Reklama
Reklama

Suverenita Slovenskej republiky v Európskej únii a význam referenda

Žijeme v období významných prelomových udalostí v osude slovenského národa. Do konca roka 1992 bolo slovenské etnikum vždy súčasťou širšieho štátoprávneho usporiadania, tradične sme žili v jednom štáte s inými národmi.
Počet zobrazení: 1098
10_karikatura-m.jpg

Žijeme v období významných prelomových udalostí v osude slovenského národa. Do konca roka 1992 bolo slovenské etnikum vždy súčasťou širšieho štátoprávneho usporiadania, tradične sme žili v jednom štáte s inými národmi. Vo Veľkomoravskej ríši to boli slovanské kmene, v rakúsko-uhorskom súštátí zase početné národné regióny a v tomto národnostne zložitom útvare sa sformovalo Slovensko z hľadiska národnej jednoty najmä v 19. storočí, postupne sa presadzujú požiadavky Slovákov o sformovanie ich štátnosti. Tak to bolo už v revolučnom období rokov 1848 a 1849. Utvorila sa miestna samospráva i ozbrojené armádne zložky na čele s najvyšším štátnym orgánom – Slovenskou národnou radou. Slovenská štátnosť sa svojským spôsobom presadila od roku 1918, keď sa v rámci Československa sformovali aj v ústavnoprávnom zmysle príslušné slovenské štátne orgány, vytýčili sa územné hranice Slovenska. Neskôr sa dosiahla autonómia i samostatnosť vo federatívnom usporiadaní spoločne s českým národom. Keď sa nastolila otázka vytvorenia samostatného, suverénneho, nezávislého a jednotného štátu vo forme Slovenskej republiky, osobitne v roku 1992, súčasne už pri rokovaniach o zániku federácie sa uzatvárali medzinárodné zmluvy o pripojení sa Slovenska k širšiemu zoskupeniu európskych štátov – vstupom do formujúcej sa Európskej únie (do systému Európskych spoločenstiev). Dnes je realitou, že Slovensko je súčasťou európskeho štátoprávneho zoskupenia. Z dejinného vývoja, z teritoriálneho umiestnenia a aj s ohľadom na vlastné rozmery územia i počet obyvateľov sa Slovensko nevyhnutne a zákonite musí držať v užších a blízkych susedských vzťahoch v centre Európy. V takomto zoskupení Slovensko vždy akceptovalo najbližšiu spoluprácu so susedmi a nemá právo na neutralitu. Aj keď Slovensko ešte nezískalo plnú suverenitu, už sa robili významné kroky, aby sa štátoprávne prepojilo – spolu s ostatnými susednými štátmi – do nového celku, do zjednocujúcej sa Európy. Rokovania o vstupe do Európskych spoločenstiev sa začali skôr, ako sa Slovensko osamostatnilo. Už v roku 1992 boli Federálnym zhromaždením ČSFR zvolení do Európskeho parlamentu aj poslanci za slovenské politické reprezentácie (uzneseniami z 24. 9. 1992 – vrátane autora tohto článku ako poslanca FZ ČSFR). Dnes už je Slovensko členom Európskej únie. V procesoch zmien v štátoprávnom usporiadaní Slovenska a pri riešení otázok spolužitia s inými národmi sa nástojčivo vynárajú otázky, kto má právo rozhodnúť o osude slovenského národa v týchto historických štátoprávnych zmenách. A osobitne aktuálna otázka je to dnes vzhľadom na to, že sa formuje štátoprávne usporiadanie Európskej únie, a to do zväzku, ktorý sformuje širokú európsku štátnosť vyhlásením dôležitého dokumentu – ústavy ako základného článku nových štrátoprávnych pomerov zjednocujúcej sa Európy. Nastoľuje sa požiadavka, aby o európskej ústave rozhodlo referendum podľa pravidiel Ústavy Slovenskej republiky Ústava ukladá, že „referendom sa potvrdí ústavný zákon