Čína má naponáhlo

Wei Xiaoping, vedúca pracovníčka na Čínskej akadémii sociálnych vied, Ústav filozofie, v Pekingu Venuje sa ekonómii, pracuje na Čínskej akadémii sociálnych vied, Ústav filozofie, v Pekingu. V roku 1995 získala doktorát z filozofie na Ľudovej univerzite v Pekingu, od decembra 1998 do augusta 1999 bola na postgraduálnom študijnom pobyte na Oxfordskej univerzite, v čase od novembra 2000 do novembra 2001 na postgraduálnom študijnom pobyte ako hosťujúca profesorka na Frei Universität Berlin. Čína za posledné desaťročia zaznamenala neuveriteľne rýchly ekonomický rozvoj, vstúpila do WTO. Ako vidíte budúce postavenie Číny vo svete v procese globalizácie? - Za posledných viac ako dvadsať rokov nastal výrazný impakt západnej kultúry do Číny, západný spôsob života a životný postoj ovplyvnil mladú generáciu v Číne. V posledných rokoch sa situácia v istom ohľade zmenila. Čínska kultúra začína byť rešpektovaná na Západe. Veľké množstvo čínskych zahraničných študentov, čínskych imigrantov žijúcich v zahraničí a odchod čínskych intelektuálov vo veľkej miere ovplyvnili Západ, priniesol Západu čínsku kultúru, takže v budúcnosti proces globalizácie nebude iba westernizácia, ale prelínanie sa kultúr. Treba spresniť, že v Číne pojem Západ zahŕňa predovšetkým západnú Európu a USA, možno vo väčšej miere USA. V posledných rokoch začína čínska kultúra ovplyvňovať Západ a, pokiaľ viem, ten vplyv je značný. V roku 1998, keď som bola na stáži na Oxfordskej univerzite, jeden profesor z Amsterdamu sa pripravoval na spoluprácu s nami na projekte, ktorého predmetom bol vplyv západnej kultúry (westernizácie) v Číne. On vtedy zastával názor, že hlavný prínos Číny pre svet je čínska kuchyňa. Ale za posledné roky sa situácia výrazne zmenila. Všimla som si, že v Európe, pretože v Amerike som nebola, sa zvyšuje záujem o čínsku kultúru, o čínsku filozofiu, literatúru. Najmä Nemcov veľmi zaujíma tradičná čínska kultúra. Čo sa týka USA, začínajú sa, pokiaľ viem, zaujímať hlavne o čínsku morálku, o morálny hodnotový systém. Dôvody nachádzam v tom, že v trhovej ekonomike sa zdôrazňuje hlavne individualizmus, medziľudské vzťahy sú pomerne napäté, egoistické, zatiaľ čo v tradičnej čínskej filozofii sa morálka sústredila na rodinu, kolektív, komunitu, spoločný život. Kládol sa dôraz na vzťahy medzi ľuďmi, starostlivosť o starých ľudí, teda niektoré pozitívne prvky čínskeho morálneho hodnotového rebríčka začínajú získavať na Západe rešpekt. Musíme si však uvedomiť, že v čínskej tradícii sa popri pozitívnych prvkoch nachádzajú aj negatívne javy, napríklad vzťahy nadriadenosti a podriadenosti medzi panovníkom a podriadeným, vyšším a nižším úradníkom, ako aj podriadené postavenie ženy v spoločnosti, ktorá okrem toho, že musela rešpektovať otca, potom musela rešpektovať manžela, dokonca napokon aj syna. Žena nemala v čínskej spoločnosti významné postavenie. To je v rozpore s feministickým hnutím na Západe. Treba priznať, že tento aspekt čínskej feudálnej morálky je negatívnym, toto nebude akceptované v západnej spoločnosti. Napokon, myslím si, že toto nemôže byť akceptovateľné ani súčasnými čínskymi ženami. Tento aspekt je hodný zavrhnutia aj v Číne. Myslím si, že toto je už história; postavenie žien v Číne, alebo aspoň žien v mestách a vo vzdelaných kruhoch, je už iné – je tam nemálo žien vo vedúcich funkciách a aj vo vedeckých kruhoch