Maratón prezidentského súboja v USA sa dostal do finálnej fázy
K hranici 1 miliardy dolárov by sa mali podľa analytikov vyšplhať celkové náklady tohtoročného súboja o kreslo údajne najmocnejšieho muža sveta. Do tejto sumy sú započítané náklady kampaní kandidátov, ich straníckych centrál, ako aj „nezávislých“ organizácií. Ako sa už stalo zvykom, ide, opäť raz, o historický rekord. O Amerike, Američanoch či americkom životnom štýle si môžeme myslieť všeličo. Takisto aj o americkom politickom systéme. Politickú demokraciu Američania, samozrejme, nevymysleli, no čo sa týka jej predaja, tam sú neohrozenou svetovou špičkou. Okrem toho, že americké volebné kampane sú mimoriadne sofistikované a profesionálne, sú aj chorobne drahé, o tom niet pochýb. Na druhej strane si treba zvážiť, že prezidentská kampaň, najmä v prípade vyzývateľa, to je približne rok a pol dlhý maratón, pokrývajúci 52 štátov únie, i keď skutočný súboj sa odohráva maximálne v tretine z nich. Faktom ostáva, že peniaze sú tým najzákladnejším predpokladom úspechu. „Sú dve najdôležitejšie veci v politike. Tou prvou sú peniaze a na tú druhú si neviem spomenúť,“ povedal kedysi republikánsky konzultant M. Hanna. Srdcom H. Deana, rozumom J. Kerryho Maratón tohtoročného prezidentského súboja sa začal na jeseň minulého roku. Ešte aj v tejto dobe sa zdalo, že G. W. Bush má druhé volebné obdobie viac-menej isté. Po 11. septembri, Afganistane a Iraku, krajina vo vojnovom stave a teda zoradená za vlajkou a prezidentom. Nikto, kto mal akékoľvek politické ambície, si nedovolil príliš kritizovať hlavného veliteľa, riskoval by totiž nálepku nepatriota. A to býva v americkej politike smrteľné. Nikto až na jednu výnimku. Jediný, kto sa odvážil postaviť svoju kampaň na tvrdej kritike Bushovej irackej politiky, bol Howard Dean. A urobilo to z neho prvotného favorita demokratických primárok. A nielen to – H. Dean doslova oživil demokratickú stranu, ktorá dovtedy pôsobila úplne porazeneckým dojmom, zdecimovaná pod silným prezidentom a republikánmi, ovládajúcimi Biely dom, Senát aj Snemovňu reprezentantov, akoby bez vnútornej sily postaviť sa na odpor. H. Dean dal demokratom znova srdce, hrdosť a energiu. Ale nielen svojím jasným protivojnovým postojom, ale aj svojím štýlom. Bol priamočiary, temperamentný a mimoriadne autentický, bol „newashingtonský“ a to ho robilo zaujímavým. A fungovalo to, na stranu demokratov sa mu podarilo získať obrovské množstvo ľudí, ktorí sa dovtedy o politiku príliš nezaujímali. Lenže podporu mocenského centra demokratickej strany nemal, kritizoval totiž aj ich. Čo však bolo podstatnejšie, v kritických fázach primárok, keď ľudia začali naozaj počúvať a pozerať, urobil zopár prešľapov, zaklincoval to už legendárnym „screamom“ po prehratých primárkach v Iowe, ktorý bežal od rána do večera na televíznych obrazovkách, témou sa tak stal jeho prílišný temperament, nedostatočná prezidentskosť, a teda malé šance proti silnému Bushovi. Faktom bolo, že republikáni sa na neho doslova tešili. Ktovie, možno by ich prekvapil. Demokrati sa nakoniec v primárkach nerozhodli srdcom, ale rozumom, t. zn. pre toho kandidáta, ktorý mal podľa nich najväčšie šance poraziť Busha. A tak nastúpil dovtedy nevýrazný a už aj odpisovaný senátor John F. Kerry. Mal za sebou dlhoročné skúsenosti v zahraničnej politike, a predovšetkým je to vietnamský veterán, hrdina, ktorý oddane slúžil vlasti. Už vtedy bolo jasné, že má najväčšie šance vyrovnať sa prezidentovi v roli hlavného veliteľa a silného lídra v neistých časoch. A to bolo a stále je to najpodstatnejšie, pretože nezabúdajme, Amerika je stále vo vojne. J. Edwards ako správna voľba Kampaň sa na jar a v skorom lete vyvíjala skôr nemastne-neslane. Pozície kandidátov sa mierne vyrovnávali, ale menej vďaka Kerrymu samotnému ako vďaka reálnemu vývoju situácie v