Svetlá a tiene čínskej revolúcie
V lete 1945, krátko pred porážkou Japonska, na území Číny pôsobili tri vlády. Prvá sídlila v Čunčchingu, druhá v Nankingu a tretia v Jenane. V Čunčchingu sídlila kuomintanská vláda na čele s generalissimom Čankajškom, v Nankingu projaponská kolaborantská vláda a v Jenane komunistická vláda na čele s Mao Ce-tungom. Patrí medzi paradoxy dejín, že všetky tieto tri vlády sa hlásili k odkazu zakladateľa Čínskej republiky Sunjatsena. Ešte paradoxnejšie je, že všetky tri mali pre svoj postoj pádne argumenty. Čankajšek bol naozaj jeho pokračovateľom, no projaponskí kolaboranti sa mohli odvolávať na Sunjatsenove výzvy, aby Čína nasledovala príklad Japonska, a čínski komunisti na Sunjatsenov obdiv k ruskej revolúcii a Sovietskemu zväzu. Keď Japonci zaútočili na Čínu, Čankajšek a Mao Ce-tung sa stali formálne spojencami. Bolo to však asi také spojenectvo, ako napríklad medzi Titom a kráľovským generálom Mihajlovičom v Juhoslávii. Bolo zrejmé, že porážka Japonska bude signálom na občiansku vojnu v Číne, čo sa naozaj stalo. Čínski komunisti Prívrženec Kuomintangu spisovateľ Lin Ju-tang vo svojej knihe Môj národ a moja vlasť, v ktorej chcel sprístupniť európskemu alebo americkému čitateľovi dejiny a kultúru svojej krajiny (mimochodom, táto kniha bola preložená aj do češtiny), vyslovil myšlienku, že ak by aj komunisti v jeho krajine zvíťazili, nastolili by systém, v ktorom by prevažovali skôr čínske prvky než komunistická ideológia. Tu by som chcel pripomenúť jednu charakteristickú okolnosť – slovo „komunizmus“ sa do čínštiny prekladá ako „kung-čan ču-ji“ , čo doslovne preložené znamená práca spolu ako prvý princíp. V období „veľkého skoku“, keď sa v Číne zakladali tzv. komúny, sa ukázalo, že chápanie komunizmu znamenalo naozaj skôr rovnostárstvo a nastolenie uniformity než taký obraz spoločnosti, o akom písal napríklad Karol Marx. Čína sa v 19. storočí najprv stala obeťou imperializmu európskych krajín, ku ktorým sa na sklonku storočia pripojilo Japonsko. USA sa pokusov o ovládnutie Číny bezprostredne nezúčastnili, čo im medzi Číňanmi získalo veľké sympatie. Čínu nebolo možné dobyť a ovládnuť tak ako iné krajiny. Európania preto obsadili oporné body v niektorých prístavoch (napríklad Veľká Británia v Hongkongu) a Čínu vykorisťovali na základe nerovnoprávnych obchodných zmlúv. Európske zásahy spôsobili, že v Číne sa konzervovali zaostalé pomery a korupčný politický systém už dávno nevyhovujúci modernej dobe. Komunistická strana Číny bola založená v roku 1921. Na jej čelo sa nakoniec dostal Mao Ce-tung. Politik, ktorý dokázal, že je obratný nielen v zákulisných manévroch, ale že má aj vynikajúci vojenský talent. Tzv. dlhý pochod z južných oblastí ovládaných komunistami na sever krajiny, kde útočili Japonci, sa stal legendou nielen v čínskych dejinách, ale vyvolal aj pozornosť svetovej verejnosti. Keď sa do oblasti kontrolovanej komunistami dostal americký novinár Edgar Snow, upozornil svet, že politika Maových komunistov sa zakladá viac na čínskych tradíciách než na príkazoch či receptoch z Moskvy. Podrobnosti o napätí medzi Stalinom a Mao Ce-tungom boli z ruskej strany zverejnené v 60. rokoch minulého storočia, keď sa spor medzi ZSSR a Čínou zostril do neuveriteľných rozmerov, vyslovovali sa dokonca dohady, že prerastie do vojny. Čína po porážke Japonska Počas druhej svetovej vojny Spojenci za oficiálneho predstaviteľa Číny uznávali Čankajška. Bolo to aj stanovisko ZSSR, Sovieti napríklad Čankajškovi poslali vojenských poradcov, medzi ktorými bol i neskorší víťaz od Stalingradu maršal Čujkov. Keď počas vojny navštívili územie kontrolované komunistami ďalší americkí novinári, upozorňovali na to, čo už bol urobil Snow, že Mao reprezentuje významnú silu, ktorá chce byť nezávislá od zahraničia, a preto by ju americká vláda mala podporovať. Na škodu USA boli tieto rady ignorované. V auguste 1945 vstúpil ZSSR do vojny proti Japonsku. V Mandžusku sa Červenej armáde podarilo uskutočniť operáciu, ktorá bola doslova čítankovo klasickou ukážkou bleskovej vojny. 