a podriadené postavenie ženy možno v určitej miere pretrváva, hlavne na čínskom vidieku. - Áno, situácia sa už skutočne zmenila, postavenie žien sa výrazne mení, hlavne v mestách. Hoci tradičný morálny hodnotový systém má v Číne veľkú váhu, táto časť čínskej morálky je neakceptovateľná v súčasnej Číne a rovnako ani na Západne, už z pozícií feminizmu. Ale myslím si, že iné, kladné stránky čínskej tradičnej morálky je dobré poznať, prípadne niečo z nej aj prebrať pri súčasnom prieniku západnej a východnej kultúry. Aký je váš názor na pomer vlastníctva v štáte, ako je to v Číne, privatizujú sa veľké strategické podniky, napríklad elektrárne a podobne, alebo ostávajú v majetku štátu? Myslíte si, že štátne vlastníctvo má perspektívu? Aké sú, podľa vás, výhody a nevýhody súkromného a štátneho vlastníctva v Číne a vo všeobecnosti? Pýtam sa na to, pretože práve tento problém rezonuje aj na Slovensku. - Počas mojej návštevy na Slovensku sa naše rozhovory často krútili práve okolo týchto otázok. Reforma na Slovensku sa začala politickou zmenou. Až potom sa začali reformy ohľadne zmeny vlastníctva, boli snahy rozdeliť štátny majetok pomerne medzi občanov. V Číne neexistuje takáto oficiálna privatizácia s jasnými pravidlami. Proces zmeny vlastníka zo štátneho sektora na súkromný existuje, tento problém máme aj u nás. Po rokoch našej reformy, teda za tých 26 rokov, je podiel štátneho majetku na tvorbe HDP iba 20 – 30 %, toto číslo by nemalo zahŕňať poľnohospodársku pôdu. V továrňach podiel štátu tvorí 20 – 30 %, toto je oficiálne číslo, skutočné čísla sú možno vyššie alebo aj nižšie. Proces privatizácie teda existuje, nie je to však také jasné, otvorené ako u vás. Je niekoľko spôsobov privatizácie – prvý je premena na akciové vlastníctvo, hoci v tomto prípade nemožno hovoriť, že premena na akciovú spoločnosť je zároveň aj privatizáciou, no často sa to deje podľa takého modelu, že povedzme 50 % podniku ostáva v štátnych rukách, zvyšných 50 % sa rozdelí medzi zamestnancov podniku, teda je vlastne v súkromných rukách. Môže nas tať aj situácia, že časť podniku, nejaké percentá, povedzme 30 %, sa predajú na akciových trhoch, stock market, aj to je forma privatizácie. Tu však nejde o celkom spravodlivý proces – ak sa napríklad 30 % podniku, ktorý by mal patriť tej 1,3 miliardy čínskych občanov, rozdelí medzi zamestnancov, je to len relatívne spravodlivá forma prechodu zo štátneho vlastníctva do spoločného. Táto cesta je ešte pomerne oficiálna, s jasnými pravidlami, existujú aj iné spôsoby. Napríklad podniku sa nedarí, štát ho teda predá a komu? Jedine niekomu, kto má peniaze. A aká je potom predajná cena? Cena je potom výsledkom vzájomnej dohody. Môže sa stať, že ten, kto určuje cenu, získa určité súkromné výhody a vtedy je cena, samozrejme, nereálne nízka. U nás sa v privatizačnom procese často stretávame s názorom, že štát je zlým vlastníkom, preto je lepšie previesť majetok do súkromných rúk. Nazdávate sa, že štát je lepším, prípadne horším vlastníkom ako súkromný podnikateľ? - Toto je zaujímavý problém. Po začiatku reforiem sa začalo aj u nás hovoriť, že štátny podnik je bez subjektu. Trhová ekonomika je ekonomikou konkurencie, existuje konkurenčný boj, pri ktorom je možné získať alebo stratiť, hoci aj celý podnik. Ak štátny podnik vstupuje na trh, zúčastňuje sa konkurenčného boja, v prípade úspechu je to ešte v