Európa ako pevnosť za morom

Na milióny Afričanov pôsobí bohatá a sociálne cítiaca Európa ako raj na zemi. Ako sa však do neho dostať? Nádej na oficiálne prisťahovanie majú len tí najkvalifikovanejší odborníci. Ako uskutočňujú túžby po lepšom život milióny ostatných záujemcov? Ilegálne. Aj cez more. Už letmé nahliadnutie pod povrch celej problematiky vyvoláva zimomriavky. Každodenná preprava tisícov Afričanov cez vody Stredozemného mora sa stala výnosným obchodom pre reťazce organizovaných bánd. Oficiálne čísla zahŕňajúce celé európske stredomorské pobrežie neexistujú. Skompletizovať by sa dali iba cifry o zadržaných plavidlách a počte pasažierov. Člny, ktoré svoj živý a minimálne sedemsto dolárov na hlavu platiaci „náklad“ tajne do Európy dopravia, ticho odplávajú. Unavených novoprišelcov poväčšine preberajú iné bandy, aby im pomohli rozptýliť sa v juhoeurópskych lokalitách a začať nový život v prisťahovaleckom podzemí. To sa rozprestiera dnes už po celej západnej Európe. Štruktúruje sa zväčša na etnickej báze pôvodných afrických krajín. Maročania miznú v marockých getách, Alžírčania v alžírskych atď. Západoeurópske bezpečnostné a prisťahovalecké orgány pohyb ilegálnej migrácie vždy sledovali, ale do zasahovania sa púšťali zriedkavejšie, ako by sa dalo predpokladať. Je verejným tajomstvom, že chýbala tzv. politická vôľa. Ani podnikateľské kruhy, najmä zo sektora služieb, netlačili na odhaľovanie ilegálnych pracovníkov, pretože od ich výkonov v rôzne veľkej miere ekonomicky záviseli. Prísun ilegálnych prisťahovalcov z Afriky mohol veselo pokračovať ďalej, keby nedošlo v ostatných troch rokoch k niekoľkým zlomom v podobe kumulatívnemu zhluku viacerých faktorov. Z mnohých odnoží terorizmu vystrašila západný svet v septembri 2001 tá islamistická. Spočiatku museli Američania Európanov vyslovene nútiť, aby zvýšili kontrolu svojho stredomorského pobrežia. Až tohtoročná marcová masakra v Madride prebudila Európsku úniu k zavádzaniu účinnejších ochranných opatrení. Pohotovejšie odpovedala i na žiadosti Washingtonu, aby účinnejšie odhaľovala islamistické teroristické skupiny a spiace bunky na Starom kontinente. Chytili sa toho médiá a široká európska verejnosť rýchlo zneistela pri čítaní štatistík o stúpajúcom počte prisťahovalcov z moslimskej Afriky. Legálnych aj ilegálnych. Rozbehli sa diskusie o témach dovtedy tabuizovaných: o zmysle, možnostiach i hraniciach integrácie prisťahovalcov, ale aj absorpcii neohrozujúcej základnú kohéznosť spoločnosti. K brizarnosti situácie prispeli trendy na africkom konci ilegálneho prúdenia do Európy. Pašeráckym bandám s rastúcimi ziskami rástla chuť a rozširovali „prepravné ponuky“. Súčasne stúpal záujem afrických más o odchod za lepším životom do Európy. Donedávna nenápadný ilegálny transport sa rýchlo menil na nápadný. Množili sa aj plavebné nehody, keď ohrozených pasažierov museli zachraňovať európske lode. „Cestujúcich“ museli dostať na breh a odovzdať príslušným štátnym orgánom na vypočutie a predbežné ubytovanie. Je logické, že Afričania všetci do jedného vyslovovali magickú frázu „žiadam o azyl“. Len tak mali nádej, že ich podľa medzinárodných konvencií musia v európskych štátoch vypočuť a nesmú okamžite odsunúť. Azylové procedúry mávajú dlhé trvanie, a vlády sa preto usilujú zavádzať tzv. urýchlené azylové konania, často vzbudzujúc nevôľu Úradu vysokého komisára OSN pre utečencov. Odhaduje sa, že vyše 90 % žiadateľov o azyl sú ekonomickí migranti. Ukazuje sa, že ako prvé s nimi stratilo trpezlivosť Taliansko. Ortuťovitý premiér Berlusconi privítal zrušenie hospodárskych sankcií EÚ voči Líbyi a s líbyjským prezidentom Kaddáfím dohodol spoluprácu jeho režimu s Talianskom v podobe spoločného hliadkovania pozdĺž líbyjských pobrežných vôd. Bruselu Berlusconi jednoducho oznámil, že Kaddáfímu predá vojenskú a bezpečnostnú techniku potrebnú pre výkon hliadkovania, i keby mal Rím jednostranne porušiť zostávajúce embargo EÚ na vývoz zbraní do Líbye. Nemusel však nič porušovať, pretože Brusel aj toto embargo práve odvolal. Rím začal tento mesiac letecky deportovať zadržaných migrantov späť do Afriky bez toho, aby im umožnil podávať žiadosti o azyl. Európska únia sa medzitým rozhýbala a začala hľadať riešenie ilegálnej cezmorskej migrácie z Afriky. Postupuje na viacerých frontoch. Tým mediálne najexplozívnejším je rozhodnutie vybudovať záchytné zhromažďovacie strediská pre utečencov v krajinách afrického Stredomoria. Ich zriadenie sa stane neodolateľným lákadlom pre milióny Afričanov. Nech bude ich kapacita akákoľvek veľká, začnú rýchlo praskať vo švíkoch. Takéto tábory bude treba postaviť aj na európskom pobreží. Členovia EÚ nemôžu odkladať seriózne pristúpenie k téme prisťahovalectva. A táto téma je výbušná. Budú sa napríklad nestredomorské štáty vrátane Slovenska chcieť správať solidárne a poskytnú svoje územia pre tábory na ubytovanie afrických migrantov? Podporia spoločnú prisťahovaleckú politiku EÚ a prijmú z toho vyplývajúce záväzky? Zapoja do rozhodovacích úvah domácu verejnosť? Čas beží. Autor je analytik medzinárodných vzťahov