Iraku. Napriek tomu, že sa každým dňom jasnejšie a jasnejšie ukazovalo, že vojenská invázia bola fatálnym omylom, že jej dôvody stáli na vode, útoky proti okupantom sa zintenzívňovali, prišli stínania hláv a škandál Abu Ghraib a počet amerických vojenských obetí v čase po ukončení oficiálnej vojny sa šplhal k číslu 1000, napriek tomuto všetkému opozičný kandidát stále nenachádzal svoju pozíciu. Aj kritizoval, ale nie dosť jasne a ostro, nenachádzal jasnú reč, ešte stále sa často zamotával vo svojom senátorskom-speaku. Jedno dobré rozhodnutie však v tej dobe Kerry urobil, za viceprezidentského kandidáta si vybral jedného z rivalov v primárkach, Johna Edwardsa. Dobrá voľba to bola nie preto, že južanský senátor by mohol priniesť hlasy štátov svojho regiónu, tie sú tentoraz pre demokratov viac-menej stratené, ale preto, že Edwards doniesol do kampane niečo, čo Kerrymu chýbalo a chýba. Senátor, ktorý ako právnik zarobil milióny na žalobách bežných ľudí proti veľkým korporáciám, ktorý má 51, ale vyzerá na 35, skutočne stelesňuje niečo z B. Clintona a J. F. Kennedyho, mladícku energiu, dynamiku, empatiu, a teda charizmu. Jeho výber kampaň J. Kerryho neposunul výraznejšie percentuálne dopredu, ale pre hlavný súboj to bola nepochybne správna voľba. Konvent demokratov – úloha splnená So stratégiou vyrovnať sa G. W. Bushovi v roli vrchného veliteľa vstúpil J. Kerry do horúcej fázy kampane. Ešte stále to nebola ostrá a zásadná kritika Bushovej irackej politiky, nieto ešte kritika jeho vojny proti terorizmu ako takej. Bola to predovšetkým prezentácia J. Kerryho ako národného hrdinu, ktorý už od mladých rokov oddane slúžil vlasti a ochraňoval ju a bude tak robiť aj v roli prezidenta. Takýto obraz mal vytvoriť nominačný konvent demokratov. „Volám sa John Kerry a hlásim sa do služby“ – táto veta s pravačkou pri čele mala toto posolstvo odkomunikovať. A splnila, čo mala. Po konvente vnímalo podstatne viac Američanov J. Kerryho ako porovnateľného vrchného veliteľa s G. Bushom ako pred ním. A to bol základ, lebo bolo jasné, že až keď budú Američania veriť, že J. Kerry ich v neistých časoch dokáže ochrániť, až vtedy začnú reálne zvažovať jeho ďalšie predpoklady na prezidenta.
Kerryho katastrofálny august Lenže prišiel august a ten bol pre J.Kerryho doslova katastrofou. Celý mesiac sa nechal ničiť „vietnamskými veteránmi za pravdu“, ktorí skoro úplne rozbili jeho gloriolu vietnamského hrdinu. Približne 100 miliónov stála kampaň, v ktorej, samozrejme, úplne nezávislá skupina tvrdila, že vietnamská história J. Kerryho vôbec nie je taká hrdinská, ako to on prezentuje. Téma sa stala hlavnou náplňou politického spravodajstva a diskusií, ale J. Kerry stále mlčal. Aj touto kampaňou sa republikánom definitívne podarilo ukotviť v hlavách Američanov obraz J. Kerryho ako „flip-floppera“, teda politika, ktorý často mení pozície podľa smeru vetra. Túto nálepku sa mu dodnes nepodarilo zo seba dostať a je jedným z jeho najväčších hendikepov v kampani. Pretože politik, ktorý nemá jasné a pevné presvedčenie, ale mení pozície podľa okolností, ten nemá dostatok sily, odvahy a rezolútnosti byť pevným a silným lídrom, ktorého Amerika v tejto nebezpečnej dobe potrebuje. S touto úspešnou melódiou vstúpili republikáni do fázy svojho konventu. Tam ju zúročili, zvýraznili profil G. Busha a jeho „pevné líderstvom v neistých časoch“, na pódium poslali nie tvrdo-konzervatívne jadro, ktoré vedie stranu, ale moderátneho Giulianiho, Schwarzeneggera a McCaina, a z konventu vyšli výrazne posilnení. Mimochodom, americké nominačné konventy sú príbehom samým osebe. Podľa údajov nemeckej ZDF stáli tento rok obidve strany zhruba po 100 miliónoch dolárov. Štyri dni obrovskej, do detailov na televízny efekt naprogramovanej show, ktorej spravodajstvo venuje čím ďalej, tým menej času, a napriek tomu sú mimoriadne