poriadku, zveľadil sa majetok všetkých čínskych občanov. V prípade straty nesie zodpovednosť riaditeľ, vedúci pracovník podniku. Ak štátny podnik obchoduje so súkromným podnikom a riaditeľ štátneho podniku získa napríklad štúdium v zahraničí pre svoje deti (to sú prípady, ktoré sa skutočne vyskytujú), ale dovedie podnik ku krachu, to, čo stráca, nie je jeho majetok, teda mu na tom nezáleží. Získa povedzme niekoľko víl v západnom štýle, jeho deti vycestovali do zahraničia, dokonca má aj nehnuteľnosti v zahraničí, ale štátny podnik skrachuje. Toto je najväčšou chybou štátneho vlastníctva – že neexistuje jednoznačný subjekt, ktorý zodpovedá za štátny podnik. Myslím, že v Číne, v Sovietskom zväze či vo východnej Európe nie je nikto, kto by popieral existenciu týchto problémov. O tomto som diskutovala aj s vašimi odborníkmi na ekonómiu, zhodli sme sa na tom, že táto chyba sa nedá prekonať. Ako sa teraz stavia k tomuto problému Čína? Pretože štátne vlastníctvo nie je jednoznačne zamerané iba na zisk, vychádza zo stanoviska celej spoločnosti. Má svoje opodstatnenie, pretože nezastáva iba záujmy určitej úzkej skupiny ako súkromné podniky, ktoré sa zaujímajú hlavne o zisk, pričom napríklad znečisťujú životné prostredie. Teda zachovať štátne vlastníctvo je veľmi dôležité. Preto je v Číne štátna komisia na kontrolu štátnych podnikov. Možno vznikla už okolo rokov 1998 – 1999, neviem to celkom presne, každopádne však takáto komisia existuje. Na druhej strane treba priznať, že táto organizácia nemá výrazný vplyv na obmedzenie určitých praktík. Napriek jej existencii si mnohé štátne podniky hľadajú spôsoby, ako previesť štátny majetok do súkromných rúk. Možno táto organizácia nie je informovaná o všetkých ich možnostiach a praktikách. Treba priznať, že reálna sila uvedenej komisie nie je veľmi veľká. Približne takáto je u nás situácia od začiatku ekonomických reforiem. K tomu sa pridávajú aj mnohé iné problémy, s ktorými sa štátne podniky stretávajú, napríklad zastarané technológie, starnúci zamestnanci, chýbajúci kapitál. Myslím si, že všetko toto sú problémy technologického rázu, ktoré je možné ľahko vyriešiť, ale už spomínané základné problémy nemožno vyriešiť, myslím tým problémy s kontrolou štátnych podnikov. Čo si myslíte o súčasnej podobe Európskej únie? - Som presvedčená, že Európska únia je veľmi múdra idea, pri ktorej sa spája množstvo malých síl do jedného celku. Hlavne po rozpade Sovietskeho zväzu sa narušila rovnováha síl, ktorá predtým bola medzi Sovietskym zväzom a USA, takže ostala sila iba na strane USA, ktorá jediná zastávala osobitné, silné postavenie. Z tohto pohľadu možno pozerať na EÚ ako na spôsob, ako vyrovnať túto nerovnováhu v politickej oblasti. Z ekonomického aspektu sú výhody zjednotenia veľmi výrazné. Napríklad zavedenie eura ušetrilo veľa zbytočných prevodov na miestne meny. Keď niekto v minulosti išiel do Európy, musel si zameniť peniaze v rozličných menách, ktoré bolo potom nutné ďalej meniť späť, pričom na prevodoch človek strácal niekedy až desiatky percent. Nemožno vylúčiť, že v budúcnosti pojem EÚ nahradí pojmy krajín, ktoré sú v ňom združené, stane sa superštátom. Z historického hľadiska to neznie nepravdepodobne, ak si pozrieme históriu vzniku štátov, keď sa spájali menšie celky do väčších, začnúc zväzkami jednotlivých kmeňov až po štáty. EÚ je zväzkom rozličných krajín, ďalej sú tu