o vstupe do štátneho zväzku s inými štátmi alebo o vystúpení z tohto zväzku“. Uvedené ustanovenie je súčasťou ústavy z 1. septembra 1992. Za účinnosti tejto ústavy bolo treba riešiť otázku vystúpenia Slovenska zo štátoprávneho zväzku s Českom, teda otázku zrušenia, t. j. vystúpenia zo zväzku. Zánik spoločného štátu Čechov a Slovákov (ČSFR) nastal k 1. januáru 1993, teda v čase, keď táto ústava už platila a žiadala rozhodnúť o zániku federácie v referende. Nestalo sa tak. O zániku federácie rozhodlo Federálne zhromaždenie ČSFR, a to 18. novembra 1992. Federálne zhromaždenie akceptovalo možnosť rozhodnúť o zániku federácie (a azda tým aj súčasne o samostatnosti Slovenskej republiky i Českej republiky), samé akceptovalo zodpovednosť za zrušenie federácie, za zánik spoločného štátu. Kto rozhodol o zániku česko-slovenskej federácie? Rozhodol o vzniku suverénnych dvoch štátov – Slovenskej republiky a Českej republiky? Stretáme sa so stanoviskom, že v histórii Slovenska nemáme nikde prípad, že by Slováci deklarovali požiadavku vytvorenia samostatného suverénneho nezávislého štátu. Túto otázku sledujem v publikácii Zrod slovenskej štátnosti a zánik česko-slovenskej federácie (Bratislava 1999), a to z hľadiska formovania štátnosti. Iná je totiž otázka formovania slovenského národa, čo sa dialo v 19. storočí, a iná je otázka sformovania slovenskej štátnosti (formovanie zložiek, ktoré tvoria štát – územie, hranice, orgány, mocenské zložky a vzťahy k iným štátom). Faktom je, že ani hurbanovci s armádou a miestnou samosprávou neformovali a nepresadzovali sformovanie samostatného suverénneho štátu – Slovenska (stále v rámci daného Rakúsko-Uhorska). Aj v odboji počas prvej svetovej vojny (Štefánik, Šrobár) deklarovali súštátie s Čechmi. Ľudácki predstavitelia (Hlinka, ale i Rázus) tiež bojovali za autonómiu. Tiso ako reprezentant Slovenska neprišiel do Berlína k Hitlerovi žiadať samostatný slovenský štát (nemal také poslanie), ale vtedy slovenský vojnový štát sformoval Hitler. Ani v roku 1968 nebola reč o samostatnom Slovensku. Bola vždy bitka o slovenskú štátnosť, t. j. aby Slovensko nebolo centralisticky pohlcované a prípadne s minimálnymi „národnými“ právami trpené. Tak to bolo vždy v minulosti, a teda až do roku 1992. Kto rozhodol o zániku česko-slovenskej federácie? Zo strany Slovenska to bola Slovenská národná rada, ktorá prijala Uznesenie voči Federálnemu zhromaždeniu ČSFR, aby rozhodlo o zániku federácie, teda SNR odporučila Federálnemu zhromaždeniu „prerokovať urýchlene vládny návrh ústavného zákona o zániku Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky“. Ale ani SNR neprijala toto Uznesenie (17. novembra 1992) ústavnoprávnou väčšinou: Za zánik federácie, za suverénne Slovensko hlasovalo zo 150 poslancov – členov SNR – iba 73 poslancov. Ako uvádza ústavný expert L. Orosz, SNR poslala do Prahy „len čosi odporúčajúce“. Členstvo v Európskej únii znamená pre Slovensko významnú zmenu v štátoprávnom postavení. Vyjadruje to sám fakt, že sa hovorí o Európskej ústave, aj keď sa to považuje za ústavnoprávnu zmluvu. V podstate tu už nejde len o formovanie bežných medzinárodných zmlúv, ide o formovanie nového druhu medzinárodných vzťahov, vzťahov spájajúcich sa štátov s formovaním celku, dôležitého nielen z hľadiska medzinárodného práva, ale ústavného práva, teda je to