dôležité. Pretože na približne týždeň udávajú tému kampane a to je v horúcej fáze súboja strašne dlhá doba, v ktorej sa dá veľa dosiahnuť, alebo pokaziť. Septembrový obrat Napriek tomu, že katastrofálny vývoj situácie v Iraku na to ponúkal všetky predpoklady, sa J. Kerry stále nevedel zobudiť. A tak sa čísla kandidátov začali rozchádzať a analytici opäť začali kampaň a ambície J. Kerryho pochovávať. Až takto pritlačený k múru urobil J. Kerry zásadný obrat. „Preoral“ štáb svojich hlavných poradcov, do ktorého odvtedy patria prakticky všetci elitní demokratickí konzultanti v krajine, napr. aj s B. Clintonom Kerry telefonuje minimálne raz do týždňa, a konečne zatrúbil do ozajstnej protiofenzívy. V zásadnom zahraničnopolitickom prejave na New York University zasadil irackej a protiteroristickej politike G. Busha zásadný úder. Vojna v Iraku, tak ako bola realizovaná, bola fatálnou chybou, odpútala našu pozornosť od skutočného boja proti terorizmu a urobila svet a Ameriku nebezpečnejšími. Prezident zavádzal amerických občanov pri udávaní dôvodov na vojenský útok, vhrnul sa do vojny bez plánu, ako vyhrať mier. Kerry si uvedomil, že hlavnou témou, na ktorej sa rozhodnú voľby, bude národná bezpečnosť, a teda boj proti terorizmu, že prezidentom sa stane ten kandidát, ktorí presvedčí viac Američanov, že im dokáže zabezpečiť bezpečnosť ich života. Preto potreboval nutne odtrhnúť vojnu v Iraku od boja proti terorizmu a, naopak, prezentovať ju ako politiku, ktorá úspešný boj proti terorizmu ohrozuje. Až od tohto momentu začala kampaň J. Kerryho naberať druhý dych. Prezident bol postavený do defenzívy, musel obhajovať svoje pozície schopného hlavného veliteľa a ochrancu národa. Debatový „hattrick“ vyzývateľa Čísla kandidátov sa začali opäť pomaly približovať, napriek tomu vstupoval Kerry do ďalšej kľúčovej fázy zo slabšej pozície. Situácia bola postavená jasne, alebo v debatách zaboduje, alebo sa súboj predčasne skončí. A Kerry zabodoval, hokejovým „hattrickom“. Ešte sa nestalo, aby vyzývateľ vyhral všetky tri prezidentské duely, a ešte sa asi tiež nestalo, aby vyzývateľ v debatách pôsobil prezidentskejšie ako prezident. Kerry však nielen vyhral všetky tri duely, vyhral aj všetky tri fázy debát. Vyhral „hru očakávaní“, v ktorej sa každá strana v predpolí duelov snaží znížiť verejné očakávania smerom k svojmu kandidátovi, prezentovaním diskutérskych schopností oponenta, aby potom výsledok svojho kandidáta mohla predávať ako úspech. Vyhral samotné debaty. No a vyhral debaty o debatách, v ktorých obrovský kŕdeľ analytikov, redaktorov a politikov interpretuje priebeh a výsledky duelov podľa vlastnej optiky. Táto debata má často väčší vplyv na verejnosť ako debaty samotné. „Deadlock“ A sme v dnešnom stave. Kerry dotiahol náskok Busha a sme približne tam, kde sme boli pred štyrmi rokmi. Podľa väčšiny renomovaných prieskumov sa kandidáti pohybujú v rámci štatistickej odchýlky. Hovorí sa tomu „deadlock“, „deadheat“, „draw“ alebo „too-close-to-call“, proste vyrovnané. Celonárodné prieskumy však nerozhodujú. Rozhodujú hlasy jednotlivých štátov únie. Väčšina štátov je viac-menej istá a súboj sa sústredí do zopár váhavých „swing states“, ako Michigan, Ohio, Pensylvánia, Iowa a, samozrejme, Florida. Sem sa sústredí všetka aktivita kampaní posledných dní. Tu bude Bush s Cheneym maľovať Kerryho ako liberálneho (rozumej ľavičiarskeho) prevracača kabátov a tu bude Kerry obviňovať Busha, že urobil Ameriku menej bezpečnejšou. Amerika je v predvečer volieb politicky silne polarizovaná, a teda aj mobilizovaná. Očakáva sa preto rekordná volebná účasť. Ak sa v priebehu budúceho týždňa nič mimoriadne nestane, môžeme sa asi pripraviť na dlhú volebnú noc 2. novembra, možno takú dlhú ako pred štyrmi rokmi. Tá trvala tuším ešte celý jeden mesiac. Autor je stály spolupracovník týždenníka SLOVO