Spojené štáty americké. Možno niekedy vznikne aj ázijská únia či únia afrických štátov. Tak bude na svete stále menej väčších celkov a napokon je možné, že dospejeme k jedinému svetoštátu... To mal byť iba žart, ale vytvorenie EÚ bolo skutočne veľmi potrebné. Aký je váš názor na dane, má byť rovná daň, alebo má byť diferencovaná? Aká je daňová politika v Číne? - V Číne je teraz tiež jednotná daň, pokiaľ plat nedosiahol 800 jüanov (pozn. jeden jüan sú asi štyri Sk), daň je 3-percentná, nad 800 jüanov platíme 15-percentnú daň. Daň z úrokov peňazí, ktoré sú uložené v bankách, je pomerne vysoká, je to 20 %. Daň sa už ďalej progresívne nedvíha. Neexistuje milionárska daň. A ako je to u vás s daňami, ktoré platia podniky štátu? - Podniky tiež platia daň, ale neviem presne, v akej výške. Myslím, že asi rovnaké, ale viem, že v zvláštnych ekonomických zónach existovalo, a myslím, že naďalej existuje prechodné obdobie, keď počas prvých troch rokov firmy podnikajúce v týchto regiónoch neplatia žiadne alebo len symbolické dane. To platí aj pre firmy so zahraničnou účasťou. Tvrdá komercializácia mení tradičné hodnoty aj názory ľudí – ako sa to prejavuje v Číne v kontexte tradičných hodnôt? Čo s komunizmom ako ideálom, kde sú komercializácia, trh a nazeranie na hodnoty z pozície ich trhovej ceny pociťované ako niečo negatívne? - Komercializácia má obrovský vplyv na spoločnosť. Peniaze ovládajú všetko, kontrolujú všetko. Sú rozhodujúce pri hľadaní zamestnania, stávajú sa hlavným cieľom snažení. Ešte aj písanie článkov či dokonca výber predmetu výskumu je determinovaný peniazmi. Nehľadiac na to, aká má byť téma výskumu – pokiaľ sú peniaze, o všetkom sa dá písať, pre peniaze sú ľudia ochotní urobiť čokoľvek. Tento jav je veľmi výrazný a je v rozpore s ideálom komunizmu, ktorý práve protestuje proti komercializácii. Komunizmus je vlastne aj proti rozdielom medzi chudobnými a bohatými. - Áno, a aj proti individualizmu, je to skôr o kolektívnom myslení. Komercializácia podporuje vyhrotenie individualizmu, komunizmus je nielen proti tomuto, protestuje proti tomu, aby bolo všetko merané peniazmi. Snaží sa hlavne o to, aby človek rozvíjal svoju osobnosť a normálne medziľudské vzťahy. V komercializovanej spoločnosti sa všetko točí okolo peňazí, čím sa výrazne deformujú aj medziľudské vzťahy. Je tu skutočne rozpor medzi ideálom komunizmu a komercializáciou. Preto si niektorí ľudia kladú otázku o tom, či je vôbec možné realizovať idey komunizmu, či to nie je iba ideál večne stojaci kdesi vysoko, ktorý nemožno dosiahnuť. To je však už skôr filozofický problém. Aká je v Číne situácia v školstve? Je platené, do akej miery, ktoré odbory, ako v praxi funguje? Počas svojho postgraduálneho študijného pobytu som si všimla, že komercializácia zasiahla do určitej miery aj vysoké školy, čo si o tom myslíte? - Pred začatím reformy sme mali školstvo v plnej miere bezplatné, bola to povinnosť štátu voči občanom. Existovala povinná školská dochádzka. To by sa po reforme nemalo zmeniť – aj teraz je deväťročná povinná školská dochádzka, do ukončenia nižšej strednej školy. V skutočnosti sme však po zavedení reforiem v dôsledku negatívneho dopadu komercializácie vychovali veľké množstvo negramotných ľudí, hlavne na vidieku. Ľudí bez vzdelania alebo s veľmi nízkym vzdelaním. Desaťročné dieťa už dokáže zarábať peniaze. Preto sa hlavne dievčatá, ktoré