresťania) a zmieňovaných mužov. Čakateľov na obrátenie Izraela by mal presvedčiť aj fakt, že tento národ neprečkal historické pogromy, perzekúcie a holokaust vďaka kresťanstvu, ale vďaka vlastnej životaschopnosti a utiekaniu sa k viere svojich otcov. Kto sa chce v tomto prípade stať kritikom ich údajne nepravej viery? Patologická nenávisť kresťanského sveta voči židovskému národu, ktorá sa začala pred dvomi tisícročiami a prednedávnom vyvrcholila v holokauste, stále existuje. Je dôkazom našej neschopnosti nahliadať jednotu v mnohosti alebo pluralite bytia. Čakatelia na obrátenie židov akoby stále hovorili, že títo ľudia sú v očiach Tvorcu menej dôležití, že ich viera je nedostačujúca a až konverziou ku kresťanstvu sa splnohodnotnia. Je to tragická a zároveň nebezpečná hra. Kto je slušný a súcitný človek, kto Boha v sebe cíti, a tu nezáleží na tom, či „svojím, od nás odlišným spôsobom“, nepotrebuje sa nikam obracať. Každá jeho konverzia by bola nadbytočná. Nech hľadá tam, kde sa vyskytujú pre neho vyhovujúce hodnoty: či v judaizme, či v kresťanstve. Túto ideu je nutné aplikovať celoplošne na každú religiozitu, ateizmus nevynímajúc. Človek bez akejkoľvek viery, agnostik alebo ateista, nemusí prijať kresťanskú religiozitu a jeho cesta môže byť plnohodnotnejšia ako naša. Godot totiž nielenže nepríde, ale naše zotrvávanie v tomto prípade „v postoji čakajúcich“ je dôkazom o príslušnosti k pokrytectvu, cynizmu až krutosti. História je poznamenaná dostatočnými stigmami tohto postoja. Jediné, na čo môžeme čakať, je: vyznať sa zo svojich chýb a hriechov, poprosiť druhú stranu o odpustenie a kajúcne zotrvávať v prosbe, aby náš úmysel bol uznaný ako úprimný a raz sa mu dostalo vypočutia. Autor je kňaz Cirkvi československej husitskej