2. septembra 1945 Japonci podpísali bezpodmienečnú kapituláciu. Číňania túžili, aby po desaťročiach rôznych vojen zavládol v krajine konečne pokoj. 28. augusta 1945 sa vo vtedajšom sídle kuomintanskej vlády Čchunčchingu začali rokovania medzi komunistami a čankajškovcami. Rokovania trvali až do októbra 1945. Kuomintang komunistom ponúkal legalizáciu strany na celom území krajiny a účasť vo vláde, no komunisti sa mali vzdať práva mať vlastnú armádu a aj moc na územiach, ktoré kontrolovali, mali odovzdať ústrednej vláde. Tieto podmienky komunisti odmietli. Občianska vojna naplno vypukla na konci júna 1945. Čankajškovská armáda prevyšovala komunistickú nielen počtom vojakov, ale aj kvalitou výzbroje a úrovňou výcviku. Nebolo preto ani veľkým prekvapením, že v prvej etape občianskej vojny Kuomintang zaznamenal mimoriadne úspechy. Od júla do októbra 1946 čankajškovci obsadili viac ako 100 miest. Územie pod kontrolou komunistov sa zmenšilo o 200tisíc štvorcových kilometrov. Pretože vláda Kuomintangu mala medzinárodné uznanie (vrátane ZSSR), komunisti najprv nevystupovali pod heslom jej zvrhnutia, ale sebaobrany. Treba zdôrazniť, že Maovu armádu tvorili predovšetkým partizánske oddiely a jej opora bola na vidieku, medzi roľníctvom. Takže porážky v začiatočnom období vojny boli síce ťažké, ale nie ničivé. Navyše Mao získal zahraničnopolitickú výhodu. V tomto období už sa začínala studená vojna. Čankajšek mal predovšetkým podporu USA. Ak ZSSR chcel zabrániť, aby sa taká mohutná mocnosť na jeho hraniciach, akou Čína vždy nepochybne bola, stala spojencom USA, musel zvýšiť pomoc a podporu Mao Ce-tunga, nech by sovietski predstavitelia mali voči nemu akokoľvek silné kritické stanovisko. V novembri 1946, po masívnych dodávkach sovietskych zbraní Maovi, sa situácia na frontoch občianskej vojny začala meniť. Hoci čankajškovská ofenzíva pokračovala na východe Číny, niektoré oblasti musel Kuomintang vyprázdniť. Do februára 1947 mali obe strany pod kontrolou zhruba rovnaký počet miest. Kuomintanské velenie však v marci 1947 urobilo osudnú chybu. Všetky sily sústredilo na dobytie sídla komunistickej vlády Jen-anu. Hoci mesto 19. marca padlo, pre Čankajška to bolo povestné Pyrrhovo víťazstvo. Kuomintang mal také straty, že po mer síl sa začal meniť v prospech Maovej armády. Víťazstvo Mao Ce-tunga V júli 1947 začala Maova armáda ofenzívu, ktorej konečným cieľom bolo zvrhnutie Čankajškovej vlády a nastolenie moci v celej krajine. Do augusta 1948 sa komunistom podarilo spojiť všetky doteraz kontrolované územia do jedného celku. Od septembra 1948 do marca 1949 sa podarilo dostať pod kontrolu celé územie Číny až po rieku Jang-c. Podľa niektorých tvrdení začal vtedy Stalin tlačiť na Mao Ce-tunga, aby ofenzívu zastavil a Čína ostala rozdelená na dve časti. Nepochybne by ZSSR dve Číny rovnako vyhovovali, ako to bolo v prípade dvoch Nemeciek. Tá časť Číny, ktorá by bola „spriatelená na večné časy“ so Sovietskym zväzom, by mohla o nezávislej politike iba snívať. Mao však Stalinovmu želaniu nevyhovel, do decembra 1949 komunisti obsadili väčšinu územia Číny. Čankajšek so zvyškami svojej armády ušiel na ostrov Taiwan. Ďalším väčším územím, ktoré ešte nebolo pod kontrolu komunistov, bol Tibet. Vyhlásenie Čínskej ľudovej republiky Na konci septembra 1949 bolo v Pekingu ustanovené Čínske ľudové poradné zhromaždenie, ktoré sa na svojom prvom zasadnutí vyhlásilo za čínsky parlament. Toto zhromaždenie 30. septembra 1949, v posledný deň svojho zasadania, zvolilo stály výbor ako svoj pracovný orgán a zároveň vládu Čínskej ľudovej republiky. Táto vláda bola oficiálne vyhlásená na manifestácii, ktorá sa konala na ústrednom námestí v Pekingu Tchien-an-men. Vzápätí Sovietsky zväz ČĽR uznal a nadviazal s ňou diplomatické styky. USA sa však podarilo presadiť, že väčšina krajín za predstaviteľa Číny uznávala čankajškovskú vládu, ktorá sídlila na Taiwane. Navyše čankajškovcom ostalo aj miesto stáleho člena