sa tradične pokladali za menej dôležité ako chlapci (dievča bolo v minulosti považované za niekoho, kto po svadbe opustí rodinu a stane sa členom inej rodiny), nechali aby pred svojím odchodom zarobili pre rodinu nejaké peniaze. A tak ich rodičia často zoberú zo školy a nechajú pracovať. V dôsledku toho na vidieku vyrastajú mladí ľudia s veľmi nízkym vzdelaním, často negramotní. To predtým nebývalo. Teraz sa tiež často stáva, že si rodina nemôže dovoliť nechať dieťa študovať. Problém je, že zatiaľ neexistuje prísny zákon, ktorý by direktívne ukladal povinnosť rodičov umožniť deťom povinnú školskú dochádzku. Počula som, že v Európe existuje takýto zákon, no u nás zatiaľ nie. V mestách by s povinnou školskou dochádzkou nemal byť problém. Pokiaľ ide o vysokoškolské štúdium, to sa začalo spoplatňovať asi pred štyrmi až šiestimi rokmi. Za vysokoškolské štúdium musí platiť každý študent. Školné sa pohybuje vo výške asi 5 000 jüanov, čo je približne 20 000 Sk. V mestách to v zásade nie je veľký problém, ale na vidieku je to skutočne ťažké, pretože príjem celej rodiny je často iba niekoľko sto jüanov za celý rok. Jednou z možností je úver v banke, ale s vracaním týchto peňazí bývajú veľké problémy. Mnohí študenti ich vôbec nevrátia. Banky si tieto peniaze od neplatičov nevymáhajú? - To je veľmi ťažké, pretože už neexistuje systém umiestneniek, a tak je často pomerne problematické vypátrať, kde odišiel študent po ukončení VŠ. Mnohí často odchádzajú do zahraničia. Ďalšou možnosťou sú štipendiá pre mimoriadne nadaných študentov pochádzajúcich z veľmi tvrdých sociálnych pomerov. Potom je tu právo školy odpustiť časť poplatkov alebo aj celú sumu študentom pochádzajúcim z chudobných regiónov. Ale na druhej strane, pokiaľ je škola zainteresovaná na zisku, určite neprijme za takýchto podmienok veľa študentov. Systém spoplatňovania je jednotný v celej krajine, ide o politické rozhodnutie vlády, no výška poplatkov môže byť rôzna v závislosti od regiónu, kde sa škola nachádza, a aj od kvality výučby na škole. Neexistujú nespoplatňované odbory, ale napríklad poplatky na pedagogických univerzitách sú nižšie, takisto aj na iných menej atraktívnych odboroch. A čo vojenské univerzity? - Áno, vojenské univerzity sú zrejme naďalej bezplatné. Teda aspoň to poskytuje určitú šancu pre deti z chudobných rodín. U nás je jedným z argumentov zavedenia školného aj možnosť zvýšenia platov vysokoškolským pedagógom, ktorí sú u nás dosť nespokojní so svojimi príjmami. Ako sú v Číne finančne hodnotení pedagógovia, napr. VŠ? - Výška platov profesorov sa začala meniť asi pred tromi až štyrmi rokmi, teda až po tom, ako sa zaviedol systém spoplatňovania vyskoškolského štúdia. Začali s tým u profesorov na Pekinskej univerzite a na Univerzite Qinghua (pozn. ide o dve najprestížnejšie univerzity v Číne). Nesúvisí to však priamo so zavedením poplatkov za štúdium, príčiny sú o niečo zložitejšie. Štát do tejto reformy veľa investoval, a tak platy pedagógov sa začali pohybovať okolo 4 000 – 5 000 jüanov, po pripočítaní rôznych príplatkov sa vyšplhali až na 20 000 Sk, čo sú vzhľadom na cenové relácie v Číne skutočne nadštandardne vysoké príjmy. Teraz je to ešte viac, platy na dvoch spomínaných univerzitách sa pohybujú až okolo 30 000. Ostatné univerzity začali tento model kopírovať a tiež začali zdvíhať platy svojim pedagógom, pretože si to mohli dovoliť. Okrem