formovanie súštátia; preto je reč o ústave. Uvažuje sa o bližšej viazanosti úniou, federáciou či konfederáciou alebo inou formou. Nejde už len o bežnú spoluprácu, ide o formovanie spoločného práva, ide o formovanie spoločných orgánov, o priznanie im náležitých právomocí, o rozhodovanie jednotne. Usporiadanie tohto nového druhu spoločenstva znamená prenášanie právomocí členských štátov na spoločné orgány Únie, je to povinnosť členských štátov správať sa podľa spoločne prijatých a spoločne uznávaných pravidiel a súčasne je to prenesenie vlastných kompetencií na toto spoločenstvo. Už pri formovaní nového európskeho spoločenstva od roku 1953 vyjadrili viacerí účastníci obavy zo straty (z obmedzenia) svojej suverenity. Dôležitá je vyslovovaná požiadavka, aby v konečnom dôsledku mal každý členský štát možnosť zo spoločenstva vystúpiť a obnoviť plnú vlastnú suverenitu. Suverenita členských štátov sa zabezpečuje, aj keď zodpovedným spôsobom, ústavnou cestou a niektoré právomoci sa prenášajú na spoločné orgány. Toto prenášanie časti suverenity vyplýva z toho, že: 1. je záujem dosiahnuť spoločným postupom optimálne riešenie pre budúcnosť, 2. členský štát prenáša právomoci svojimi rozhodnutiami a je tu možnosť dané pomery zmeniť. Týmto postupom sa formuje aj zákonodarná činnosť Únie a jej orgánov. Rozhodujúce sú napríklad pravidlá na vydávanie smerníc, ktoré rešpektujú právny poriadok každej krajiny. Teraz je tu problém schvaľovania textu novej ústavnej dohody o Únii. Otázka je zrejmá: treba na schválenie súhlas občanov referendom? Je to povinnosť v zmysle platných ustanovení Ústavy Slovenskej republiky? Ide o takú dôležitú otázku, aby rozhodol národ hlasovaním? Tu treba konštatovať, že o vstupe Slovenska do Európskej únie sa v referende na Slovensku už hlasovalo. Keď išlo o to, aby od 1. mája 2004 bola Slovenská republika členom EÚ, bolo vypísané referendum, a takto bol vstup do EU odsúhlasený najdemokratickejším spôsobom. Slovensko ako člen Únie schvaľuje text nového ústavného dokumentu. No pri schvaľovaní ústavného dokumentu EÚ, pri rozhodovaní o povahe samotnej ústavy už nejde o to, či sa spojíme s inými štátmi. Toto spojenie s inými štátmi tu už je. Podľa platnej Ústavy SR sa v tomto prípade referendum nežiada. Pravdaže, v demokratickom štáte je samozrejmé, že treba slobodne vyjadrovať názory aj o tom, že treba doplniť požiadavku, aby sa referendum použilo i v prípade prijatia ústavnej zmluvy. Mohla by to byť vlastne výnimka z doterajšieho znenia našej ústavy. Výnimka preto, lebo snáď už netreba trvať na tom, aby každá ďalšia zmena takejto ústavy v budúcnosti vždy prešla schvaľovaním v referende. Keďže zmysel, poslanie, ciele a účel Európskej únie a predtým Európskych spoločenstiev bol a je dnes jednoznačný a zrejmý, tým, že sme referendom schválili vstup Slovenska do tohto zoskupenia, vyjadrili sme stanovisko, že aj nová ústava EÚ, ak to tak možno nazvať, bude spĺňať stanoviská tvorcov Európskych spoločenstiev. Práve ústava tak vyváži niektoré nerovnosti, nezrovnalosti, rozpory, ktoré v dobe vzniku Únie medzi vstupujúcimi členmi existujú, aby sa v čo najkratšej dobe dosiahlo plnenie poslania Európskej únie. Autor je vedúci katedry Právnickej fakulty Trnavskej univerzity, poslanec bývalého FZ ČSFR, člen ústavného výboru

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama