Vznik nových mýtov

Keď v roku 1960 Richard Nixon a John Kennedy zápasili o post prezidenta USA, nielenže netušili, že nakoniec obom sa tento post ujde, ale že v obaja budú v najvyššej funkcii USA odstrelení, jeden naozaj a druhý obrazne.
Počet zobrazení: 1534
11_-m.jpg

Keď v roku 1960 Richard Nixon a John Kennedy zápasili o post prezidenta USA, nielenže netušili, že nakoniec obom sa tento post ujde, ale že v obaja budú v najvyššej funkcii USA odstrelení, jeden naozaj a druhý obrazne. O oboch týchto prezidentoch sa nakoniec sformovali mýty. Kennedyho mýtus je neuveriteľnou idealizáciou a až dnes sa uskutočnili retuše portrétu dokonalého politika. Nixon sa zase dostal do úlohy takpovediac westernového ničomníka a až dnes sa ukazuje, že hoci nikto nemôže poprieť, že aféra Watergate sa naozaj udiala, predsa len iné udalosti, ktoré na jeho portréte z neho robili karikatúru, mohli mať netušené pozadie. Núka sa nezodpovedateľná otázka – nespája tých, čo najali strelcov v texaskom meste Dallas, aby zavraždili Kennedyho, a tých, čo zorganizovali mediálny odstrel Nixona, nejaký dnešnými prostriedkami a možnosťami neodhaliteľný spoločný menovateľ? Aféra Watergate 10. júna 1972 bolo zatknutých päť mužov, údajných „inštalatérov“, ktorí sa chceli vlúpať do sídla volebného štábu Demokratickej strany v hotelovom komplexe Watergate. Podľa neho sa nazývala neskoršia aféra. Je tu však istá mimoriadne pozoruhodná okolnosť. Hoci v predvolebnej kampani sa sleduje každý možný prešľap kandidáta na prezidentský úrad, pokus inštalovať odpočúvaciu aparatúru do volebného štábu kandidáta za Demokratickú stranu akosi unikol pozornosti médií a Nixon vo voľbách na jeseň 1972 triumfoval. Proces s údajnými „inštalatérmi“ sa začal v januári 1973. Hlavnými symbolmi aféry Watergate sa okrem prezidenta Nixona stali aj dvaja mladí žurnalisti z prestížneho denníka Washington Post. Aféra sa dodnes vykresľuje ako príklad konfliktu medzi nezávislou žurnalistikou, ktorá reprezentuje záujmy verejnosti, a preto ju oprávnene nazývajú „strážny pes demokracie“, so štátnou mocou, ktorá chcela pravidlá demokratického vládnutia svojvoľne narušiť. Hoci sa v dnešnej dobe argumentuje, že priebeh aféry je názorným dôkazom cností americkej demokracie, akosi sa zabúda na to, že v rukách amerického prezidenta je sústredená príliš veľká moc a neskoršie zásahy sú možné až po jej zneužití. Symbolom tejto moci je povestný čierny kufrík, ktorý americkému prezidentovi dáva možnosť kedykoľvek prikázať zničiť svet. Aj v dnešnej dobe sa ukazuje, že demokratická kontrola zlyhala v prípade irackej vojny. Legendárnymi celebritami sa stali mladí novinári Bob Woodward a Carl Bernstein. Lenže treba položiť otázku, čo vytvorilo ich legendu: boli to ich pôvodné články o vlúpaní do hotelového komplexu Watergate, ich neskoršia kniha Všetci prezidentovi muži, alebo či to náhodou nebol až neskorší oscarový film, v ktorom ich hrali Robert Redford a Dustin Hoffman? Keď na jar 1974 Redford (ako majiteľ práv na sfilmovanie knihy) požiadal scenáristu Williama Goldmana, aby upravil ešte nevydaný text na sfilmovanie, Goldman sa vraj cítil zaskočený. Hoci v onej dobe celá Amerika aférou Watergate doslova žila, mená Woodward a Bernstein mu nič nehovorili. Vyšetrenie celej aféry a jej zavŕšenie – vynútená Nixonova abdikácia – malo dnes už takmer vôbec nespomínaných, dá