poplatkov za denné a postgraduálne štúdium univerzity organizujú rôzne formy večerného externého štúdia. To znamená, že v súčasnosti vysokoškolský pedagóg na ktorejkoľvek škole poberá minimálne tých 20 000 Sk. Naša akadémia vied sa tiež uberá podľa tohto modelu, to znamená, že aj naše platy sa pohybujú v podobných hodnotách. Platy univerzitných profesorov sú vyššie ako platy bežných robotníkov, taxikárov, ktorí v minulosti zarábali pomerne veľa, ale často sú vyššie aj ako platy vládnych úradníkov. Je tu ešte jeden dôvod, prečo sú platy VŠ pedagógov také vysoké, a to tá skutočnosť, že máme veľký problém s únikom mozgov do zahraničia, keďže tam sú lepšie platové podmienky. Takto sa podarilo únik vzdelaných ľudí nielen zastaviť, ale začínajú sa k nám vracať aj mnohí z tých, ktorí predtým odišli. Teda z jedného hľadiska je to nevyhnutnosť, no na druhej strane to opäť prehlbuje rozdiely medzi chudobnými a bohatými. Ako funguje zdravotníctvo, nakoľko platí systém bezplatnej zdravotnej pomoci, začal sa v Číne praktizovať systém zdravotných poistení? - Reforma čínskeho zdravotníctva je jednou z najkomplikovanejších reforiem u nás. Predtým existovalo bezplatné zdravotníctvo pre všetkých štátnych zamestnancov, teda aj pedagogických pracovníkov. Po reforme sa to zmenilo, každý si dopláca určitý podiel, obvykle je to okolo 10 %, závisí to aj od konkrétneho podniku. Títo ľudia si nepotrebujú platiť zdravotné poistenie, možno povedať, že ho majú, za najzávažnejšie choroby doplácajú len okolo 6 %. Potom sú tu zamestnanci neštátnych podnikov, drobní živnostníci či ľudia bez práce, ktorí si musia platiť zdravotné poistenie. Pokiaľ si ho neplatia, v prípade choroby je ich situácia tragická – a to sa stáva dosť často. Kúpa zdravotného poistenia je pre ľudí z nízkych príjmových vrstiev veľmi drahá záležitosť, preto ani zďaleka nie každý si môže dovoliť zdravotné poistenie. Teraz je v zákone uvedené, že súkromné podniky sú povinné platiť za svojich zamestnancov poistenie, ale zase nie každý podnik ho naozaj aj platí, hlavne malé firmy nie. Tento problém je dosť vážny. Na vidieku je situácia úplne odlišná, tam ani v minulosti neexistovalo poistenie, každý si zvykol za lekárske ošetrenie platiť. Teraz sa začína so zdravotným poistením aj tam, no nie je to koordinované zhora, každá obec či okres majú svoj vlastný model. Pomerne bohaté okresy zabezpečujú poistenie pre všetkých svojich obyvateľov, to je azda najideálnejšia možnosť. Bohatí roľníci si sami platia zdravotné poistenie, niekedy sa poskladajú obyvatelia jednej dediny na poistenie, každý platí časť, povedzme 10 % zo sumy, skrátka, sú rozličné spôsoby. Aká je v Číne politika ohľadne dôchodkov, ako je to s dôchodkovým poistením? - Tu je situácia podobná ako pri zdravotnom poistení. Zamestnanci štátnych podnikov, učitelia, lekári, proste štátni zamestnanci nemusia mať obavy, pretože teraz je aj na výplatnej páske jasne uvedené mesačné dôchodkové poistenie, ktoré platí zamestnanec. Mesačne ide o skutočne symbolickú sumu, v našej organizácii sú to 3 jüany, to by naozaj nestačilo, teda vlastne poistenie za nás platí štát. Iné je to opäť u neštátnych podnikov, kde si zamestnanci platia alebo častejšie za nich platí dôchodkové poistenie zamestnávateľ. Možno si vybrať aj vedľajšie dôchodkové pripoistenie v poisťovni, na vidieku sa tiež začína rozbiehať dôchodkové poistenie, tiež