Bezpečnostnej rady OSN. ZSSR spolu so spojencami stiahol preto z New Yorku svojich zástupcov, čo malo neskôr osudné následky. V prvých oficiálnych dokumentoch sa Čínska ľudová republika vyhlásila za „štát novej demokracie“, ktorý „bojuje proti imperializmu, feudalizmu, byrokratickému kapitálu, za nezávislosť, demokraciu, mier, jednotu a vybudovanie prekvitajúcej a silnej Číny“. Počas občianskej vojny sa v dokumentoch Komunistickej strany Číny nič nehovorilo o „vedúcej úlohe robotníckej triedy“. V oficiálnom dokumente sa však „nová demokracia“ vymedzovala ako „demokratická diktatúra ľudu, založená na zväzku robotníkov a roľníkov pod vedením robotníckej triedy“. Skúsme hádať, kto asi toto vyhlásenie inšpiroval. Inak, v roku 1949 bolo v Číne okolo 3 miliónov robotníkov, čo predstavovalo iba 0,6 % obyvateľstva krajiny. Už z matematického hľadiska sa deklarovala diktatúra menšiny nad väčšinou... Pred novou vládou stáli komplikované problémy. Občianska vojna ešte nebola zďaleka vyhraná. Čankajškovci na pevnine kontrolovali ešte územie so 160 miliónmi obyvateľov. Na území kontrolovanom komunistami bojovali zvyšky kuomintanských jednotiek. Vláda musela riešiť problémy spojené s katastrofálnou ekonomickou situáciou krajiny. Priemyselná výroba dosahovala menej ako polovicu úrovne v 30. rokoch. Produkcia obilovín poklesla o štvrtinu. Zrútil sa aj menový systém, v krajine nastala hyperinflácia. Spustošená krajina nemala žiadne hmotné rezervy. Neskôr zo sovietskej strany vyčítali čínskym komunistom, že mali „príliš kladný“ postoj k národnej buržoázii. Akosi pozabudli, že aj v ZSSR musela byť po občianskej vojne realizovaná politika NEP, ktorá otvárala pomerne široký priestor na súkromné podnikanie. V deň vyhlásenia Čínskej ľudovej republiky dal veliteľ komunistickej armády maršal Ču Te rozkaz na poslednú ofenzívu. 30. novembra 1949 táto armáda obsadila sídlo čankajškovskej vlády Čchunčching. Na jar 1950 boli obsadené viaceré ostrovy pri čínskom pobreží. V polovici roku 1950 sa pravidelné vojenské operácie na čínskej pevnine skončili. Začali sa zhromažďovať sily, ktoré mali uskutočniť úder na poslednú čankajškovskú baštu – ostrov Taiwan. Tento úder sa však nikdy neuskutočnil... Krátko po občianskej vojne sa Čína musela angažovať v ďalšej vojne, tentoraz kórejskej. Po júni 1950 sa severokórejskej armáde pod velením maršala Kim Ir-sena podarilo obsadiť skoro celý juh polostrova. Lenže zásah amerických vojsk situáciu zvrátil. Vzápätí bola väčšina Kórey (až na malé územia pri hraniciach s Čínou a Ruskom) obsadená americkými vojskami. Keďže však v Bezpečnostnej rade OSN nesedel vtedy sovietsky delegát, OSN mohla označiť severnú Kóreu za agresora a pod jej zástavou a za účasti ďalších krajín okrem USA sa celá vojna konala ako akcia OSN. Kim Ir-sena zachránili napokon čínske vojská. Armáda, ktorá mala bojovať na Taiwane, nakoniec bojovala v Kórei. Lenže OSN označila tiež Čínsku ľudovú republiku za agresora, čo pre túto krajinu malo dlhotrvajúce nepríjemné zahraničnopolitické dôsledky. Dnešný pohľad Kým Sovietsky zväz ešte v minulosti zmizol z mapy sveta, Čínska ľudová republika je najvýznamnejšou zo štyroch krajín, kde je pri moci komunistická strana. Patrí medzi rešpektované veľmoci. Jej vzťahy s USA sa takmer znormalizovali a v ekonomike zaznamenáva mimoriadny rast. Je tu však veľa iných problémov. Delegácie navštevujúce Čínu, pokiaľ si na to trúfnu, nastoľujú otázku dodržiavania ľudských práv v tejto krajine. No nikto by pred 55 rokmi netušil, aký osud stihne Taiwan. Dokonca aj podľa niektorých amerických komentátorov mal Čankajšek asi také vyhliadky ako snehuliak v horúcom pekle. Lenže, ak sme spomínali úspech ČĽR, musíme hovoriť aj o úspechoch Taiwanu, ktorý sa stal rešpektovanou ekonomickou mocnosťou, zaraďovanou medzi povestné „východoázijské tigríky“. Nech by však bola cesta, ktorú Čína nastúpila pred 55 rokmi, akokoľvek spochybňovaná, naďalej v nej pokračuje a v súčasnosti nikto ani len neuvažuje, že by v tomto smere došlo k zmenám.
