Ilúzia EÚ o spojenectve s Čínou

Októbrová návšteva francúzskeho prezidenta Jacquesa Chiraca v Číne priniesla jeho krajine lukratívne obchodné zmluvy. Paríž zároveň zintenzívnil lobovanie v EÚ za zrušenie zbrojného embarga do Číny. Objavujú sa dokonca úvahy o sklone niektorých európskych politikov hľadať práve v Ríši stredu protiváhu americkej dominancie vo svete. Krátkozrakosť takýchto európskych myšlienkových postupov vyráža dych. Otvorene sa k nim nehlási žiaden európsky štátnik ani bruselská centrála Európskej únie. Napriek tomu nejde o prázdne strašenie. S centralizovaním EÚ a s prehlbovaním vedomia Európy ako globálneho politického subjektu sa vytvárajú aj obrysy európskych osobitostí. Pri ich vykresľovaní sa môže postupovať i metódou kontrastu. Napríklad v čom európska „dvadsaťpäťka“ (a o dva roky „dvadsaťsedmička“) má a v čom nemá spoločné záujmy a ciele s USA? Kto by mohol byť v strednodobom horizonte jej partnerom a protivníkom? Ktoré spojenectvá posilnia jej váhu vo svete? Odchádzajúci predseda Európskej komisie Romano Prodi trpko konštatuje neúspech doterajšieho plnenia predsavzatí Lisabonskej agendy z roku 2000, aby Európska únia zvýšila do roku 2010 svoju ekonomickú výkonnosť a súťaživosť na americkú úroveň. Únii sa celkove nepodarilo znížiť technologický náskok USA a ani v obchodnej vitalite nepredbieha USA. Konkurenčné prostredie v reálnom svete obchodu však zďaleka nie je otvorené či slobodné. Politické ohľady a ochranné ruky štátu naďalej ovplyvňujú rozhodovania. Udeľovanie alebo neudeľovanie zákaziek sa stále ešte veselo riadi z politických ústredí. Výkladnou skriňou štátneho kapitalizmu je Čína. Hospodárske srdce tohto najľudnatejšieho štátu sveta bije zrýchľujúcim sa tempom. Ani varovania pred nebezpečenstvom infarktu v podobe kolapsu z prehriatia nespomaľuje búšenie ekonomiky v krajine, ktorá sa stáva priemyselnou dielňou sveta. Pre byrokratický Brusel je byrokratický Peking spoluhráčom, s ktorým sa dá nájsť spoločná reč. Centrálne riadený model hospodárskeho rozvoja, ktorý fascinuje celý svet opakovaným takmer desaťpercentným ročným rastom HDP, vykazuje niektoré spoločné prvky s prístupom Bruselu. Aj Rusko v osobe Putina dáva prednosť postupu týmto spôsobom. Centralizmus Bruselu, Pekingu a Moskvy kontrastuje s decentralizmom propagovaným Washingtonom a Svetovou obchodnou organizáciou. Úspešnejšia ako EÚ v raste HDP je Čína i Spojené štáty. Čína však napreduje rýchlejšie a jej trhy poskytujú európskym podnikom perspektívy vývozu v objemoch, ktoré môžu zabezpečiť pracovné miesta miliónom pracujúcich v EÚ. Takéto istoty miernia tlaky na demontáž sociálneho systému v západnej Európe. So sociálnymi vymoženosťami sa azda najťažšie a najneochotnejšie lúčia Francúzi. Vláda a prezident preto robia všetko preto, aby udržali politickú stabilitu v krajine. Francúzsko je zbrojárskou veľmocou a vývoz zbraní prináša slušné zisky. Zamestnanci tovární na špeciálnu techniku sa nemusia obávať o rúcanie pracovnoprávnych sociálnych výdobytkov. Podobne je na tom Nemecko. Jeho zbrojársky priemysel a odvetvia produkujúce vyspelú technológiu s vojenským využitím tiež zmäkčujú deštrukčné nárazy do sociálno-trhového hospodárskeho systému krajiny. Počúvať apelovanie nemeckého kancelára Schrödera a francúzskeho prezidenta Chiraca o zrelosti doby na zrušenie embarga na vývoz špeciálnej techniky do Číny je preto pochopiteľné. Čína má vlastnú zbrojársku výrobu, ale tá ešte nedosahuje vo všetkých odvetviach špičkové parametre. V tom, v čom sú Európania zatiaľ lepší, sa chce Čína od nich podučiť. Môže tak činiť po etapách: priamym dovozom, kooperáciou, spoločnými podnikmi, až napokon vlastnou výrobou. V zbrojárskom priemysle sú svetovou technologickou jednotkou zväčša Američania, ale Washington svoje embargo proti Číne tak skoro neodvolá. Pekingu musí postačovať Európa. Čím to je, že Amerika prenecháva čínsky zbrojný trh konkurencii? Nehatená je najmä tá ruská, pretože Moskva nevyhlásila voči Číne zbrojné embargo. Washingtonu sa zatiaľ darí brzdiť Brusel pred úplným zrušením embarga. Peking cíti, že povrazy zaväzujúce EÚ sa pomaly uvoľňujú. Nie náhodou bol desať dní po Chiracovom návrate z Pekingu na návšteve v Paríži čínsky minister obrany Gang Čuan, aby opätovne urgoval Chiraca vo veci embarga. Bezbrehý pragmatizmus sa Francúzom a Európanom nemusí vyplatiť. Úvahy o čínskej karte, o utváraní čo ako symbolických spojeneckých aliancií s Čínou proti USA sú scestné. EÚ ani USA nemajú v úmysle dominovať svetu. Čína však cieľ stať sa najsilnejšou veľmocou má a otvorene charakterizuje XXI. storočie ako obdobie, keď nastane jej čas. Zbrojenie Číny má bezprostredný cieľ dosiahnuť podrobenie si Taiwanu. Ten sú však zmluvne zaviazané brániť Spojené štáty. Ak by Brusel uvoľnil zbrojné embargo proti Číne a tá by napadla Taiwan, EÚ by sa ocitla v postavení obchodníka so smrťou. Jej zbraňami by pri obrane Taiwanu možno zomierali americkí vojaci. Transatlantické spojenectvo by dostalo trhlinu a EÚ by musela byť pripravená niesť následky. Autor je analytik medzinárodných vzťahov