je to ešte len v začiatkoch. V minulosti existoval v Číne systém umiestneniek, ktorý zaručoval stabilné miesto každému absolventovi VŠ – aká je situácia v súčasnosti? - Teraz už systém umiestneniek neplatí, študent si hľadá miesto a zamestnávateľ hľadá zamestnancov, teda je to vzájomné. V súčasnosti nie všetci absolventi VŠ majú ideálne zamestnanie. Ostatných asi 10 až 20 % nepracuje. Niektorí ďalej študujú na postgraduálnom štúdiu, iní sa pripravujú na rôzne testy či skúšky a hľadajú si uplatnenie v zahraničí. Strávili ste na Slovensku týždeň, diskutovali ste s našimi odborníkmi na ekonómiu, zrejme ste sa niečo dozvedeli o tom, že aj u nás prebiehajú reformné kroky v ekonomike. Aký je váš dojem zo slovenskej ekonomickej reformy? - Je skutočne ťažké posudzovať situáciu v jednej krajine po takom krátkom pobyte. Zrejme mám aj nedostatok informácii, pretože ma trápi jeden problém. Podľa toho, čo som tu počula, by mala byť slovenská reforma komplexnejšia ako tá čínska. Tak potom prečo sa vaša ekonomika nerozvíja takým tempom ako u nás? Toto neplatí len o Slovensku, ale aj o ostatných východoeurópskych krajinách či o krajinách bývalého Sovietskeho zväzu. Slovensko bolo pred zmenami, ktoré sa tu stali, súčasťou sovietskej ekonomiky, ktorá pre svoje satelitné štáty určovala presné rozdelenie práce. Sovietsky zväz vtedy každému svojmu satelitnému štátu určoval, čo a v akom množstve má vyrábať, bol to jeden systém. Jednotlivé časti mohli existovať iba pri zachovaní tohto zväzku. Keď sa tieto zväzky rozpadli, každá časť, ktorá vyrábala len určité komponenty, bola týmto rozpadom ochromená. Teda aj vaša ekonomika bola spočiatku ochromená, pretože prišla o dodávateľov surovín, iných komponentov, a tak nemohla sama prežiť. Bol to jeden systém, ktorý fungoval, len kým bol kompletný. Toto je možno dôvod, prečo sa po reformách ekonomika týchto krajín nielen nerozvíjala, ale, naopak, upadla. Súviselo to azda aj s určitou jednotvárnosťou ekonomickej základne. Druhý dôvod, prečo sa Slovensko nerozvíja tak rýchlo ako Čína, je v tom, že Čína platí za svoj prudký rozvoj, za vysokú produktivitu práce, ktorou priťahuje aj zahraničných podnikateľov, množstvom pracovných síl, ktoré sú ochotné pracovať za podmienok, za akých by tu nikto nebol ochotný pracovať. Títo nízko postavení pracovníci pracujú často v rozpore s čínskymi zákonmi o práci. Príslušné zákony ochraňujú zamestnancov, každý zamestnanec má podľa zákona pracovať 8 hodín denne, päť dní v týždni. Mnohí ľudia však pracujú denne viac ako osem hodín, týždenne viac ako päť dní a počas roka sotva oddychujú. Môj osobný názor je, že rýchle napredovanie čínskej ekonomiky je vykúpené prácou týchto ľudí. Samozrejme, že to nestačí, k tomu pristupuje vedecký pokrok, dobré riadenie. Ale podľa mňa práve vo východnej Európe či bývalom Sovietskom zväze nenachádzame túto vrstvu ľudí, ktorí by boli ochotní takto pracovať. Pretože u vás bola lepšia východisková pozícia, u nás existuje obrovské množstvo roľníkov, ktorí sú schopní tejto obete, tu neexistujú sociálne vrstvy s veľmi nízkou začiatočnou životnou úrovňou, nikto by nebol ochotný pracovať za podobných okolností a za takú nízku mzdu. Toto sú dva dôvody, ktoré ja osobne pokladám za najdôležitejšie. Či sú správne, to neviem, to musíte posúdiť sami. Ďakujem vám za rozhovor. Rozhovor pripravila a preložila Daniela Zhang Czirakova