sa dokonca povedať, že zabudnutých hrdinov: zvláštneho vyšetrovateľa Archibalda Coxa, senátora Ervina a jeho výbor, rovnako ako Najvyšší súd USA. Archibald Cox sa dokázal postaviť proti nátlaku Bieleho domu a vyžadoval, aby mu odovzdali magnetofónové pásky, ktoré boli v celej afére rozhodujúcim dôkazom. Nixon dosiahol jeho odvolanie, no bolo to povestné Pyrrhovo víťazstvo; verejnosť bola natoľko pobúrená, že najprv musel odstúpiť minister spravodlivosti. Ervinov výbor chcel iniciovať zákonný postup proti prezidentovi končiaci obžalobou, tzv. impeachment. Najvyšší súd dal zase Nixonovi príkaz, aby spomínané pásky vydal. Ani po 30 rokoch Bob Woodward a Carl Bernstein neprezradili, kto bol ich zdrojom informácií. Je vtedajšie vyhlásenie Nixonovho poradcu Johna Deana, že prezident dal príkaz zahládzať stopy, náznakom, kto mohol byť dodnes neznámym informátorom, alebo ide iba o náhodnú súvislosť? Kladná stránka Nixonovho úradovania Hoci Nixon začínal svoju politickú kariéru v zlopovestnej komisii senátora McCarthyho, už v roku 1969 sľuboval, že cieľom jeho zahraničnej politiky bude zlepšenie vzťahov s dvoma komunistickými veľmocami – Čínou a Sovietskym zväzom. Jeho minister zahraničných veci Henry Kissinger pripravil netušený zvrat. Niektorí komentátori ho prirovnávali k situácii, keď si muž vezme milenku za manželku a bývalú manželku presvedčí, aby sa stala jeho milenkou. Niečo také sa stalo v prípade americko-čínskych vzťahov. Už som svojho času spomínal, že OSN po zásahu Číny do vojny na Kórejskom polostrove označila ČĽR za agresora. Miesto v Rade bezpečnosti OSN rezervované pre Čínu obsadzoval zástupca kuomintanskej vlády na Tajwane. Až do čias prezidentovania Nixona USA Tajwan uznávali za jediného legálneho zástupcu Číny. Vo februári 1972 Nixon navštívil Peking. USA uznali ČĽR za jediného reprezentanta Číny, zrušili oficiálne diplomatické vzťahy s Tajwanom a ľudová Čína v OSN dostala postavenie, ktoré patrí poprednej svetovej veľmoci. Pravda, Peking musel prižmúriť oči nad tým, že pokračovala americká vojenská pomoc pre Tajwan, a USA dali tiež najavo, že prípadný pekinský pokus o obsadenie Tajwanu by neostal bez následkov. Lenže Nixon uskutočnil možno ešte odvážnejší čin – skončil americkú vojnu vo Vietname. V Paríži boli v januári 1973 podpísané dohody o stiahnutí amerických vojsk z Vietnamu a skončila sa podpora proamerického režimu v južnom Vietname. K tomu možno dodať iba to, že zo vtedajšej severovietnamskej vlády sa nakoniec stala vláda celého Vietnamu, ktorá je vlastne dodnes pri moci napriek zmenám, ktoré sa vo svete udiali v poslednom desaťročí minulého storočia. Lenže Nixon uskutočnil aj vnútropolitické zmeny. Po vietnamskej vojne bola v USA zavedená plne profesionalizovaná armáda. Nixonovo funkčné obdobie tiež poznamenali protesty pôvodných obyvateľov USA – Indiánov. Namiesto represie nasledovali opatrenia, ktoré zlepšili ich nedôstojné postavenie a mimoriadne nízku životnú úroveň. J. Kennedy sľuboval zavedenie ekologického zákonodarstva, realitou sa stalo až za Nixonovho úradovania. Ak by sme si znova položili otázku danú na začiatku, môžeme ešte aj dnes vyslovovať dohady. Cynicky povedané, prezident Nixon mal smolu a prichytili ho, prezident Clinton mal zasa šťastie a nachytali ho iba s Monikou Lewinskou.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984