Prvý rok – priveľa otáznikov

Pred rokom sa na postsovietskom priestore zmenila situácia. Svojho otca, dlhoročného šéfa KGB Azerbajdžanu, straníckeho bossa a neskôr prvého prezidenta Gejdara Alijeva nahradil syn Iľcham Alyiev. Otec sa tohto synovho, a najmä svojho, triumfu nedožil.
Počet zobrazení: 1050

Pred rokom sa na postsovietskom priestore zmenila situácia. Svojho otca, dlhoročného šéfa KGB Azerbajdžanu, straníckeho bossa a neskôr prvého prezidenta Gejdara Alijeva nahradil syn Iľcham Alyiev. Otec sa tohto synovho, a najmä svojho, triumfu nedožil. Demokratická verejnosť označila októbrové voľby prezidenta Azerbajdžanu 2003 za nedemokratické a pochybné. Napriek tejto pochybnosti je mladý prezident zatiaľ vnímaný ako dynamický politik, hospodár, ktorý priniesol do krajiny čerstvý vzduch. Na jar sa zúčastnil summitu NATO v Bratislave a nikto z krajín predstavujúcich „západné hodnoty“ sa nepokúsil verejne zistiť, ako sa to robí, že v krajine, ktorá je členom OBSE a zohráva vplyvnú rolu vo Veľkej hre okolo Kaspického mora a ropy, sa moc odovzdá nekompromisne synovi. Ticho bolo možno práve preto, že ide o ropu. A tá, ako vieme, kalí zrak a zatemňuje myseľ. Rok nie je veľa V samotnom Azerbajdžane hodnotia prvý rok vládnutia pokračovateľa dynastie rozpačito. Otec vládol niekoľko desiatok rokov, a tak je pomerne problematické hodnotiť, ak nie je hodnotiaci domácim etalónom. Politológ Bachar Muradovoj zdôrazňuje, že politika otca je úspešne realizovaná a syn ešte viac posilnil nezávislosť krajiny. Provládny expert si myslí, že I. Alijev je „... politik svetového formátu, ktorý upevnil teritoriálnu celostnosť Azerbajdžanu...“ Úplne z iného pohľadu sa na rok vládnutia pozerá iný expert, politológ Jeľdar Namazov, ktorý pracuje pre občianske fórum „V mene Azerbajdžanu“. Charakteristickou črtou prvého roku bolo vraj to, že „... nádeje na začatie reforiem v krajine spľasli...“ Ďalej upozorňuje na to, že hodnotenie krajiny treba spájať s tým, čo sa deje vo vnútornej politike a v ekonomike krajiny. Tu ostal Azerbajdžan stáť na križovatke a nijako sa nevie rozhýbať. Omyl verzus pragmatizmus Na Baku sa spustila vlna kritiky za to, že sa jeho vinou prednedávnom nekonali dlhodobo pripravované vojenské manévre NATO v regióne Kaspického mora. Vo Washingtone zrejme prišli k záveru, že Azerbajdžan hrá na dve strany. Problém s vojenským cvičením podľa ich hodnotenia potvrdil, že Baku je viac lojálne Moskve než Washingtonu, čím vlastne narúša plány USA v regióne južného Kaukazu. Preto sa počas nedávneho zasadnutia VZ OSN v New Yorku s prezidentom-synom odmietol stretnúť oficiálny predstaviteľ USA a následne aj všetci predstavitelia iných krajín s výnimkou prezidenta Džibuti, ktorý si zrejme myslí, že zahraničnú politiku svojej krajiny robí on sám, a nie Washington. Mimo programu sa v USA však stretol s Georgeom Sorosom. Postsovietsky pragmatizmus a cielená poistka, ak by vo voľbách nakoniec vyhral John Kerry... Dve strany mince jednej politiky Emocionálnu reakciu USA na politiku Azerbajdžanu počas prvého roku prezidentovania I. Alijeva netreba preceňovať, pretože reálna americká zahraničná politika vo vzťahu k Azerbajdžanu dosiahla, čo potrebovala. Výstavba ropovodu Baku – Ceyhan je nezvratnou realitou, aj keď o ekonomickej podstate projektu sa naďalej vedú diskusie. Sústredenou politikou sa podarilo minimalizovať možnosť obnovenia bojov v Náhornom Karabachu. A to hlavné – nikto v Baku nespochybnil jeho pripravenosť na rozmiestnenie amerických mobilných síl v krajine. Čo sa týka vnútornej politiky Azerbajdžanu, tá vo Washingtone nikoho špeciálne nezaujíma, hoci nie je uspokojivá. Rok po voľbách je v krajine absolútna politická apatia. Opozícia je v letargii a zatiaľ nemá význam venovať sa jej resuscitácii. USA sa budú v krajine angažovať pravdepodobne až o rok. V Azerbajdžane by sa mali konať parlamentné voľby.

Sovietska reminiscencia Orientácia na Moskvu je pre Baku dosť problematická. Nie z ideologických alebo bezpečnostných dôvodov. V Rusku pracujú asi 2 milióny Azerbajdžancov. Títo (zväčša bez povolenia na prácu) posielajú svojim rodinám do Azerbajdžanu približne 2,5 miliardy USD ročne (podľa oficiálnych údajov je počet obyvateľov Azerbajdžanu 7,2 milióna). Seriózny objem peňazí a aj seriózny počet ľudí. Ak by ich Moskva zo svojho trhu práce vytlačila, v Azerbajdžane by vzniklo fatálne sociálne napätie, ktoré by mladšieho Alijeva mocensky oslabilo tak, že zabrániť vnútroazerbajdžanskému silovému konfliktu by bolo veľmi ťažké. Čo je z pohľadu súboja o geopolitický status quo v regióne Kaspického mora a Južného Kaukazu pre Moskvu nevýhodný vývoj. Nehľadiac na tieto vyššie záujmy tlaky na vytlačenie z Ruska sú veľmi silné a argumentačne podporované čarovnou formulou „v mene boja proti terorizmu“. Celá vec má ešte jeden háčik. Moskva má zatiaľ u I. Alijeva pochopenie a nemôže pracovať s opozíciou. Azerbajdžanská opozícia tak spí hlbokým spánkom. Ak sa preberie, bude operovať antiruskými heslami a Západ ju v tomto presvedčení bude podporovať. Ročný účet Ak zosumarizujeme názory, tak za rok sa v Azerbajdžane zásadne nič nezmenilo. Syn dodržal to, čo sľúbil. Pokračuje v politike svojho otca. Krajina je cielene, v duchu sovietskych tradícií, ideologizovaná kultom otca-prezidenta. Všade jeho sochy, názvy škôl, portréty. Azerbajdžanský národ sa napriek sľubom snaží prežiť. A realizuje to nezávisle od štátu. Či už s Alijevovcami, alebo bez nich, najmä ak necíti ani pozitívne dôsledky svetového ropného boomu. Syn, ktorý pred svojím „zvolením“ viedol štátnu ropnú spoločnosť Azerbajdžanu, by mal vedieť, ako použiť neočakávané finančné toky. Alebo to veľmi dobre vie, no nepovie.... Autor je spolupracovník týždenníka Slovo

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984